Baletní panorama Pavla Juráše (120)

Tentoraz
* “Mademoiselle Non” končí (2.diel)
* Svetový deň tanca a jeho posolstvo
* Kariéra Ivana Lišku zachytená slovom
* Narodeniny Vladimira Vasilieva
***

V dnešnej Panoráme pokračuje príbeh Sylvie Guillem (prvý diel tu). Dieťa narodené v 11. parížskom obvode, krátko vedené aj ako členka gymnastického olympijského tímu za Francúzsko a už v devätnástich étoile jedného z najslávnejších baletných súborov sveta. V najbližších mesiacoch majú diváci na celom svete, pred poslednou oponou, jedinú šancu zhliadnuť naživo legendárnu primabalerínu dvoch pilierov baletu: Baletu parížskej opery a Kráľovského baletu v Londýne.Už z jej prvých dní v škole baletu parížskej opery kam sa presťahovala zo štadiónu a gymnastickej haly bolo jasné, že má pružnosť a silu viesť svoje dlhé nohy vysoko, presne tam, kde ich chcela mať. To znamenalo, že by mohla čerpať krásne a ľahké vedenie svojho tela, ale tiež to znamenalo, že jej túžba mať nohy vyššie a vyššie sa stala predmetom určitých ťažkostí, ktoré vyplynú z veľkého rozsahu u takto disponovaných tanečníkov. Väčšina tanečníkov – a všetci veľkí tanečníci – sa dramaticky definujú ako budú zápasiť so svojimi obmedzeniami. Nebezpečenstvo pre dlhé nohy, veľký rozsah dolných končatín a dokonalej chuti tancovať maximálne atleticky je to, že sa ocitnú stratení vo vesmíre. Technika sa stáva cieľom sama o sebe a charakterizácia je znížená na gesto. Samozrejme nie u všetkých, či pri všetkých rolách alebo v rozličných životných etapách. Existenciu baletky vždy sprevádza miera obáv. Toľko sa môže pokaziť. Prchavé vysoké skoky, rotácia, najmä baleríny sa zdajú byť náchylné k vyhoreniu, podivnostiam a nerovnováhe. „Nebola zložitejšia v tej dobe,” hovorí anonymný člen súboru, „než ktokoľvek iný, kto je mimoriadne talentovaný.”

V osemnástich rokoch získala Guillem zlatú medailu na najprestížnejšej svetovej baletnej súťaži v bulharskej Varne. V devätnástich bola vymenovaná premiere danseuse. O päť dní neskôr ako vo vianočnej rozprávke, keď opona padla na Štedrý deň po jej debute v Labuťom jazere, Sylvie Guillem bol korunovaná na Étoile.

Guillem si vybavuje spomienky tých dní, keď mala sladkých devätnásť rokov. A keď sa stala najmladšou, pre niektorých kritikov a závistlivcov predčasnou “Étoile” Nurejeva. Prvá v dejinách tristoročného, prísne hierarchizovaného súboru.„Keď prišiel Rudolf, mal strašne veľkú reputáciu. Netancoval už tak dobre, ale ja som mohla vidieť rozdiel medzi tanečníkom a človekom. Mal víziu. Bol vášnivý, inteligentný a veľkorysý. Pomáhal všetkým mladým ľudom v balete Parížskej opery,” spomína Sylvia, ako jedna z mála, pretože pre ostatných sú tieto spomienky príliš osobné, príliš ťažké a príliš intímne, aby sa s nimi chceli deliť so svetom.

