Baletní panorama Pavla Juráše (121)

Tentoraz:
* ”Mademoiselle Non” končí (3. diel)
* Spomienka na rebelku svetového divadla: Judith Malina
* Portrait Richard Siegal v Mníchove
***

V dnešnej Panoráme pokračuje príbeh Sylvie Guillem. (diel prvý tu a druhý tu). V minulom diele som sa zasekol v kulminácii roku 1989. Guillem mala dosť reštriktívny baletný režim. Bola v polovici vyjednávania o zmluve s Parížom, keď Royal Ballet urobil dramatickú proti-ponuku. Dala zbohom Parížu, Nurejevovi a svojmu doterajšiemu životu. Sylvie Guillem, „hlavný hosťujúci umelec v Royal Ballete“ našla svoj nový domov po tom, čo sa nepohodla v Paríži, v svojej inštitúcii alma mater. Hviezda súboru, francúzsky národný poklad. Požehnaná od Boha a od prírody, s dokonalým baletným telom mohla robiť to, čo žiadny iný tanečník nikdy neurobil a aj jej osobnosť zažiarila tak, že sa pripojila snáď len k svetoznámym a škandálnym primabalerínam 19. storočia. Keď vyviazla z parížskej opery po zdĺhavom zmluvnom boji s vedením, jej odchod bol popisovaný ako celonárodná katastrofa. Strata pre Paríž bola samozrejme londýnsky zisk. Royal Ballet jej ponúkol podmienky, ktoré Opera v Paríži odmietala a tak ich ona prijala. Jedným z bodov, na ktorých umelkyňa trvala bolo, že jej práca v domácom súbore umožní podľa jej priania hosťovať a spolupracovať aj s inými súbormi vo svete. S tým Paríž nesúhlasil, Londýn nenamietal.

Jej odsťahovanie otriaslo parížskou kultúrou a jej prebehnutie riešili všetci, od divákov po politikov. Minister kultúry išiel pred televízne kamery vyhlásiť “národnú katastrofu”. S Guillem to ale nepohlo. Pre ňu po stopách Nurejeva, bol Royal Ballet “nový začiatok”. Parížsky súbor a repertoár označila ako „veľmi nudný“. Jej nová zmluva jej dala právo vybrať si svoj repertoár. Táto sloboda a jej právo veta odmietnuť určité roly bola pre ňu výhra od umeleckého riaditeľa Kráľovského baletu Anthonyho Dowella pre „soubriquet Mademoiselle Non”. Párkrát samozrejme bol tento vzťah napnutý; neskoršie už má na Dowella len chválu, popisuje ho ako “jedného z najlepších tanečníkov vôbec”.

Napriek jej prekvapivým schopnostiam sa ale akvizícia Guillem pre Covent Garden, ukázala ako kontroverzná. Boli problémy s komunikáciou. Nebola, ako sa zdalo, moc tímový hráč. Po svojom prvom vystúpení na slávnej scéne Royal Opera House si jeden člen súboru pamätá, “ako sme boli všetci v zákulisí nadšení, že je s nami a jasali sme ako šialení. No, bolo to skvelé, ale ona jednoducho nebude mať nič spoločné s nami, ona hovorila, že nebude zdieľať toaletné miestnosti, jesť s nami v jedálni. … “, navyše balerína v tej dobe ani nehovorila moc dobre anglicky. Takže vyzerala trochu ako mimozemšťan. „Ak chcem vedieť, aké je počasie,” kontrovala balerína irónii, „môžem sa pozrieť z okna. Nepotrebujem ísť do kantíny a hovoriť tam o tom”. Tiež rozdelila kritiky. Jej priaznivci trvali na tom, že jej hyper-rozšírená virtuozita znovu definuje podstatu klasického tanca; jej kritici pripustili technickú brilantnosť, ale komentovali ju, že je citovo nezaujatá.

Guillem, ešte v Paríži bola známa viac pre fyzické ako dramatické kvality svojho tanca. Ale to nie je pre nedostatok sústredenia sa na charakter zobrazenia. Je to keď vysvetľuje len preto, že jej inštinkt je skôr pre nuansy, než pre veľké expanzívne gesto. Niektorí kritici, najmä Clement Crisp z Financial Times, je stále nepresvedčený. Opísal jej tanec ako “vulgárny” a použil ešte aj horšie synonymá. Guillem sa vždy tomuto smeje: „Je to vtip, že jeden niečo také hovorí”.

„Problém Sylvie,” hovoril jeden anonymný muž Royal Ballet „je to, že keď ste si vedomí svojho herectva, keď ste na javisku s ňou, to je jednoducho niečo úplne iné. Ale sledovať ju z hľadiska, môžete zostať bez pohnutia.” Deborah Bull, ďalšia členka Royal Balletu na adresu Guillem hovorí: „Ide o to, že nie sme Judi Dench, sme tanečníkmi. Pohyb sám o sebe môže byť expresívny. A Sylviino telo je nakoniec expresívny nástroj.”

V prípade, že Kráľovský balet je známy pre svoje kvality, v priebehu rokov existujú v ňom aj rôzne obmedzenia. Keď Nurejev šiel do Paríža ako umelecký riaditeľ, vzal z Royal Balletu a London Festival Balletu pedagogičku Patriciu Ruanne. Chcel vštepiť parížskemu súboru aj inú kvalitu. Nurejev cítil, že príliš veľa parížskeho “kúzla”, znižovalo klasicizmus akademickej techniky. Niektorí z parížskych tanečníkov ignorovali, čo Nurejev a Ruanne museli učiť, ale iní, medzi nimi Guillem, počúvali. „Ona nie je uzavretá,” hovorí Ruanne. „Ak nájde užitočné alebo cenné informácie, bude ich používať.”

O svojom adoptívnom súbore Guillem hovorila. „Neprišla som sa do Royal Ballet učiť ich štýl. Keby sa im nepáčilo to, čo som mala v ponuke, neboli by ma požiadali, aby som prišla. Royal Ballet býval veľmi – pas de show – off. Dalo by sa zdvihnúť nohu príliš vysoko – to bolo vulgárne – alebo skákať príliš vysoko – to bolo príliš športové, a tak ďalej“. V jej dňoch sa tieto postoje menili. Dnes je to naopak veľmi žiadané. Aj možno povinné. „Okrem toho môže byť celkom dobré pre súbor vidieť niekoho, kto príde zvonku a spochybňuje všetko.”

V Royal Ballet sa Guillem stala baletnou superstar a game-changer. Svoju slávu využila na podporu choreografov ako Akram Khan, Mats Ek a Russell Maliphant a stále hovorí o tom ako „robiť to, čo mám robiť s pýchou a vášňou”. (pokračovanie nabudúce)
***

Aktuality
V preferovaných udalostiach tohto sveta a našich životov, sa celkom stratila smutná správa o smrti legendárnej divadelníčky Judith Maliny (4. júna 1926 – 10. apríl 2015). Toto meno, priekopníčky divadla prelomu päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, si zaslúži pripomenutie aj v svete baletu a tanca. Pretože istotne ďalšie tvorivé procesy akými sa tanec pretransformovával v priebehu nasledujúcich desaťročí sú ovplyvnené kvasom a podhubím divadelnej avantgardy. Bez nej by nebolo ani Piny Bausch, ani Forsytha, ani Sashy Waltz, ani ďalších dnes už klasikov, či tých stále rebelujúcich a hľadajúcich.