Baletní panorama Pavla Juráše (117)

Tentoraz:
* „Možno nejdeme tým správnym smerom“, Boris Eifman (VI. diel)
* Otvorený tanec pre všetkých v Petrohrade
***

Posledný diel Baletnej panorámy (predchádzajúce tu) o Borisovi Eifmanovi zakončí to, čo je u neho veľmi dôležité. Vnútorné bohatstvo jeho baletov. 
Emócia
Kritici aj diváci na celom svete kam vo svojich bohatých turné súbor cestuje, sa vždy budú trochu prieť o bohatstve emócií. Súvisí to s hereckou tvorbou aj obsahovou rovinou a kumuláciou zápletiek i vyhrotených situácií libreta. Emócia odovzdávaná umelcom úzko súvisí s pocitom diváka, ktorý titul sleduje. Jeho recepcia videného a prežívaného vlastne potvrdzuje či cesta choreografa je správna, aj vďaka tejto komerčnej úspešnosti. „Nedávam si za cieľ zabávať ľudí, ale privádzať ich do silného emocionálneho, šokujúceho stavu a snažím sa docieliť katarziu, teda očistenie prostredníctvom mágie“, potvrdzuje choreograf. Že divákov emocionálne bohatstvo baletov Eifmana zaujíma, či už sa niektorým môže zdať patetické, prehnané, adekvátne či dokonca dojemné, potvrdzuje úspech súboru. „Ak moji diváci prijímajú môj balet, moje divadlo existuje. Ak zajtra moji diváci prestanú kupovať lístky, divadlo budeme musieť zatvoriť“. Eifman dodáva: „Robím väčšinou tragédie a mám plné sály. Dnes je vážna otázka, ako odtrhnúť najmä mladých ľudí od počítačov, od internetu, elektronických médií, kde je toľko zaujímavých informácií, pokušení, nástrah, ako ich presvedčiť venovať svoj čas a peniaze môjmu baletu. Aby sme ich priviedli do divadla, musíme im dať niečo také, čo im nedá ani internet, ani televízia“.

Z marketingového a sociologického hľadiska je nutné dodať, že toto neplatí len pre mladých ľudí, ale dnes už pre celé spektrum publika. Tvrdo pracujúcu strednú generáciu, ktorá si potrebuje vybudovať životné istoty prácou a ziskom, či smutnú generáciu seniorov, ktorých finančné rozpoloženie nie je také široké, aby si mohli naplno užívať pokojnú dobu staroby, ale stávajú sa zajatcami prísneho systému trhovej politiky, ktorá ich núti starostlivo šetriť a zvažovať každú investíciu. Eifmanova pestrá paleta publika dokazuje, že na jeho baletné divadlo prichádzajú rôzne vrstvy publika, rôzne vekové generácie, ktoré si nesmierne považujú práve onú hlbokú emocionalitu jeho diel, ktoré nezabŕdli nikdy do formalizmu či prázdnej maniery, ale po dejovej stránke a hudobnej dramaturgii sa v jasnom choreografickom rukopise jedná o sýte a nápadité drámy. „Puškin písal „dušou podnietený (inšpirovaný let)“ – teda duša provokuje let. Nie je to tak, že letíš a potom premýšľaš, emócia, impulz provokuje pohyb. Prečo sa dieťa hýbe už v útrobách matky? No má nejaké pocity, emócie, teda emócie hýbu človekom, sú impulzom k životu. Keď nie sú emócie, človek zomiera“.