V Nurejevovi mladá Guillem našla spriaznenú dušu. „Naučil ma, že sa musíte držať toho, čomu veríte i keď je to ťažké. To bola dobrá lekcia. Dozvedieť sa, že musíte bojovať,” usmieva sa skromne, keď na to spomína. „Nebudem porovnávať seba s Rudolfom,” dodáva. “Stretli sme sa preto, že som si ho vážila. Bol vskutku plachý a ja som tiež. Mala som problém s ním komunikovať a tak začal on. S nami to išlo vždy od hrany na hranu: nemali sme diplomatický jazyk. To bol ten problém. Veci, ktoré ma štvali a rozosmútili nemôžem skrývať. Nie je to preto, že chcem byť rebelom, je to môj inštinkt. Keď sa ma niečo dotkne hlboko, skutočne musím reagovať. Takže sme mali strety. Ale ja som ho milovala, áno. Mal lesklé oči. Bol veľmi chytrý a vedel, čo robí.” ukončuje Sylvia. Ich legendárne hádky kvôli únave, minimálnemu gestu ruky, pohľadu očí, kedy po nej hádzal stoličky, svoje povestné topánky s vysokým opätkom, urážali sa a odchádzali zo sály sú zmazané, ako humorné boje dvoch umeleckých gigantov, ktorých zlatá éra je nenávratne stratená. Dnešné generácie umelcov, ich prístup k práci, tradícii, zvládnutiu remesla, hereckému prežitku, aj spôsobu vydať zo seba maximum sú už celkom inakšie.

Rudolf Nurejev bol umelecký riaditeľ baletu Parížskej opery po väčšinu času, ktorý Guillem bola so súborom. Zbožňoval jej talent a ako to urobil s ostatnými tanečníkmi v minulosti, zrýchlil aj jej kariéru. Učil ju jemnosť a mieru ruskej školy, ako zmenšiť obmedzenia. Ukázal jej – ako nie, aby to všetko bolo preč v prvých piatich minútach.

„Rudolf nebol ako ľudská bytosť.” Spomína Guillem, usmieva sa a zakryje si dlhými prstami tvár. „Bol viac. Bol ako divoké zviera. Mohli ste vidieť na očiach všetko, čo si myslí. Bol veľmi… malicieux. Jedna vec, ktorú nemohol robiť, bolo zmazať rozdiel medzi javiskom a skutočným životom. A samozrejme, keď táto etapa javiska už viac nebola, začal umierať. ”

Je iróniou života, že to bolo práve proti Nurejevovi, svojmu učiteľovi, ktorému sa Guillem musela postaviť, keď chcela viac peňazí a slobodu tancovať s inými súbormi. Nurejev, ako aj Pierre Berge, generálny riaditeľ opery si mysleli, že to je len truc, že zostane. Ale ona nie. Ona vrátila kľúče od svojho prenajatého bytu na Avenue Foch a šla. A išla rovno do súboru, ktorý si Nurejev vždycky cenil. “Miloval Royal Ballet. Nikdy si nebol istý, či to vedeli. Na konci svojho života, vzhľadom k jeho spojeniu so súborom, túžil niečo pre nich vykonať. Možno im dať jeden zo svojich baletov. Keď sa Míšov balet (Baryshnikov) Don Quijote objavil skôr než jeho, on bol vážne zranený, naozaj ho to bolelo.”

Z hľadiska baletu je Londýn od Paríža ďaleko. Parížsky štýl je veľký, elegantný a sofistikovaný. To zaviedol Pierre Berge, generálny riaditeľ Parížskej opery tej doby a zároveň generálny riaditeľ módnej značky Yves Saint-Laurent a nie je to náhoda. V čase, keď sa priemerná šestnásťročná žiačka z baletnej školy Parížskej opery pripojila k súboru, vystupovala hodne a často aj medzinárodne so školou aj so súborom, naučila sa vychrliť autogram, nosiť oblečenie módnych značiek s eleganciou a čo je najdôležitejšie, byť očarujúco dokonalá keď padne opona. Vo chvíli, keď je už hlavnou tanečnicou, má svoju vlastnú veľkú šatňu, hotel či byt. Je v opere a je v bezpečí s vedomím, že v Paríži je hviezda hviezdou.

V Londýne až šesť prvých sólistiek zdieľa pomenšiu šatňu. A nie sú tam žiadne „kráľovské“ baletky na adresári módneho salónu Isseya Miyakeho.

