Baletní panorama Pavla Juráše (136)

Tentoraz:
* Hommage Rosalia Chladek (2. diel)
* Jonathan Ollivier, pýcha Matthewa Bournea tragicky zahynul
* Tohtoročné International Ballet Masterclasses vo fotografiách
* Čo sleduje Lukáš Trpišovský?
***

V terajšej augustovej sérii Panorámy skúmam niektoré momenty zo života brnianskej rodáčky, priekopníčky výrazového tanca Rosalie Chladek. Nie je to náhoda, v tomto roku by sme si mali pripomenúť stodesať rokov od narodenia a dvadsať rokov od úmrtia tejto nielen v Európe cenenej umelkyne. V minulom diele (tu) som zanechal umelkyňu pri jej brnianskych vystúpeniach do desivej svetovej vojny, ktoré zdokumentoval Alfred Oberzaucher spolu so svojou manželkou Gunhild Oberzaucher-Schűller, autorkou jedinej ucelenej publikácie o umelkyni.Rosalia Chladek teda od roku 1925 pôsobí v Rakúsku, po presunutí školy z Drážďan do Laxenburgu pri Viedni. V roku 1926 vytvára svoju choreografiu Suite im alten Stil. O rok neskôr sólovo vystupuje prvýkrát vo Viedni. Jej tvorba je inšpiratívna a podnetná a tak už o rok dostane významné pozvanie k 2. Deutschen Tänzerkongress v Essene a debutuje v Berlíne. Úspech Rosalie Chladek, rodáčky z Brna je nezastaviteľný, aj keď dobové doktríny a štýl je dnes ťažko uchopiteľný aj pochopiteľný s ohľadom na kypiaci vývoj tanca v 20. storočí. Do roku 1930 je Chladek vedúcou pedagogičkou pre Gymnastiku a tanec na konzervatóriu v Baseli, kde v praxi rozvíja svoj moderný výchovný systém. Zároveň je činná ako tvorca a choreograf tanečnej skupiny školy a choreografka v Stadttheater Basel. Inscenuje Osud vojaka, Petrušku, Dona Juana a Pulcinellu. V roku 1930 sa so svojou skupinou zúčastní ďalšieho tanečného nemeckého kongresu, tentokrát konajúceho sa v Mníchove (kongresy iniciuje vedúca osobnosť Rudolf von Laban). Znásobuje sa aj činnosť vo Viedni. Vzniká Elemente-Zyklus, Rhythmen-Zyklus a Figuren aus Petruschka. Do roku 1938, kým neprišla druhá katastrofa storočia, patrí Rosalii Chladek vedúci post v Tanzgruppe Hellerau-Laxenburg a vedenie gymnastického a tanečného vzdelávania na Schule Hellerau-Laxenburg. V roku 1931 sa prvýkrát zapája do Wiener Festwochen pod mottom Festliche Tanzsuite. V nasledujúcom období získa prvé ceny; 1932 vyhrá s Les Contrastes druhé miesto na Grossen Internationalen Wettbewerb für Choreografie v Paríži (tam prezentuje aj Alcina Suite (G. Händel), Tanz mit dem Stab a Slovanský tanec na Dvořákovu hudbu). Prvé miesto získa Kurt Joss a jeho protivojnové dielo Zelený stôl – aktuálna výpoveď bez limitov, ktoré môže tanec dávať, rok pred nástupom Hitlera k moci. V roku 1933 opäť druhé miesto na prvej Internationalen Wettbewerb für Künstlerischen Tanz vo Varšave. Tanečný život vo Viedni je veľmi pestrý. V tomto čase (1933) sa vracia do Viedne Margarete Wallmann, ktorá dostane miesto baletného pedagóga vo Viedenskej štátnej opere a je riaditeľkou jej baletnej školy. Idyla tvorivej práce Viedne však netrvá dlho, ani jednu dekádu, nacistický anschluss Rakúska (1938) všetko zničí. Umelkyňa kvôli svojmu neárijskému pôvodu uteká z krajiny a stane sa tou šťastnejšou, ktorá prežije a stane sa ikonickou propagátorkou tanca v Argentíne ako riaditeľka slávneho Teatro Colón v Buenos Aires. Keď sa Wallmann po besnení v Európe vráti, stane sa riaditeľkou baletu La Scaly v Miláne (1949) a začne sa venovať opernej réžii (mimo iné režíruje svetovú premiéru Poulancových Dialógov karmelitánok v Scale).

