Baletní panorama Pavla Juráše (122)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Tentoraz:
* ”Mademoiselle Non” končí (4.diel)
* Spartakus proti Bajadére
* Sukces mesiaca Adam Zvonař
***

V dnešnej Panoráme pokračuje príbeh Sylvie Guillem. (prvý diel tu). V minulom diele zbehla balerína z Paríža do Londýna a zmenila nielen svoje pracovné tvorivé prostredie, ale aj svoj životný štýl.

Zaujímavá je vtedajšia spolupráca baleríny s Mauricom Béjartom. Béjart pre ňu postavil tridsaťminútové sólo, ktoré prezentovala na turné Béjart Ballet Lausanne v Londýne v Sadler’s Wells Theatre. Tento špeciálny balet pre kráľovnú baletu mal pôsobivý názov aj obsah: Sissi (L’Imperatrice anarchiste). Dielo o excentrickej rakúskej cisárovnej Alžbete Rakúskej, ktorá je doma považovaná za nedotknuteľnú národnú modlu aj ikonu zároveň. Jej vražda anarchistom je dodnes záhadou, tak ako jej obskúrne záujmy či záľuba v cvičení. Béjart prizval k spolupráci už po niekoľkýkrát Gianniho Versaceho, ktorý primabalerínu skvostne zahalil do rafinovanej róby.

„Maurice,” spomína Guillem, „veselo na mňa útočil, že ja mám veľké spojenie ako ´mauvais caractère´. Mal pocit, že som mala slušné množstvo spoločného so Sissi. V skutočnosti bola presne rovnako vysoká ako ja, mala rovnakú váhu ako ja, mala rovnakú farbu vlasov.” Guillem ešte dodáva: „Sissi navštevovala azyly, ona sa veľmi zaujímala o psychicky narušených ľudí. Jedného dňa začula ženu v jednom z nich hovoriť: ‚Ale to nie je rakúska cisárovná, ja som rakúska cisárovná‘” a v celom balete Béjarta ste si nikdy nie úplne istý, či je to táto bláznivá žena alebo Sissi.

Primabalerínu isto fascinovala táto určitá forma násilia a šialenstvo, zobrazovať ženu ako šalie na javisku. Dalo by sa predpokladať, že jej to nebolo cudzie v dobrom zmysle slova: aj ona sama rezala a menila kostýmy, ktoré si musela obliekať a nenávidela ich, bavilo ju tancovať svoje vlastné verzie, keď sa jej niečo nepáčilo v choreografii. „Tieto veci sa zdajú byť normálne pre mňa, aj keď nie pre niekoho iného. Áno, myslím, že mám tendenciu porušovať pravidlá a tradície.” Pôsobivý bol hypnotický balet Episodes, ktorý predviedla aj na letnom festivale v Taliansku v exteriéroch Villy Medici. Béjart ho venoval pamiatke slávneho filmového režiséra, esejistu, zavraždeného Piera Paola Pasoliniho. A samozrejme vo výpočte nesmie chýbať slávna Béjartova La Luna.

Balet najviac spojený so Sylvie Guillem nielen vo Francúzsku, ale svojho času aj v Británii, je In the Middle Williama Forsytha už niekoľko krát spomenutý. Forsythe, vtedajší riaditeľ baletu vo Frankfurte, ktorého do stredu baletného sveta do Paríža angažoval Nurejev, americký dekonštruktivista, dnes žijúca legenda.

Skoro v tme tancovala nekompromisný balet s elektronickou hudbou na holej scéne, s Forsythovým divokým klasicizmom ideálnym pre Guillem. V trblietavom matnom trikote, s dlhým medeným vrkočom na chrbte, balerína požierala Forsythovu abrazívnu choreografiu.

„Nemyslím na nič iné, zatiaľ čo ja tancujem v strede, s výnimkou krokov. Beriem skutočnú fyzickú silu a násilie k implementácii a to je všetko, čo je v mojej mysli v tej chvíli.“ Bola prvá s deviatimi tanečníkmi, ktorá tento balet tancovala v rámci Kráľovského baletného súboru.

Na zhodnotenie jej interpretácie postáv klasického repertoáru by bolo potrebné samostatné bádanie a rozsiahlu štúdiu. Pretože jej technický vklad, ktorým postavy doslova katapultovala k oslnivým heroínam a osudovým femme fatale nielen svojim vzhľadom, ale aj prísnosťou s akou sa ich zhostila, vedľa subtílnej krásy vyjadrovanej choreografiou v dobe, v ktorej ich tancovala, boli doslova prevratné.

Dve postavy, ktoré Guillem nájde najsympatickejšie k tancu sú: Sissi a Manon Lescaut. „Úlohy nie sú nikdy úplne na mňa, ale mám rada schovávať sa za tieto typy postáv. Tie vám umožnia robiť veci, ktoré by ste nikdy nerobili sami. Ak chcete, aby vyznávali lásku dvaja muži jednej žene na javisku, napríklad, môžete. Tu – (myslí tým na civilný život) – to nejde. Viete, čas strávený na pódiu je vaša sloboda. Nikde inde nie ste voľní. Na javisku je to ako keby ste mali túžbu po niečom a potom zrazu to máte. A to je nebo. Je to, oh aj desaťkrát viac, ako ste si mysleli, že to bude.” Po dlhej pauze v rozhovore v roku 1993 doplnila. Čo nie je také jednoduché, je jednoducho byť… Sami. Vidíte, ako bývate na javisku a môže sa to zdať divné, ľudí okolo seba ako v živote. Ťažkosti, zlú náladu, všetko. Ale možno, aj keby som nikdy nebola na pódiu, bol by som rada, že.” (pokračovanie nabudúce)
***

Aktuality
Niekedy je lepšie sa vyhnúť domácim produkciám a nepísať o nich, lebo skôr než nadšenie z divadelného zážitku prinášajú smútok nad biednou úrovňou, ktorá u nás vládne. V sobotu 2. mája sa konala premiéra baletu Spartakus na scéne Moravského divadla Olomouc pre druhé obsadenie, ktoré sa na rad dostalo až teraz (premiéra 6. marca). Nemôžem si pomôcť, ale už niekoľkokrát divadelná prax dala za pravdu, že mimo premiérových večerov sa na scéne odohráva veľakrát oveľa zaujímavejšie predstavenie. Inscenovať Spartaka na malom javisku s malým súborom je veľký risk, ktorý sa však tentoraz choreografovi Robertovi Baloghovi vyplatil. Predstavenie je kompaktné, logické, divadelne zaujímavé i účinné. Slúži mu ku cti, že priznáva, že vychádza z overenej verzie Yuryho Grigorovicha, na rozdiel od iných inscenácií tohto titulu v Česku, ktoré sprosto kopírovali, ale nepriznali.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na