„Bola som priateľská k ľuďom v Parížskej opere,” hovorí Guillem opatrne, „a mala som veľa problémov. Toľko problémov, verila som ľuďom až príliš.” Hryzie sa do pery. „A potom som zistila, že ak nechcete veriť nikomu, nie ste sklamaní. A tak teraz pracujem, snažím sa byť slušná.“

Guillem pod Nurejevom predvádzala všetky hlavné roly v klasickom repertoári, ale nikdy nebola úplne v pohode s klasickým formátom. „Technika? Je mi to jedno. Klasická technika … Pre mňa to nie je zaujímavé. ” hovorila už dávnejšie. Stále častejšie a radšej začala preskúmavať moderný tanec. V roku 1987 stvárnila hlavnú rolu v premiére dnes kľúčového diela In the Middle, Somewhat Elevated Williama Forsytha. Ideálna predstaviteľka diela, ktoré vynieslo vtedy nevídanú excentrickú prácu nôh mimo klasický rámec na piedestál ako čas Picassove maľby. Pre Guillem je to len tanec. Pre ňu “moderné” a “klasické”, sú do značnej miery len štítky.

V roku 1989 mala Guillem dosť reštriktívny baletný režim. „Povedala som si, že tak dlho ako budem šťastná, budem ďalej pokračovať. Pokiaľ bude niečo zle, zastavím sa. Vždycky môžem odísť.” Bola v polovici vyjednávania o zmluve s Parížom, keď Royal Ballet urobil dramatickú protiponuku. „Chcela som zmluvu, kde som si mohla vybrať produkciu a svojho tanečného partnera. Chcela som svoj vlastný názor. Možno som bola trochu latinská v svojom prístupe k veci.” Dnes sa už tieto požiadavky nejavia nijako dramatické pre umelca, ktorý túži dosiahnuť dokonalosť a je perfekcionista. Vtedy to bolo nóvum. Dnes by sa už nikto nepozastavoval, že primabalerína nechce tancovať Orgovánovú vílu či Princeznú Florinu, že Osipova, Vishneva a ďalšie chcú stáleho partnera, s ktorým si dokonale partnersky aj ľudsky rozumejú.
(pokračovanie nabudúce)
***

Aktuality
Koncom marca, na záver svojho funkčného obdobia riaditeľa Bavorského štátneho baletu Ivan Liška – český rodák, dáva k dispozícii svojim fanúšikom či priaznivcom baletu knihu Ivan Liška Tänzer, Die Leichtigkeit des Augenblicks (vydavateľstvo Henschel), ktorá inak než predstavenia, ktoré realizoval ako šéf, približuje jeho prácu šéfa významného nemeckého baletného telesa. Kniha je aj kronikou jeho kariéry rešpektovaného tanečníka. Kto nemá problém s nemeckým jazykom by určite nemal zaváhať. Možno nám zostane dúfať, že kníh o Ivanovi Liškovi či Darii Klimentovej sa dočkáme aj v českej jazykovej mutácii. Pre tých, ktorí sa s osobou Ivana Lišku zatiaľ nestretli, obsiahly, profilový, v Česku jediný rozhovor s ním práve na tomto serveri (tu).***

Minulý víkend 18. apríla sa vo Veľkom divadle v Moskve konal galakoncert k životnému jubileu emeritnej hviezdy nielen súboru, ale aj celého ruského baletu Vladimira Vasilieva. Legendárny tanečník, neskôr aj choreograf, jeden z najoslavovanejších Spartakov všetkých čias sa dožíva 75 rokov. Tanečníka a choreografa oslávili gratulanti jeho baletom Dona Nobis Pacem na Bachovu omšu.

Vasiliev absolvoval Moskovskú baletnú školu v roku 1958 a okamžite sa pripojil k baletu Veľkého divadla. Stal sa prvým tanečníkom, ktorý urobil obrovské posuny vo vývoji klasického mužského tanca. Vasiliev doslova stelesnil nové sily pánskeho tanca. Bol prvý tanečník, ktorý bol ocenený Médaille d’or du meilleur danseur du Monde (zlatá medaila pre svetovo najlepšieho tanečníka). Početné úlohy a kreácie boli vytvorené pre neho a on s nimi hosťoval po celom svete zvyčajne so svojou manželkou primabalerínou Ekaterinou Maximovou. Medzi najpozoruhodnejšie kreácie patria tie od Yurija Grigorovicha, ktorý mu dal hlavné úlohy v svojich pôvodných inscenáciách Kamennom kvietku, Spartakovi, Luskáčikovi a ďalších. Okrem Maximovej medzi tanečníkove slávne partnerky patrili Galina Ulanova, Maja Plisecká, Alicia Alonso, Carla Fracci, Rita Poelvoorde či Ambra Vallo.

