Baletní panorama Pavla Juráše (122)

Tentoraz:
* ”Mademoiselle Non” končí (4.diel)
* Spartakus proti Bajadére
* Sukces mesiaca Adam Zvonař
***

V dnešnej Panoráme pokračuje príbeh Sylvie Guillem. (prvý diel tu). V minulom diele zbehla balerína z Paríža do Londýna a zmenila nielen svoje pracovné tvorivé prostredie, ale aj svoj životný štýl.

Zaujímavá je vtedajšia spolupráca baleríny s Mauricom Béjartom. Béjart pre ňu postavil tridsaťminútové sólo, ktoré prezentovala na turné Béjart Ballet Lausanne v Londýne v Sadler’s Wells Theatre. Tento špeciálny balet pre kráľovnú baletu mal pôsobivý názov aj obsah: Sissi (L’Imperatrice anarchiste). Dielo o excentrickej rakúskej cisárovnej Alžbete Rakúskej, ktorá je doma považovaná za nedotknuteľnú národnú modlu aj ikonu zároveň. Jej vražda anarchistom je dodnes záhadou, tak ako jej obskúrne záujmy či záľuba v cvičení. Béjart prizval k spolupráci už po niekoľkýkrát Gianniho Versaceho, ktorý primabalerínu skvostne zahalil do rafinovanej róby.

„Maurice,” spomína Guillem, „veselo na mňa útočil, že ja mám veľké spojenie ako ´mauvais caractère´. Mal pocit, že som mala slušné množstvo spoločného so Sissi. V skutočnosti bola presne rovnako vysoká ako ja, mala rovnakú váhu ako ja, mala rovnakú farbu vlasov.” Guillem ešte dodáva: „Sissi navštevovala azyly, ona sa veľmi zaujímala o psychicky narušených ľudí. Jedného dňa začula ženu v jednom z nich hovoriť: ‚Ale to nie je rakúska cisárovná, ja som rakúska cisárovná‘” a v celom balete Béjarta ste si nikdy nie úplne istý, či je to táto bláznivá žena alebo Sissi.

Primabalerínu isto fascinovala táto určitá forma násilia a šialenstvo, zobrazovať ženu ako šalie na javisku. Dalo by sa predpokladať, že jej to nebolo cudzie v dobrom zmysle slova: aj ona sama rezala a menila kostýmy, ktoré si musela obliekať a nenávidela ich, bavilo ju tancovať svoje vlastné verzie, keď sa jej niečo nepáčilo v choreografii. „Tieto veci sa zdajú byť normálne pre mňa, aj keď nie pre niekoho iného. Áno, myslím, že mám tendenciu porušovať pravidlá a tradície.” Pôsobivý bol hypnotický balet Episodes, ktorý predviedla aj na letnom festivale v Taliansku v exteriéroch Villy Medici. Béjart ho venoval pamiatke slávneho filmového režiséra, esejistu, zavraždeného Piera Paola Pasoliniho. A samozrejme vo výpočte nesmie chýbať slávna Béjartova La Luna.

Balet najviac spojený so Sylvie Guillem nielen vo Francúzsku, ale svojho času aj v Británii, je In the Middle Williama Forsytha už niekoľko krát spomenutý. Forsythe, vtedajší riaditeľ baletu vo Frankfurte, ktorého do stredu baletného sveta do Paríža angažoval Nurejev, americký dekonštruktivista, dnes žijúca legenda.

Skoro v tme tancovala nekompromisný balet s elektronickou hudbou na holej scéne, s Forsythovým divokým klasicizmom ideálnym pre Guillem. V trblietavom matnom trikote, s dlhým medeným vrkočom na chrbte, balerína požierala Forsythovu abrazívnu choreografiu.

„Nemyslím na nič iné, zatiaľ čo ja tancujem v strede, s výnimkou krokov. Beriem skutočnú fyzickú silu a násilie k implementácii a to je všetko, čo je v mojej mysli v tej chvíli.“ Bola prvá s deviatimi tanečníkmi, ktorá tento balet tancovala v rámci Kráľovského baletného súboru.

