Baletní panorama Pavla Juráše (124)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Z viedenského dvojitého obsadenia sa dá vybrať a zostaviť ideálne obsadenie. Je nutné ešte dodať, že táto verzia choreografie je novšia než starší záznam, sám Eifman v roku 2007 dielo značne upravil. Ideálnou predstaviteľkou baleríny sa stala nečakane Ketevan Papava. Nevýrazná sólistka ansámblu, spoľahlivá, ale celkom šedivá, našla v náročnom parte svoju životnú úlohu. Papava vo fascinujúcom oblúku emócií hrá mladú žiačku, debutantku, zamilovanú, zranenú, trpiacu umelkyňu, ktorá speje k svojmu tragickému koncu. Efektnosť Eifmanovej choreografie partnerských duet ešte znásobuje svojou úžasnou schopnosťou striedať prísny klasický sloh ostrých figúr, s dokonalým uvoľnením do pádov a visiacich zdvíhačiek od partnera. Jej pády z výšky do fyzického bezvedomia tela sú dych berúce, tak ako jej emocionálna šírka výrazu. Touto plastickosťou zatienila aj slávnejšiu kolegyňu v ansámble Olgu Esinu, ktorá zas efektne využíva svoje dispozície nôh, ale zostáva príliš klasická vedľa tejto oddanej služobníčky choreografa, ktorá sa prepadá do divadelnej samoty a emocionálneho odhalenia. Emócie a herectvo Papavy ide cez rampu k divákovi, zatiaľ čo Esina zostáva prísnejšie akademická a vo výraze menej atraktívna.

Ideálnym baletným majstrom je „zborista“ Kamil Pavelka, ktorého si vybral Eifman do tejto kľúčovej roly. Pavelka sa zhostil úlohy s neobyčajnou autentickosťou. Vyhol sa karikatúre prísneho tyrana, ktorá sa ponúka ako prvé riešenie a rozohral partiu náhradného otca pre všetky otázky nielen tie umelecké, ktoré opustené vtáča v baletnej škole hľadá. Ich spoločné adagio, kedy Papavu pretvára zo školometských figúr k jedinečnej a vyhranenej baleríne, je úvodným monumentálnym číslom. Podobne otvorený je Pavelka v emocionálnom výbuchu, kedy ako nepriateľ strany a ľudu je týraný, mučený a zabitý, pretože ľud a národ nepotrebuje formalistických úžerníkov. Pavelka nezahodí žiadnu šancu scivilniť a poľudštiť typickú figúru baletného učiteľa a dostať ju do roviny ľudského mentora i akéhosi prievozníka baleríny.

Ideálny Komisár, ktorý má aj reálny základ a miesto v živote Spessivtsevy, v niektorých naštudovaniach sa volal Čekista, iste naše krajiny vedia prečo, je Kirill Kourlaev. Už len jeho zmužnený fyzis v štylizovanej uniforme vyslanca pekla, ktorý však zvláštne miluje túto extravagantnú balerínu na hony vzdialenú svetu vraždenia a vzbury, geniálne zapadá do rozdelenia rolí. Zmocní sa tejto skutočnej Aurory – Zorničky, aby ju rozpálil ako slnko k jasu ženskosti, aby jej ukázal silu a tragédiu ženského údelu. Kourlaev dômyselne rozdeľuje sily, aby v troch obťažných duetách zvládal nielen asistovať baleríne pre Eifmanove extravagantné zdvíhačky v šialenom tempe, ale aby nezabudol ani na svoje efektné výstupy a prezentáciu. Jeho spaľujúca temnota, dokonale hraná, bez afektu a prvoplánového burcovania „som negatívna postava“, je práve tým efektnejšia. Druhé dejstvo úplne ovládol Roman Lazík ako Partner. Od variácie na baletnej sále, kde on ako protipól baletného majstra z Mariinského divadla kreuje novú etapu baletu a na svojom tele skúša moderné pohyby až po rolu Albrechta v Giselle ku finále. Ohnivé nadšenie tanečníka, s ktorým vedie svojich zverencov v baletnej sále, okúzlenie emigrantkou, ktorá ešte stále nosí tylovú sukňu do sály, k ich partnerstvu v Giselle, až po chvíle kedy ju odprevádza do sveta za zrkadlom. Lazík dômyselne využíva svoje prednosti, vysokú figúru, dlhé ruky a nohy, aby vyšinutým allegrovým figúram choreografa dodal ešte väčší náboj a skutočný fyzický prežitok tanca. Jeho premena na uhladeného vojvodu, ktorý sa zahráva s nevinnou Giselle, je o to výraznejšia. Lazíkova variácia na trúchlivý motív Čajkovského Francescy da Rimini je taká silná ako gradácia prvého dejstva, kedy balerína visí ako kus handry v rukách Komisára, zatiaľ čo v pozadí ruská aristokracia prchá do exilu.

