Baletní panorama Pavla Juráše (119)

Tentoraz:
* “Mademoiselle Non” končí (1.diel)
***

Tento rok bude smutným lúčením s jednou z najväčších balerín konca 20. storočia aj počiatku 21. storočia, Sylviou Guillem.  31. marca začalo v Modene v Taliansku jej rozlúčkové turné s názvom Life in Progress, s ktorým precestuje v priebehu roka zastávky a metropoly, ktoré si primabalerína vybrala. Program obsahuje choreografie, ktoré sú interpretke blízke. Pozorní čitatelia vedia, že umelkyňa, na ktorú možno nielen preto, že je francúzska, použiť označenie enfant terrible, si prísne vyberala s kým tancovať bude, s kým nie a aj pod koho vedením bude pracovať. V jej devätnástich rokoch pobúril staromilcov jej vtedajší šéf Rudolf Nurejev, keď mladučkú hviezdu navzdory prísnej hierarchii a systému určil za étoile. Držiteľka Officier de la Légion d’Honneur, Officier dans l’Ordre National du Mérite, Officier des Arts et Lettres a ďalších všemožných cien, sa však nikdy nenechala zaškatuľkovať.

Guillem zatancuje dve nové choreografie a sólo od Sadler’s Wells Associate Artist choreografa Akrama Khana. Ďalej pas de deux s talianskym tanečníkom Emanuelom Montanarim z La Scala. Nové dueto sa zrodilo pre umelkyňu od Russella Maliphanta v svetelnom designe Michaela Hullsa, s ktorým už spolupracovala. Life in Progress obsahuje aj sólo od Matsa Eka, v ktorého Apappertement umelkyňa žiarila na scéne kedysi domovskej Parížskej opery a ktorý sólo Bye vytvoril pre jej posledný program 6000 Miles Away pred týmto rozlúčkovým turné. Program doplní William Forsythe s choreografiou Duo pre dvoch pánskych tanečníkov (choreografia z roku 1996).

Sylvie Guillem bola ohlásená aj ako nová laureátka britskej ceny Olivier Awards za svoju kariéru. Cena sa odovzdávala 12. apríla pod kuratelou Olivier Awards a Society of London Theatre (SOLT). Najkrajšie momenty vysielala ITV.

Guillem sa vyhýba zbytočnej publicite. Veď len prednedávnom ani nedovolila, aby jej hosťovanie v rozlúčkovom večere s Nicolasom Le Riche z parížskej opery nasnímala do prenosu stanica Arte.

V súčasnej dobe podľa interview z cudziny snáď preto, že práve oznámila svoj dôchodok (pred pár dňami mala päťdesiat), žena, kedysi známa ako “slečna Non” je v pozitívnej nálade: uvravená, reflexná, úprimná a zábavná, „séduisant“. Novinári si pochvaľujú ako vedome spolupracuje po celú dobu rozhovorov, ktoré privolila poskytnúť. Anglickí žurnalisti si pochvaľujú aj výbornú angličtinu primabaleríny a roztomilý šarm, s ktorým ako správna Francúzka niekedy použije rodnú francúzštinu s nádychom tajomnosti, šik image femme fatale.

Kto je vlastne táto “Mademoiselle Non”? Neexistuje však žiadny dôvod pýtať sa Sylvie Guillem na jej detský sen stať sa balerínou, pretože ona žiadny taký nemala. Keď malá Sylvie vyrastala v robotníckom predmestí Paríža, kde jej otec bol automechanik, jej dospievajúce sny mali víziu športu, budúcnosť mala olympijské rozmery. Bolo to, ako hovorí, „žiadna pesnička doma. Bola som bezvýrazná, nepopísaná, kačka.”

Jej matka bola učiteľka gymnastiky. Vo veku jedenásť rokov bola Guillem juniorskou členkou francúzskeho národného tímu, tvrdo trénovaného pre olympijskú slávu. Tanec ako hovorí, „bol na inej planéte. Nikdy som netrénovala preto, aby som bola balerínou. Bola som normálne dieťa. Nikdy som nesnila o baletnej sukničke. V skutočnosti to, že som pristála v Baletnej škole Parížskej opery bol … Bol hazard.“

Gymnastický tréner Sylvie mal priateľov v Baletnej škole Parížskej opery a bol to on, kto nariadil pre svoju žiačku, aby vymenila dve paralelné gymnastické tyče za jednu „barre“ tyč. Obe strany dúfali, že program výmen medzi mladými tanečníkmi a gymnastami by mohol pomôcť dosiahnuť obojstranne lepší výkon na javisku a naopak na štadióne. Guillem, ktorá bola plachá a spurná, to sotva videla takto. „Robila som to takto jeden rok a skutočne sa mi to nepáčilo.”

V telocvični bola voľná a šťastná; baletná škola bola skôr ako výcvikový tábor. „Keď som robila gymnastiku, tak som sa hrala. Bola to zábava. Balet nebola vôbec sranda. Áno, súhlasím s tým, musíte mať disciplínu, ale nemusí vás učiť čarodejnica. Nemôžete takto učiť dieťa. Vrátila som sa späť na tréning gymnastiky trikrát týždenne. Potom som bola šťastná.”

Nič menej kým prišiel koniec jej prvého roku v tejto dualite, jej učitelia zbadali jej potenciál – a bolo objavené jej poslanie. „Pýtali sa ma, či by som chcela byť v predstavení na záver školského roku” hovorí. „Myslela som si, že baletná škola nie je pre mňa vzrušujúca. Skúsim to predstavenie.” Vtedy to mladú spurnú rebelantku vzalo za srdce s veľkou vášňou. „Jednou nohou na javisku. Opona sa zdvíha. Pozrite sa zblízka. To je ono … Ten vzťah, čo som mala s publikom, to bolo fantastické. Vždy je to podivné. Ty tancuješ a tam je odpoveď – je to vždy pravda. Daj ma do miestnosti s ľuďmi a ja sa pôjdem schovať do kúta; daj ma na pódium a ja som iný človek. Je to ťažké vysvetliť.”

Je to ešte stále pravda?

„Áno” – ďalší nesmelý úsmev. „Stále.“

Žurnalista McCrum popisuje, ako je Sylvie Guillem dnes taká vyrovnaná a pohodová, že je ťažké si ju predstaviť, že by bola v rozpore s požiadavkami na výkon. Ale čím viac hovorí, tým viac uvidíte ženu a umelkyňu, ktorá to nikdy nemala príliš ľahké. Vždycky bola samotár so silným zmyslom svojej integrity a zložitým vzťahom ku svetu.

Svojhlavé, náročné a egocentrické sú slová, ktoré sa povrchne opakujú v správach o jej kariére, ako “najviac vzrušujúca tanečnica na svete”. Jej silný zmysel pre seba samú môže tak pochádzať z katalánskeho pôvodu jej otca. „Moja babička”, zvolala v jednom okamžiku. „Ona bola niečo; to bolo hrozné. Som trochu krajšia než ona, ale nemala som taký ťažký život ako ona.”