Na zhodnotenie jej interpretácie postáv klasického repertoáru by bolo potrebné samostatné bádanie a rozsiahlu štúdiu. Pretože jej technický vklad, ktorým postavy doslova katapultovala k oslnivým heroínam a osudovým femme fatale nielen svojim vzhľadom, ale aj prísnosťou s akou sa ich zhostila, vedľa subtílnej krásy vyjadrovanej choreografiou v dobe, v ktorej ich tancovala, boli doslova prevratné.

Dve postavy, ktoré Guillem nájde najsympatickejšie k tancu sú: Sissi a Manon Lescaut. „Úlohy nie sú nikdy úplne na mňa, ale mám rada schovávať sa za tieto typy postáv. Tie vám umožnia robiť veci, ktoré by ste nikdy nerobili sami. Ak chcete, aby vyznávali lásku dvaja muži jednej žene na javisku, napríklad, môžete. Tu – (myslí tým na civilný život) – to nejde. Viete, čas strávený na pódiu je vaša sloboda. Nikde inde nie ste voľní. Na javisku je to ako keby ste mali túžbu po niečom a potom zrazu to máte. A to je nebo. Je to, oh aj desaťkrát viac, ako ste si mysleli, že to bude.” Po dlhej pauze v rozhovore v roku 1993 doplnila. „Čo nie je také jednoduché, je jednoducho byť… Sami. Vidíte, ako bývate na javisku a môže sa to zdať divné, ľudí okolo seba ako v živote. Ťažkosti, zlú náladu, všetko. Ale možno, aj keby som nikdy nebola na pódiu, bol by som rada, že.” (pokračovanie nabudúce)
***

Aktuality
Niekedy je lepšie sa vyhnúť domácim produkciám a nepísať o nich, lebo skôr než nadšenie z divadelného zážitku prinášajú smútok nad biednou úrovňou, ktorá u nás vládne. V sobotu 2. mája sa konala premiéra baletu Spartakus na scéne Moravského divadla Olomouc pre druhé obsadenie, ktoré sa na rad dostalo až teraz (premiéra 6. marca). Nemôžem si pomôcť, ale už niekoľkokrát divadelná prax dala za pravdu, že mimo premiérových večerov sa na scéne odohráva veľakrát oveľa zaujímavejšie predstavenie. Inscenovať Spartaka na malom javisku s malým súborom je veľký risk, ktorý sa však tentoraz choreografovi Robertovi Baloghovi vyplatil. Predstavenie je kompaktné, logické, divadelne zaujímavé i účinné. Slúži mu ku cti, že priznáva, že vychádza z overenej verzie Yuryho Grigorovicha, na rozdiel od iných inscenácií tohto titulu v Česku, ktoré sprosto kopírovali, ale nepriznali.

Čo spôsobuje radosť u tohto predstavenia? Je vidieť nasadenie a to, ako súbor pracuje. Konečne sa zbor len nepotáca v zákulisí s prázdnymi ornamentálnymi prvkami postmoderny, ale musí preukázať to, čo sa tanečníci učia osem rokov v škole a čo opakujú denne na tréningu. Je úžasné vidieť na malej ploche silu a energiu tancujúceho zboru, ktorý musí skákať, v dobrom zmysle povedané sa hýbať a makať. V isto neľahkých prevádzkových podmienkach regionálneho divadla ako je Olomouc, sa podarilo Baloghovi vybudovať veľmi sympatický pánsky ansámbel. Páni sú si podobní výškou (na rozdiel od divadiel doma, kde dominujú malí Taliani a podobne) a silou nasadenia každého jedného, pretože v malom obsadení sa na rozdiel od veľkých divadiel s veľkým corps de ballet nemajú kam schovať dokážu nadchnúť. Scénografia slúži divákovi k orientácii a aj tomu menej zdatnému umne našepkáva čo potrebuje vedieť. V réžii určité medzery sú, ale nech, veď môžu byť súčasťou inscenačnej licencie. Čo je ale fantastické, vedľa dobre tancujúceho zboru je vynikajúci výkon orchestra (dirigent Tomáš Hanák), ktorý šikovne pracuje s akustikou malého divadla, ale nenecháva sa strhnúť len ku okázalému zvuku, ktorý je v takomto malom priestore ľahké u Chačaturjana vytvoriť, ale stavia na kontraste a poézii sólových pasáží. Na to, že už od premiéry nejaký ten piatok utiekol, hrajú stále intonačne čisto, technicky, sledujú dirigenta, ctia tempo a muzicírujú. A tretím kladom je oné druhé obsadenie.