Pokušenie
„V tomto balete je veľa rôznych myšlienok, ale hlavné je ukázať to strašné, priam diabolské pokušenie, ktoré sa dotýka každého človeka aj dnes, rovnako ako pred sto či tisíc rokmi. Pokušenie diabla, ktorý ničí dar daný človeku bohom. Balet Up & Down pripomína, že tento boj pokračuje a bude prebiehať, dokiaľ bude existovať svet. A každý človek sa musí sám rozhodnúť, po akej ceste má ísť. Balet dáva príležitosť porozmýšľať o sebe, o svojom dare a svojej ceste.“Túto charakteristiku evokuje celé dielo Eifmana. Všetky témy, ktoré si vybral, aj hlavné či vedľajšie postavy sú vystavené enormnému až činohernému či literárnemu tlaku medzi dvoma voľbami. Pavol v Ruskom Hamletovi zvažuje zničiť matku a budovať budúcnosť, či sa schovať a byť zbabelý. Rodin bojuje medzi osobným životom, tvorbou a prízrakmi. Čajkovskij medzi svojimi démonmi. Onegin je úplne jasný. Červená Giselle odmieta výhody novej politickej garnitúry, aby si privodila zvláštny stav šialenstva a utopila sa v ťažkostiach. Bratia Karamazovci, tí sú v problémoch a bludisku labyrintu chimér ako doma. Servírujú si ich celý deň. Don Quijote hľadá a je pokúšaný. Molière je pokúšaný vnadnými ženami baroka a svojimi našeptávačmi, ktorí mu chcú rozprávať príbehy a nielen to, aj ho do nich zapojiť. V Čajke podľa Čechova je v pokušení hneď pár členov rodiny, o Margaréte, ktorú zvádza tajomný majster a berie ju na hriešne obrady ani nehovoriac. Každý je vystavený pokušeniu tak, ako reálny človek. Niekto mu podlieha ako Karenina a ďalší, niekto bojuje, niekto tragicky prehráva a niekto do neho upadá s pompou a triumfom túžby ochutnať dekadentné rozkoše diabolského pána. Najnovším prípadom je Dick Diver z baletu Up & Down. Táto štúdia od Eifmana na pôdoryse Fitzgeraldovho románu je veľmi pôsobivá. Vedľa ukecaného literárneho autora Eifman veľmi vášnivo kontúruje peripetie hrdinu. Jeho pozvoľný prepad a jeho vykorenenosť, morálnu anarchiu, devastáciu etického vnímania života.Tým sa opäť dostáva k potrebe liečenia týchto pokušení, návratu, priznania, zmierenia. Eifmanova liečebňa nie je len formálny priestor blázinca, ale je to aj zomknutý stav bez formálneho rámca, vákuum, či biele miesto kde postava zostane v sklenenom zvone uväznená. „Kde nájdete takého psychiatra, ktorý by vyliečil svet? Nepoznám takého. Musel by to byť boh. On môže človeku vnuknúť myšlienku, že sa treba zastaviť, pozrieť sa a povedať, že možno nejdeme tým správnym smerom. To je dôležité, pretože človek je schopný premýšľať a dať nový zmysel svojmu životu. Viete, je veľmi ťažké ľudom diktovať, každý by to mal pocítiť sám a keď sa tak stane, človek to zvládne. Lebo väčšina ľudí je silná, len musia pocítiť sami v sebe, že táto cesta nie je správna, je klamná, treba niečo zmeniť“. Tým sa opäť dostávam k úvodu, ku Eifmanovej tradícii a koreňom. Ruskej duši, ruskému bolestnému životu, pravosláviu, politickej spätosti ledajakých režimov so životom a údelom osôb. Odporučil by som aj knihu z iného rangu, mimo baletných dejín, alebo rozbory. Martin C. Putna napísal sugestívne dielo Obrazy z kulturních dějin ruské religiozity. Boh, uzdravenie, smerovanie, osobné zlyhanie, pokušenie, boje. To sú pojmy, ktoré Eifman často veľmi používa. Nezaobaľuje ich do rozšafných viet, ale veľmi trefne a pregnantne nimi pomenováva svojich hrdinov. Jeho balety inšpirované silnými a svetom milovanými literárnymi predlohami spájajú aspekty pokušenia aj zlyhania. Hnevu či zmierenia.

Ku Up & Down sám hovorí: „Fitzgerald ma zaujal preto, lebo nastoľoval problém, problém pokušenia bohatstvom. Aj vo Veľkom Gatsbym ide o pokušenie mocou, je to podobenstvo o ľuďoch, ktorí žili pred sto rokmi, ale akoby to bolo napísané o dnešných dňoch. V tom zmysle je Fitzgerald človek, ktorý sa vracia do nášho života so svojimi myšlienkami a varovaniami.“ To je výzva nadčasová, platná pre zlyhanie Onegina, sebe stredného Molièra, matku Pavla Katarínu v Ruskom Hamletovi, atd., atd.„S pokušením úzko súvisí pád a vykúpenie, zmierenie a katarzia.“ pokračuje Eifman. Také je aj podobenstvo Eifmanovho baletu Requiem na hudbu W. A. Mozarta. Je to druhý významný bezdejový balet po My Jerusalem z minulého dielu. História tohto titulu je pozoruhodná. Už v roku 1991, na samom úsvite novej post – sovietskej éry, Boris Eifman predstavil jednodejstvový balet Requiem; to bolo filozofické podobenstvo skúmania nikdy nekončiacej záhady ľudského života.