„Vy ste právom považovaný za vynikajúceho choreografa našej doby, človek s unikátnym talentom a veľkou tvorivou energiou,” napísal v gratulačnom dopise prezident Vladimir Putin. „Roky ste robili nezištnú službu umeniu, ktorým ste vykonali vynikajúci pokrok ako umelec aj ako choreograf a urobili ste neoceniteľný prínos k rozvoju veľkých tradícií ruského baletu. Vaša profesijná kariéra a oddanosť k svojmu povolaniu si zaslúži hlbokú úctu.”

Premiér Dmitrij Medvedev poznamenal, že Vasiliev a jeho talent bol rozpoznaný už počas jeho študentských rokov a javiskové postavy, ktoré neskôr vytvoril predstavovali „vrchol v oblasti múzických umení”. Či už máme radi ruských politikov alebo nie, ruku na srdce, kto z českých tanečníkov po roku 1989 dostal nejaké blahoprianie od prezidenta republiky?
***

Od roku 1982 oslavuje umelecký svet 29. apríla Svetový deň tanca. Tento dátum nie je náhodný, je dňom narodenia veľkého tanečného reformátora Jeana-Georgesa Noverra (1727). Podobne ako pre Svetový deň divadla, aj pre tanečníkov a milovníkov tanca naprieč žánrami, významná osobnosť píše svoje posolstvo k zamysleniu sa o tomto prchavom umení. Tento rok je to Israel Galván de los Reyes. Choreograf, priekopník flamenca nielen ako národného symbolu, ale unikátneho umeleckého prúdu, mimo iného choreograf baletu na Kafkovu Premenu (2000) s hudbou Györgyho Ligetiho. V januári spolu s Akramom Khanom predviedli v Paríži svoj spoločný projekt Torobaka.„Carmen Amaya, Valeska Gert, Suzushi Hanayagi, Michael Jackson… Marně si lámu hlavu, kam bych jejich styl zařadil. Všichni se mi jeví spíš jako generátory energie. Přemítám, jak důležitá je na jejich tanci choreografie, a docházím ke zjištění, že mnohem důležitější než choreografie je bezpochyby energie sama, vír, jejž roztáčí.

V duchu si představuji Teslovu cívku, která k sobě všechny přitahuje, vysílá léčivé paprsky a metamorfozuje těla tanečníků – z Piny Bausch je náhle kudlanka nábožná, Raimund Hoghe se proměňuje ve skarabea, Vicente Escudero v strašilku a Bruce Lee dokonce ve stonožku.
Svůj první duet jsem tančil se svou matkou, když byla v sedmém měsíci těhotenství. Třeba vás napadne, že přeháním. Ačkoli téměř vždy tančím sám, představuji si, že mě přitom provázejí přízraky, díky nimž vypadávám ze své role osamělého tanečníka, jehož Didi-Huberman nazval „bailaor de soledades“ (aniž by tím ovšem mínil soleares).

V dětství jsem tančil nerad, bylo to však něco, co ze mě tryskalo přirozeně a snadno, takřka instinktivně. Postupem času jsem si uvědomil, že tanec léčí, že na mě má téměř hojivý účinek, pomáhal mi překonávat mou vrozenou uzavřenost a otevíral mě ostatním lidem. Nedávno jsem viděl fotografii, na níž je dítě postižené ebolou léčeno tancem. Vím, že je to jen pověra, ale co když na ní něco bude?

Tanec se u mě nakonec vyvinul v posedlost, jež spotřebovává veškerý můj čas a nutí mě tančit i v klidu, když se vůbec nehýbu. Dostávám se tím tak trochu mimo běžnou realitu. Nevím, zda je to dobré, špatné nebo potřebné, ale takhle to prostě mám. Když sedím na pohovce a jen tak si v klidu přemýšlím, má dcera Milena si mě dobírá: Tati, nech toho tancování.