Hosťujúci člen Národného divadla Brno Uladzimir Ivanou predviedol v titulnej postave výkon hodný veľkej scény. Nielenže tanečník je skúsený praktik, ktorý nemá limity v technike, ale umne si vie poradiť so záludnosťami malého javiska. Napriek nedostatku miesta sú jeho skoky rovnako vysoké a dlhé ako na veľkej scéne, jeho koncentrácia na detail nezaostáva za budovaním jednotlivých variácií či obrazov. Asi po dlhej dobe na tejto scéne mohli vidieť diváci také krásne grand jeté, double cabriole vo variácii, špičkové entrelacé a ďalšie vzrušujúce, perfektne zatancované prvky. Ivanou navyše veľmi muzikálne tancuje a veľmi úprimne stvárňuje postavu aj ako vodcu otrokov, aj ako muža zamilovaného. Jeho otvorenosť a emocionálna linka sú veľkou devízou, ktorá tiahne inscenáciu dopredu. Koncentrovaný tanečník dokonale rozkrýva jednotlivé záchvevy a zastavenia s dôrazom na detail i gesto, ale neuniká mu ani celková linka, ktorá graduje k finále. Životnú rolu po jeho boku našla Irina Laptěva. Nepochybne ju tanečník, ktorý vie čo tancuje, aj prečo, čo cíti a ako to vyjadriť, posunul v jej interpretačnej kariére o milión krokov dopredu. Frýgia je jej životná rola. Tu dokázala uplatniť svoje technické kvality, ktoré v iných tituloch spali, tu dokázala rozohrať spektrum emócií, ktoré v nej driemali. Jej prekrásne ruky v logických port de bras, elegantných aj bôľnych pasážach s krásnymi linkami nôh korunovali jej pôsobivý pohľad do postavy. Po tom, ako ju chaotická komisia Ceny Thálie ignorantsky navrhla na cenu za niečo tak nezmyselné ako Orgovánová víla (ako by k tomu prišli interpreti celovečernej role? – napríklad pani Podařilová), tu je rola, ktorá si zaslúži pozornosť.

Svojim exotickým vzhľadom našla správnu rolu aj Yui Kyotani ako Aegina. Umelkyňa, ktorá sa síce dokáže vzchopiť v klasických tituloch k technickému výkonu, ktorý prekračuje hranice Olomouca, ale tápe vo výraze ako javisková umelkyňa, v roli nenápadnej intrigánky, ktorá sa halí tvárou sfingy a svoje čachre organizuje celkom nebadane, je uveriteľná. Ba čo viac, nie je prvoplánovo vulgárna a trápne erotická, ale zostáva záhadnou erotickou femme fatale, ktorá šetrí svojimi emóciami na verejnosti, aby potajme vykonávala svoje orgie smrti a zmaru. Táto možno z núdze cnosť, že dve sólistky tancujú v predstavení obidve roly, pri premiére boli presne naopak, ukazuje ako vhodné je zameniť stereotypy, ktoré umelcov často v angažmán sprevádzajú. A logicky im podsunúť výzvu, aby sa tvorivo stretli s náročnou úlohou. Ukazuje, aký dôležitý je nestranný pohľad zvonku a borenie zaužívaných stereotypov vo vnútri malého súboru, ktorý pracuje ako väčšia rodina s jasne vyhradenými úlohami. Narušiť toto pohodlie je viac než žiaduce, lebo len tak sa umelci môžu naučiť niečo nové a posunúť sa vo svojom vývoji ďalej. V schopnostiach zboru ukazuje takýto titul, keby sa správne metodicky denne pracovalo, kam by sa tanečníci mohli posunúť. Dva mesiace práce na novom titule nemôžu nahradiť mravenčiu prácu trvalého rozvíjania dispozícií a budovania technickej istoty.