Viac ako dve desiatky rokov neskôr Eifman (2014) – lepšie povedané nepokojná umelecká myseľ Eifmana pri hľadaní nového a stále dokonalého tanečného jazyka – sa vrátila k jeho dielu. Do značnej miery prehodnotil choreografickú partitúru a dodal dielu hlbšiu ideu zmierenia a nádeje. Venoval titul slávnej ruskej poetke Anne Achmatovej na hudbu Dmitrija Šostakoviča, jeho komornej symfónie “pamiatke obetí nacizmu a vojny“. Premiéra k 70. výročiu obliehania Leningradu – veľký deň symbolizujúce víťazstvo života nad silou smrti. Eifman prizval ako orchester Moskovských virtuózov so slávnym šéfdirigentom Vladimírom Spivakovom (nie tak dávno vystúpil v Brne) a prvými divákmi sa stali preživší veteráni, obrancovia a obyvatelia obliehaného Leningradu.

Novinka Up & Down
Úvod k svojej novinke prednesie sám choreograf: „Fitzgerald bol pozoruhodný človek, román Nežná je noc napísal o sebe samom. On sám zničil svoj život. Získal slávu, obrovské peniaze, popularitu a potom so svojou ženou Zeldou spaľovali svoj život. Ten šialený maratón džezu, do ktorého sa ponorili, bol časom úplného pustošenia, ničenia jeho talentu. Preto napísal aj esej Krach, tá bola o ňom. Jeho žena Zelda ochorela na schizofréniu a zomrela v blázinci (veľmi pôsobivá kniha v češtine Therese Anne Fowler: Z jako Zelda). Je to veľmi tragický príbeh. Fitzgerald písal o chorom čase po prvej svetovej vojne, o dvadsiatych rokoch, keď ľudia videli, ako vojna ničila masy ľudí. Bol to strašný zážitok a ľudia sa snažili zabudnúť na tú depresiu v džeze, v bláznivom karnevale života. Ale medzitým v tom karnevale života zomierali tisíce mladých ľudí, pretože chceli len karneval, ale ten mal tiež svoju odvrátenú stránku. Karneval odniesol tisícky mladých, schopných ľudí, ktorí prepadli alkoholizmu, prázdnemu životu. V jeho románoch jasne znie – popremýšľajte, ľudia pozrite sa, ako som prežil a ako som zakončil svoj život, ako som zahubil sám seba.“ Celkom živná pôda pre Eifmanovo dramatické, ponuré, ale v mnohých ohľadoch vznešené videnie života. V celej šírke jeho bohatstva. Eifman vytvoril dômyselnú konštrukciu libreta, keď naratívne časti strieda s efektnými tanečnými vložkami, ktoré evokujú túto zlatú, bohatú a luxusnú medzivojnovú dobu. Zvláštna túžba po seba deštrukcii, páde, ktorý s bolesťou prináša aj zlatkavé jagavé lúče, disciplinovaná, kontrolovaná zničujúca cesta. Dick Diver nie je jediným kto ju prežíva. To sú tie najzaujímavejšie postavy, ktoré sa javia kladné, etické, morálne v takom širokom vše objímajúcom človečenstve. A potom sa všetko začne sypať, všetko sa rozpadá a jedinec túži túto priliehajúcu nálepku dobráka zničiť, strhnúť a s ňou do krvi zničiť svoju pozitívnu tvár a zažiť, vyskúšať niečo nové.