Já totiž instinktivně vnímám, jakým stylem se lidé pohybují, když ku příkladu kráčejí po ulici nebo zastavují taxík, každý jinak, svým unikátním způsobem či s osobitou neforemností. Všichni při tom tančí! Netuší to, ale všichni tančí! Rád bych na ně zavolal: někteří z vás to ještě nevědí! Všichni tu tančíme! Ten, kdo netančí, má smůlu, je mrtvý, nic necítí ani netrpí!

Mám rád slovo fúze. Ne jako marketingový termín označující jakési neústrojné spojení pojmů, aby se značka či styl lépe prodávaly. Spíš ve smyslu štěpení, jaderné směsi: šejkr, v němž Juan Belmonte tančí s nohama vrostlýma do země, Isadora Duncan ladně rozpíná paže a tlouštík Jeff Cohen ze seriálu The Goonies kroutí boky ostošest. Ze všech těchto přísad bych namíchal dobrý, výživný nápoj, který by dle potřeby působil lahodně, hořce, nebo opojně. Vždyť z podobné směsi povstala i naše tradice, vzešli jsme z koktejlu, jehož složení chtějí pravověrní udržet v tajnosti. Ale kdepak! Rasy, náboženství i politická přesvědčení, to všechno přece do této směsi patří! Všichni můžeme tančit spolu! Možná ne v páru, ale bok po boku určitě.

Jedno čínské přísloví praví: mávne-li křídly motýl, je to cítit i na druhém konci světa. Když v Japonsku vzlétne moucha, vody Karibiku vzedme tajfun. Pedro G. Romero po jedné obzvlášť razantní interpretaci sevillanas poznamenal: Toho dne, kdy dopadla bomba na Hirošimu, někde na lesní mýtině v Rakousku zkoušel Nižinskij svůj fenomenální skok. Nechávám se strhnout představivostí: Savion Glover dupne a Mikhaïl Barychnikov se roztočí. Kazuo Ono naopak znehybní, ovšem vzniklé elektromagnetické pole dostihne Anu Muñoz. Její pouhá vzpomínka na Vonrada Veidta způsobí zemětřesení v lóži Akrama Khana – jeho rolničky zachřestí a podlahu zkropí unavené kapky jeho potu.

Rád bych tento Mezinárodní den tance i tato slova věnoval komukoli, kdo právě v tuto chvíli někde na světě tančí. Dovolte mi nicméně vyslovit toto zábavné přání: tanečníci, hudebníci, produkční, kritici i programoví režiséři – nechť oslavy propuknou, dejme se všichni do tance, jako to dělával Béjart, tančeme ve velkém stylu, zatančme Ravelovo Bolero, zatančme si je spolu!”
***

Na záver veľmi poučné rozprávanie nestorky propagácie tanca v Českej republike Yvony Kreuzmannovej v Českej televízii pre tých, ktorí si reláciu nevšimli. Má príznačný názov Tanec na okraji. Dopĺňa ju fantastický tvorca Viliam Dočolomanský, ktorého súbor Farma v jaskyni si vydobyl svetové uznanie. (tu)

Neúnavná propagátorka je už v plnom prúde finišovania s tohtoročným Tancem Praha, ktorý bude hostiť opäť fenoménov, ktorí hýbu svetom: Sashu Waltz & Guests, s predstavením Impromptus, ktoré zaháji 3. júna hlavný program festivalu. O jeho slávnostné zakončenie sa 24. a 25. júna postará ďalšia legenda; choreograf Ohad Naharin, ktorý v Prahe ako v treťom meste uvedie svoju novú choreografiu, ktorá má premiéru ešte v ten istý mesiac; 1. júna v Tel Avive. S jeho baletom na festival po prvýkrát pricestuje legendárny izraelský súbor Batsheva Dance Company.

***

Text poselství ke dni tance je převzatý z webu Vize tance, Vladimir Vasiliev podle Russkiy Mir Foundation. V článku o Sylvii Guillem sú použité pasáže z rozhovorov v britskej tlači: The Guardian a The Independent. Pre prísnu ochranu autorských práv k autorizovaným fotografiím baleríny Sylvie Guillem, jsou fotografie v textu vynechané.

Foto archiv, Bernardo Diaz