Slabým článkom kvarteta sólistov bol Patryk Mielewczyk. Fakt je to o to smutnejší, že tanečník po svojom nástupe zo školy do súboru v Olomouci vládol výbornou, čistou technikou (všimol som si ho už v jeho prvej premiére v Labuťom jazere (tu) a jeho mladícke nasadenie a úprimnosť bez falše herectva ho posunula až k Romeovi. Je výstrahou ostatným, ktorí ľahkovážne v oblasti, ale aj v každom divadle hazardujú so svojim talentom a poslaním. Síce sme videli pozostatky jeho štyroch piruet, ale bohužiaľ lenivosť(?) a chýbajúca disciplína sa teraz jasne ukazuje vo výkone. Za celé predstavenie sa tanečník nedal dokopy; neustále vyvrátený, bez osi, márne zápasiaci s nárokmi choreografie. Kedysi famózny herec, len na pár miestach, keď sa zbavil balvanu náročného tancovania, ktorý gúľal pred sebou, rozohral vzrušujúcu postavu, ktorú Balogh stavia do protiváhy k Spartakovi. Už v zbore sa rysujú minimálne dvaja lepší náhradníci za tanečníka pre túto úlohu. Je zaujímavé vidieť v zboru Moravského divadla Olomouc absolventa Baletnej školy Parížskej opery Marina Louisa Delavauda, ktorý mal v dobe slávneho dokumentu o baletnej škole z roku 2012 sedemnásť rokov.

Javisko ukáže všetko, ukazuje pravdu, ukazuje interpretov, ktorí naň vystupujú ako nahých, hlásali veľkí umelci minulosti. Je to pravda. Sila interpretov, ich nasadenie a talent môžu prekonať aj nástrahy od inscenátorov. Krásne predstavenie, ktorého jedinečná prítomná energia a nasadenie všetkých zúčastnených môže zatieniť aj prvotriedne, avšak technokraticky chladné výkony hviezd Bolšoj baletu na vyblednutom plátne v kine. Keby som písal toto ako samostatnú recenziu, dal by som pokojne 90 percent.

***

Presne opačná situácia je repríza Bajadéry v Brne (5. mája). Viac než osemsto divákov, z ktorých veľká časť zaplatila už na Brno nevídane veľké vstupné šesť stoviek, vidí kolísajúcu úroveň. Česť patrí dámskemu corps de ballet, ktorý drží vysokú úroveň a vo všetkých svojich zborových tancoch, nielen v kráľovstve tieňov, výrazne „pracuje“. Zato pánska časť svedčí o veľmi smutnom internacionálnom jave, že nie zo všetkých, ktorí pochádzajú z rôznych končín sveta a s ktorými sa dá marketingovo chváliť, odkiaľ od všadiaľ sa tanečníci hlásia do Brna, sa dá postaviť silný ansámbel. Ani tých úbohých šesť pánov, ktorých brnianska Bajadéra potrebuje na valčík, nedokáže tancovať ako grupa. Vyzerajú smutne, ako opustení žiaci piateho ročníka na škole, ktorých niekto hodil do vody. Alessandro Giovine a Peter Lerant v Pas d´action sú žijúcim dôkazom, ako nemá vrcholné klasické baletné číslo a jeho interpretácia vyzerať. Mizerná práca nôh, žiadna elegancia, žiadny charakter, bohužiaľ sú ako tyč s dvoma nohami pre dvojicu balerín. V induskom tanci sa podobne chabo prezentujú páni z TK Brno, ktorí potvrdzujú, že študujú, aby mali nejakú maturitu, ale že tanec nie je ich vášeň. Zároveň smutný fakt, že plodné roky skončili a po Václavovi Lamparterovi, ktorý škole získal medaily na svetových baletných súťažiach a dnes tancuje v Drážďanoch, nastáva najskôr sedem chudých rokov.