Choreografia
O tom by sa dalo pokračovať ďalších pár dielov. Ale čo choreografia? Aké je súčasné dielo svetového top choreografa? Eifman čoraz viac hyperbolizuje pohyby či figúry, ktoré sú už zovšednené. Stavia postavy do veľkých vertikál i horizontál. Adagia či duetá, ktoré plynú v nekonformnom prúde, kolíšu medzi pôsobivým agogickým snením či rozjímaním a zrazu sa prudko vyosia, zničia elegantné línie tela, prestanú dodržiavať klasický pozostatok držania tela a začnú byť viac contemporary. Lenže tento súčasný jazyk ozvláštnený aktívnym a veľmi špecificky vedeným port de bras, nie je možné tak jednoducho opísať. Eifmanove znáročnené už aj tak náročné figúry vtočením nôh, neustálym vyosením a atletickými skokmi rovnako pre pánov aj dámy, by sa dali zhrnúť pod názvom fyzické divadlo. Až hmatateľne prítomná fyzická náročnosť pohybu a tanca, aj keď je vykonávaný dokonale, dodáva silný gravitačný a ľudský boj hrdinom so svojim telom či osudom, ako monumentálne stavanie gigantickej katedrály, ktorá rastie vyššie a vyššie. Námaha, ktorá je premiešaná s ľahkovážnosťou, dekoratívnym pohybom, vytvára zaujímavú pavučinu krehkej rovnováhy.

Choreograf tak, ako potvrdil člen jeho súboru Jiří Jelínek (tu), stále pracuje aktívne a skúma hranice posúvania, prepletania, lomenia dvoch tancujúcich partnerov. V zborových pasážach akoby viacej ustupuje ku kánonickému, harmonickému a zjednodušenému, rytmizovanému, obrazovému pohybu zboru, aby sólistov vyniesol k strhujúcim, narastajúcim, vypointovaným scénam. Obľúbené výpady spodných končatín a la second, skoky bez preparácie, švihy nohami s moderne cítiacim vrškom vedľa expresívnych ohnutých flexí, neustále narastanie fyzickej ťažoby vytvára jedinečný mix choreografického jazyka. Stále sa vyhýba tancu en pointe, aj formálnemu obúvaniu balerín do špičiek. Potrebuje svoje javisko ako spojnicu chodidiel s pôdou, hlinou, cestou, jadrom zeme, z ktorého jeho impulzívne postavy vyrastajú a do ktorej sa vracajú.

Zaujímavým rysom je fakt, že ak mnohí choreografi dejových baletov v duete stavajú pre partnerov jednotlivé repliky, ktoré evokujú rozhovor, ktorý je možné čítať, Eifman od tejto prózy či dialógu odchádza k stelesňovaniu poézie takéhoto rozhovoru. Symbolu, metafore. Nepotrebuje logicky prepájať a rozprávať. Vracia sa k prapodstate pohybu, až po ktorom bolo slovo. Vracia sa k prvopočiatku, to jest k emócii. Nepotrebuje jasnú konštrukciu, či traktovanie aj veľkého adagia, to sa samo tvorí ako báseň v nepravidelnom rytme, ktorý viac než umelú krásu sofistikovanej dikcie umelých tvorcov evokuje jedinečnú a nepravidelnú krásu prírody, ktorá je pravdivejšia než dielo ňou inšpirované. Tým sa dostávam k forme a obsahu. Tú aj tak každý chápe po svojich poučkách a prečíta podľa svojho rozpoloženia. To je dôkaz majstrovstva tvorby umelca, keď rozporuplnosť a pluralita názorov dokáže vyprovokovať podľa mentálnej a emocionálnej konštelácie každého jedinca prihliadajúceho tomuto mystériu k jeho vlastnej reflexii.

Poslednú stať doplnia krásne fotografie Petra Brenkusa z Bratislavského hosťovania Eifman Balletu s predstavením Up & Down). Je na nich vidieť aj emócia aj pohybová nápaditosť. A na dopovedanie mnohého zaujímavý dokument o choreografovi.

***

Aktuality
Za upozornenie stojí, že Wiener Staatsballett uvedie do svojho repertoáru Eifmanov balet Giselle Rouge už budúci týždeň 12. apríla. Ako sa domáci sólisti Olga Esina, Kirill Kourlaev, Roman Lazík, popasujú z neľahkými charaktermi môžete vidieť na scéne Volksoper. Ako baletný majster je obsadený aj český rodák Kamil Pavelka.
***

Divákov z celého sveta po Mariinskom Festivale čaká iný petrohradský baletný festival Dance Open 2015, jeho štrnásty ročník. Po vlaňajšom úspechu je znovu pozvaný Dutch National Ballet s programom Back to Bach 21. apríla. Kritika i diváci ocenili veľkého choreografa Hansa van Manena, ktorý si svojou osobitou baletnou neoklasikou získal sympatie. Najlepší interpreti z najlepších predstavia dielo Manena na hudbu Johanna Sebastiana Bacha. Ako píše kritika: Manen nepoužíva Bacha, on Bacha cíti. Uvedených bude päť baletov: Fantasia, Dueto na Ravelovu hudbu Klavírneho koncertu G dur od Christophera Wheeldona, dnes proklamovaného tvorcu. Choreografia Replay od šéfa súboru Teda Brandsena na hudbu Philipa Glassa. Pestrý pohľad na balet a tanec doplní tvorca obľúbený najmä v Nemecku, choreograf Marco Goecke baletom Äffi na hudbu Johnnyho Casha.

Prehliadku Back to Bach zavŕši rezidenčný choreograf baletu v Amsterdame Poliak Krzysztof Pastor titulom In Light and Shadow opäť na hudbu Bacha. Dielo inšpirované barokom, obrazmi Vermeera, Rembrandta a La Toura, deväťdesiatminútový tanečný obraz plný kontrastov. Z Bachovho diela zaznie ária z Goldbergových variácií, hudba z orchestrálnych suít, to všetko v Pastorovej hre svetla a tieňa.

Ako z iného sveta je predstavenie The Taming of the Shrew, ktoré ďalšie dva dni v Petrohrade prezentuje symbol Ruska – Bolšoj balet. Jedná sa o dielo vytvorené pre tento slávny súbor od obľúbeného postmoderného tvorcu z Monte Carla Jean-Christophe Maillota. Choreograf využil fragmenty hudby Dmitrija Šostakoviča, ktoré poskladal do osobitej partitúry podporujúcej jeho divadelne tanečnú víziu.

Vedľa Amsterdamu svoj súbor vyšle na festival aj Viedeň. Riaditeľ Wiener Staatsballetu Manuel Legris zostavil špeciálny program, veľmi pestrý. Eventide od Helen Pickett, o ktorej som referoval tu. Aj ďalšie dva balety nie sú neznáme. Sú z rôznych troj programov viedenského súboru. Windspiele Patricka de Banu a celkom mimoriadnej pocty sa dostalo mladej slovenskej choreografke Natálii Horečnej, ktorej jednodejstvovým baletom Contra Clockwise Witnes večer končí. Názov jej baletu dáva názov aj celému večeru.

Veľké Gala je skutočne Grand Gala. Mnohé svetové baletné hviezdy pricestujú do Petrohradu. Sarah Lamb a Vadim Muntagirov z Covent Garden, Isabella Boylston a novodobá kubánska senzácia Osiel Gouneo, J’aime Crandall, Alban Lendorf z Dánskeho kráľovského baletu. Veľký priestor majú sólisti San Francisco Baletu, ktorý sa prvýkrát zúčastnia na festivale. Vrátia sa aj obľúbené a od divákov, ktorí každoročne hlasujú, ocenené hviezdy: Yoel Carreño, Daniil Simkin, Eric Underwood a Melissa Hamilton.

Festival tradične sprevádza aj edukačný program pre študentov z celého sveta a baletné masterclass s koncertom talentovaných účastníkov. Takže ak máte cestu do Petrohradu, určite si zlaďte termíny s týmto jedinečným baletným festivalom, ktorý skutočne nemá hranice.
***

Nápaditý žart 1. apríla urobil demisólista Mníchovského štátneho baletu Adam Zvonař. Na svojom facebookovom profilu vďaka aplikácii pracovný pomer, zverejnil, že nastúpil do súboru Ballett Zűrich. Veľmi tým znepokojil svojich fanúšikov, niektorých aj rozosmial.

V texte sú použité citácie z rozhovoru: Katarína Sedláková: Baletnému mágovi Eifmanovi závidia umeleckú slobodu (Magazín Pravda)
Foto archviv, Peter Brenkus