Veľmi dojemná a dôležitá je postava Lazíkovho milenca, ktorú ideálne stvárňuje Jakob Feyferlik. Mladý člen baletného súboru v prvej veľkej role potvrdzuje nielen svoje technické dispozície, ako krásne vyťahané nohy, prepychové nárty, ale aj inteligenciu. Rolu atraktívneho homosexuála, ktorý bráni tomu, aby Partner podľahol krásnej ruskej exotickej heroíne stvárňuje vnútorne, ako plachý mladý tanečník, ktorý sa nehrnie do parodovania, ale aj on sám zažíva bolestné chvíle sebauvedomovania. Tento Feyferlikov coming-out podporený dôkladným a efektným tanečným prejavom vďaka svojej neokázalosti je ďalším hrotom osudu, ktorý sa prostredníctvom nemožnosti dôjsť ku šťastiu baleríny dotýka. O čo je viac tanečník úspornejší v geste a sústreďuje sa na detail, o to viac vyznieva bolestná tragika ľudského života odsúdeného k milovaniu tých, ktorí nás nechcú a k odmietaniu tých, čo nás milujú.

Výborne sa prezentuje corps de ballet vo veľkom obsadení. Je radosť vidieť v neoklasickom diele dokonale zohrané zbory, tanečníkov so špičkovou technikou, ktorí si predstavenie užívajú a energiu spoločného tanca prenášajú do publika. Náročnú hudobnú koláž naživo hrá orchester Volksoper Wien, pod taktovkou Andreasa Schűllera. Škoda, že rozmery orchestriska neumožňujú pre slávne hudobné kusy veľké obsadenie jednotlivých nástrojov, ktoré by dodalo patričnú gradáciu.

Výnimočná tanečná dráma sa vráti na repertoár v budúcej sezóne. Termíny je dobré hneď si zapísať. Predstavenia sa tešili mimoriadnemu záujmu verejnosti. Niet sa čomu diviť. Osudy veľkých umelcov vždy dojímajú, tak ako fantazijný svet veľkých choreografov. A tanečníci, ktorí majú čo hrať a tancovať a dávajú dlhoročnému baletu nový rozmer skrz prežité. Hodnotenie? 85 percent.

***

”Mademoiselle Non” končí (6. diel)
Predtým než v budúcom diele skončí seriál o Sylvii Guillem, niekoľko údajov z jej CV na lepšie zoznámenie (prvý diel nájdete tu). Na záver niekoľko životopisných dát. Sylvie Guillem sa narodila 23. februára 1965 v Paríži. V roku 1984 sa stala najmladšou étoile súboru v dejinách tristoročnej inštitúcie. Na baletnej škole Parížskej opery študovala v rokoch 1977 – 1980 a v roku 1981, vo veku šestnásť rokov bola angažovaná do corps de ballet. V roku 1983 vyhrala zlatú medailu na súťaži vo Varne a tancovala prvé sólo, Kráľovnú Dryád v Don Quijotovi Rudolfa Nurejeva. Vedľa Nurejeva tancovala v baletoch Georga Balanchina, Jerome Robbinsa, Williama Forsytha a Rolanda Petita.

V decembri roku 1984 mala devätnásť rokov, keď debutovala ako Odetta/Odília v Labuťom jazere. Po predstavení bola menovaná za étoile, vo veku nevídanom. Nič podobné sa nestalo od založenia súboru v roku 1661. V roku 1987 premiérovala hlavnú dámsku rolu v balete In the Middle, Somewhat Elevated Williama Forsytha po boku svojho obľúbeného partnera Laurenta Hilaira. Rudolf Nurejev bol jej častým tanečným partnerom. A v roku 1988, keď londýnsky Royal Ballet oslavoval gala predstavením Giselle Nurejevove päťdesiate narodeniny, tancovala po jeho boku Giselle.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat