Baletní panorama Pavla Juráše (115)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
* Svet bláznovBorisa Eifmana
* Festival v Mariinskom
* Tanečníci Berlínskeho štátneho baletu vstúpili do varovného štrajku
***

Dnes po tom, čo som sa dotkol Tradície (tu ), Reality (tu), Interpretov (tu) sa dostávam k ďalším kapitolám tvorby Borisa Eifmana.

Svet bláznov
Ak mnohí režiséri a dramatici radi užívajú pojem theatrum mundi pre svoje pitvorenie a hľadanie, nie je tomu inak ani medzi choreografmi. Snaha ovládnuť a vtesnať do svojich opusov múdrosť univerzálneho sveta a povýšiť ho na princíp a obraz, ktorý pojme všetko sa môže aj nemusí dariť. Boris Eifman vo svojej podstate ruského umelca a človeka akoby nadväzoval na pôsobivú tradíciu religiozity 19. storočia, doby, kedy ruskí umelci v literárnej sfére hľadali v niekoľkých rozdielnych prúdoch svoju spásu. Od skupiny Dostojevského, cez Turgeneva a Tolstého, až po mystických spisovateľov typu Florentského. Eifman akoby po rokoch duchovného útlaku hľadal práve tieto korene, ktoré sa výrazne tiahnu ruskými dejinami. Jeho púť po prapodstate tohto osobitého theatrum mundi ho zavádza do zvláštneho priestoru, ktorý nie je jurodivým a vizionárom cudzí. Do blázinca. Táto nemilosrdná inštitúcia, ktorá len pozvoľna upúšťala od krutých liečebných postupov, je obľúbeným javiskom pre panoptikum postáv naprieč žánrami.

Aj v tituloch, ktoré sú a priori svetlé a humánne ako Don Quijote, Eifman vidí jednotlivca v mase bláznov, ktorý dostáva utkvelú idée fixe, že sa stotožňuje so svojimi milovanými knihami a obrazmi z nich a vysníva si, že je ako Don Quijote. Až po tomto prológu sa tradičný sujet Kitri, ktorá má byť z vôle otca vydatá za nemožného Gamacha rozbieha, rojko sa však neustále konfrontuje s realitou hnusného blázinca a vreštiacich píšťaliek svojich väzniteľov a nemôže utiecť do slnečného Španielska do Barcelony, kde sa odohráva jeho príbeh. Príbeh Kitri a Basila je zhutnený a pokrivkáva za príbehom hlavného rojka. Ten sa dostáva až do súčasného sveta, ktorý je vzdialený jeho idylickým snom a v boji s pouličným gangom zachraňuje dievku, o ktorej je presvedčený, že to je jeho Dulcinea. Spolu sa dostavia na svadbu Basila a Kitri, kým opäť nenastane čas vrátiť sa do svojho temného podsvetia. Ale svet stvorený rojkovou fantáziou je večný.

Vnútornú tragédiu Čajkovského zobrazuje v nových farbách, inak než oficiálni životopisci, či kultový film Kenna Russela. Neocitávame sa formálne v priestore duševne chorých, ale Eifmanovo imaginatívne spracovanie pobúrilo ruských ortodoxných divákov a kritikov.

Titul Red Giselle je priamo spojený s blázincom a je takou dámskou verziou tragédie Nižinského. Mnohí diváci si isto pamätajú hosťovanie v Brne. Začína v revolučnom Petrohrade v baletnej škole bývalého cisárskeho divadla, kde prebieha lekcia klasického baletu – dokonalý tanec a trochu tajomná aura – taký je jej ideál krásy. Odtiaľ je už len krok k pozlátenému hľadisku. Výkon baleríny oslavuje publikum. Medzi jej obdivovateľmi je zástupca novej inštitúcie, komisár – člen Čeky. Ten neskôr predstaví baletke svoj skazený deštruktívny svet. Baletka z neho utieka späť. Nová sila však vládne v múroch divadla: kruto a agresívne, drví všetky prekážky v ceste. Biele baleríny musia byť poslušným nástrojom červenej ideológie.

Baletka a Komisár sú spojení zložitým vzťahom. Spolu emigrujú a opúšťajú Rusko nadobro. Balerína má vo Veľkej opere v Paríži triumfálny úspech. Jej partner jej padá k nohám s vyznaním lásky, ona to neopätuje. To neopätovanie lásky, jej pocit osamelosti vo svete, ktorý je jej cudzí má stále negatívny vplyv na jej duševný stav. Baletka sa snažila nájsť rozptýlenie v Demi-Monde gay svete Paríža. Ale aj tu ju prenasledujú prízraky z minulosti. Červené odrazy revolúcie. Desivé halucinácie.

Dokonca aj jej najobľúbenejšia rola Giselle, v ktorej baletka získala svetový ohlas, jej nepriniesla pokoj. Osud Giselle spal v nej samej ako jej spása – ona sama ho zopakuje: zrada jej milenca, šialenstvo. Šialenstvo je videné ako spása, ako odchod do mihotavého sveta za druhú stranu zrkadla. Tento balet viac než reálie ukazuje hru s námetom a jednotlivými snovými obrazmi. Eifman nespomína ani v librete konkrétne meno Olgy Spessivtsevy, ktorá skončila svoju krátku medzinárodnú kariéru a žiarivý talent hodný Anny Pavlovej na dvadsať dva rokov v psychiatrickej liečebni, kruto liečená vtedy modernými elektro šokmi a ďalšími hroznými metódami. Spessivtseva vyzerala v Giselle ako plačúci duch alebo zranený vták padajúci zo stromu. Málokedy sa usmiala, bol chladne krásna, nedotknuteľná a v očiach Sergeja Ďagileva, „tvor oveľa jemnejší a čistejší než Pavlova”. V rámci prípravy na úlohu navštevovala azyly pre duševne chorých, kde študovala gestá väzňov. Jej tanečný partner v tej dobe Pierre Vladimiroff napísal „Jej Giselle vydychávala skutočné šialenstvo, nie divadelnú ilúziu.“

„Čo je schizofrénia?“ – pýta sa Eifman. „To je rozštiepenie vedomia. V človeku vzniká niekoľko obrazov, jeden alebo viacero dvojníkov a každý začína diktovať svoje podmienky. V dôsledku toho človek prestáva riadiť sám seba. Začína robiť veci preňho neprirodzené, lebo mu diktuje jeho dvojník. To je naozaj strašné. V tomto vzťahu naozaj možno povedať, že spoločnosť na celom svete trpí tak trochu schizofréniou. Lebo ľudia a to aj veľmi vážení, hovoria veci nezodpovedajúce pravde. Veci, ktoré sú neprirodzené, z čoho vidno, že nehovoria oni, ale niekto ich riadi, či už dvojník alebo niekto reálny. Nedaj bože, aby človeku, ktorý má moc, nejaký dvojník našepkal: stlač gombík.“

Od tohto formálneho blázinca a liečebného ústavu Eifman prichádza aj k oveľa rafinovanejším formám liečenia duševnej trýzne podobne, ako v balete Čajkovskij. Už zo samotnej podstaty trápenia postáv v Bratoch Karamazovcov pod názvom Beyond Sin.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na