Pas de quatre bol veľmi slušný, podobne spoločné pasáže pas de trois dám v Tieňoch. To, čo bolo obdivuhodné na scéne v Olomouci, bohužiaľ v druhom najvýznamnejšom divadle štátu sa u mnohých nepodobá ani profesionálne odvedenému výkonu. Smutné je, že v takomto titule si súbor nemôže dovoliť na gigantické javisko viac než „iba“ dvadsať dva balerín v Kráľovstve tieňov. Večer sprevádzal nie úplne v poriadku hrajúci orchester. Pištiace flauty a dychové nástroje neustále vytvárali dojem, že ide o zle zohranú a naladenú kolonádnu skupinku. Už podivná estetika inscenátorov ako svietia na oponu – akési svetelné prasiatka dala naznačiť; áno, brnianska Bajadéra má tú najstrašnejšiu scénografiu akú je dnes snáď možné vidieť naprieč republikou. A isto najstrašnejšiu scénu akú Bajadéra mať môže. Scéna Ivo Žídka nemá jediný nápad a skôr než krásu Indie a estetiku baletu féerie odhaľuje čierne zamatové výkryty Janáčkovho divadla. Jej širokouhlý charakter, na inak sympatickom vzdušnom javisku pôsobivý klaustrofobický dojem, podobne ako otázka, k čomu tam tie stĺpy sú? Efekt zemetrasenia je len smutnou bodkou a Hnev bohov v poslednom obraze by mal skôr dostihnúť tvorcov tejto výtvarnej bezmocnosti. Profesionalitu ansámblu potvrdzujú i detaily ako napríklad to, že dámy majú na balerínach zatielkované ramienka. Alebo, že „duch“ nenosí blyštiace diamanty v ušiach.

Sólisti mali neľahkú úlohu ťahať predstavenie a zatancovať náročný titul. Klaudia Bittererová v postave Nikie má situáciu isto sťaženejšiu verejne dostupnout informáciou, že je snúbenkou šéfa baletu pána Radačovského. Vystupovať na scénu s faktom očakávania aká táto baletka je, musí byť pre ňu veľmi stresujúce. Bittererová je v Nikii sympatická! Vie využiť svoje pôsobivé ruky a krásnu tvár, ktorá sa pre chrámovú tanečnicu, ktorá sa zasvätila bohom žiada. Je zaujímavým rezultátom výkonu, že niekedy, možno v allegre, či keď nemá dostatok síl je jej entrelacé, arabesky, atittudy, panché nízke. Keď však napríklad v Tieňoch má skákať niekoľko entrelacé za sebou, skáče ohromne. Alebo v obťažnej červenej variácii vystrihne priam učebnicové emboîté a zachová si tempo aj kondíciu do finále. Naopak v adagiu nevyužije ani hudbu ani veľkú diagonálu scény, aby skočila aspoň päť pas de chat a z jej troch sú prvé dva žalostné. Podobných rozporov je viacej. Čo je však problém u baleríny, ktorá má reprezentovať, sú veľmi často vtočené nohy a Bittererovej tvrdé schádzanie z en pointe, tým si kazí zakončovanie veľmi kvalitných piruet. Tanečnici chýba plié a tieto zoskoky zo špičiek vonkoncom neslúžia mystike v Kráľovstve tieňov. Ale veľká balerína v 21. storočí by mala v apoteóze k svojmu milému prísť v pas de bourrée. Sympatický je herecký prejav a celková výstavba roly. Jan Fousek ako Solor sa nestráca ani ako pozorný partner schopný dostáť nárokom Nikie i Gamzatti, v sólových variáciách s ľahkosťou a veľkým rozsahom čisto skáče a výborne aj rotuje. Fouskovou doménou sú krásne Pas ciseaux, Grand Assemblé sauté po kruhu aj dvojité tour á la seconde v kombinácii trikrát za sebou. Dbá na eleganciu a štýl, zároveň mu však čistá klasika nezatemňuje herecké aspekty jeho javiskového bytia. Ivona Jeličová sa už pár mesiacov dobíja na stratené pozície v súbore po materskej dovolenej a podobne ako ulapiť Solora sa jej to darí s jej vlastnou gráciou a javiskovou charizmou. Jej súboj o Solora je vyrovnaný, ošemetná scéna medzi ňou a Nikiou vychádza veľmi dobre obidvom interpretkám. Bohužiaľ kvôli choreografii už tak dobre nevychádza záverečné konfrontačné pas de trois pred svadbou v chráme. Kedysi veľkí choreografi vedeli postaviť tanec s niekým, kto reprezentuje svet mŕtvych tak, aby to bolo nielen čitateľné, ale aj uveriteľné. Obzvlášť v balete sa bytosti z oného sveta nenápadne zjavovali a tí, čo s nimi tancovali to činili tak, že prihliadajúci partneri na scéne mali pocit, že dotyčný je zmätený, má halucinácie či šalie. Fotografie aktérov sú z nového foto-setu Baletu NDB. Ideovými autormi sú Michael Kořínek a Adam Sojka. Fotoaparátom ich zachytil Petr Omelka. Veľmi záslužný nápad, realizovaný v modernom anti-glamour duchu s mimoriadnym pohľadom k emócii a raw charakteru, ktorý vypovedá viac o fotografovanom než jeho javiskové prevteľovanie. Celý súbor môžete nájsť na webu divadla. Bravo!

Vyzerá to, že Bajadéra zostane českému publiku zakliata. Nielenže sa jej do roku 2003 vyhýbali české scény, ale ani dve zásadné inscenácie dvoch Národných divadiel nenašli cestu k jej rozklúčovaniu. V Brne, na rozdiel od Prahy, kde choreograf hlása bludy a dokumentuje svoju bezmocnosť (veľmi erudovane to vysvetlila Jana Hošková tu), sú pokornejší tradícii. Ale i tak, na rozdiel od Spartaka, zájsť si naživo na predstavenie, vzbudzuje obavy.
***

Rozhodol som sa, aby Panoráma bola ešte viac aktuálnejšia, že na konci v aktualitách raz za dva týždne spomeniem ako malé doporučene čitateľom nejakú mimoriadnu udalosť alebo sukces mesiaca. Ako prvý bude mať tú česť, i keď sme len v polovici mesiaca, Adam Zvonař za jeho sólo v balete Richarda Siegala Unitxt (tu) na jeho domovskej scéne Bavorskej štátnej opery. Tanečník predviedol výkon, ktorý sme nielen nemohli nikdy v Prahe v dobe jeho angažmán vidieť, ale ktorý je aj prejavom jeho talentu a tvrdej práce na seba zdokonalení. Na náročnú elektronickú hudbu v duetách s partnerkou cíti skrytý rytmus a kreuje postavu, ktorá má základ v reálnom živote súčasnosti. Je nielen technickým pilierom extravagantného tancovania v duete, ale partnerom idey a myšlienky tvorcu. Vedľa dokonalého partnerského tanca oslňuje atletickým rozsahom a dokonalou fyzickou kondíciou. Po tom, čo tancoval Lenského v Crankovom Oneginovi, tentokrát oslňuje civilným herectvom a bohatstvom podtextov, ktoré strieda s perfektnými, expresívnymi, technicky náročne komponovanými figúrami od Siegala. Zvonař predviedol dokonalú premenu dynamického stereotypu a vystaval figúru, ktorá dokonale splňuje zadanie moderného repertoáru. Mnohé premeny a nuansy, dokonalá práca s premenami ťažiska tela, technická vycibrenosť prvkov, ale tiež sugestívny ponor do zdanlivo abstraktnej postavy ukazujú moderný tanec v celej jeho bohatej šírke práve vďaka výkonu tanečníka.

V článku o Sylvii Guillem sú použité pasáže z rozhovorov v britskej tlači: The Guardian a The Independent. Pre prísnu ochranu autorských práv k autorizovaným fotografiám baleríny Sylvie Guillem jsou fotografie v textu vynechané.

Foto David Kresta, Petr Omelka, Dominik Port