Neslobodno zabudnúť, že vo Viedni v tej dobe pôsobí aj bývalá členka baletu Dvorskej opery Grete Wiesenthal (1885 – 1970), ktorú maľuje Leo Rauth, Mahler ju obsadí do roly Nemej v Portici, či Max Reinhardt do svojich opulentných inscenácií. Priatelí sa s Hugom von Hofmannsthalom a Stefanom Zweigom. Greta stihla ešte v Hellerau vyštudovať priamo u Dalcroza (1910-1911). Reinhardt ju obsadí do svetovej premiéry Ariadny na Naxe. Ale slávnou sa stane Wiesenthal ako posol valčíkov s partnerom Tonim Birkmayerom. Od roku 1926 pravidelne inscenuje balety vo Wiener Staatsoper, účinkuje v činohre. V rokoch 1930 až 1959 je choreografickou spolupracovníčkou Salzburger Festspiele. V období rokov 1934 až 1952 učí na tanečnom oddelení Akademie für Musik und darstellende Kunst s prestávkou naci času vojny, kedy musela uprchnúť. Greta sa natrvalo stala pre Viedeň synonymom šarmu a kúzla. Viedenská rozmanitosť milosti, elegancie a krásy. „Okrem tancov na hudbu Chopina a Beethovena bolo zvykom Grety tancovať valčík, čo vyvolalo okamžité nadšenie“, spomína vynikajúca pedagogička Gunhild Schüller. Greta nebola viedenskou osobnosťou sama. Mala dve sestry Elsu a Bertu Wiesenthal, s ktorými organizovali turné po celej Európe s ich novým tanečným štýlom, ktorý by mal byť priekopníkom moderného tanca.

Samozrejme sa treba vrátiť k Isadore Duncan, ktorá v roku 1900 vyzvala publikum na európskom turné, že klasický balet je “mŕtvy” a existuje len “voľný tanec” – nemajúci umelecké a morálne pravidlá. To bol zrod “moderného tanca”. Duncanová – tancujúca naboso, oblečená len vo voľnej tunike, chtiac dať ženám nový pocit slobody, veľká, provokujúca umelkyňa nielen na scéne. Isadora Duncan tancovala cisárovi v Bad Ischli, ale žiadne ďalšie dôsledky tohto vystúpenia nie sú známe. Nie je však nezaujímavé, že jedno z viedenských vystúpení Duncan sa konalo pod záštitou princeznej Pauline von Metternich. Sestry Wiesenthal boli odlišné od výrazu ovplyvneného Duncanovou. Mali solídny baletný tréning a vzdelanie, ale boli sklamané tým, aké skamenené sú klasické baletné choreografie. Stále a vytrvalo pracovali v tréningu na dokonalom ovládaní tela, aby nahradili staticky vyzerajúce prvky klasického baletu doteraz neznámou tanečnou ľahkosťou. Vo Viedni od roku 1920 pôsobí aj skoro zabudnutá hviezda expresívneho tanca Gertrud Bodenwieser. Tá už v roku 1936 ako proroctvo v rámci Wiener Festwochen inscenuje tanečnú drámu Die Masken Luzifers, ktorú sa pokúšajú v deväťdesiatych rokoch oprášiť a rekonštruovať jej bývalí tanečníci. Prepad rodiny, ktorú sprevádza figúra smrti ako tanečné podobenstvo.

Ale späť k Rosalii Chladek. Často vystupuje v Paríži či v Ríme. V roku 1934 tancuje hlavné roly v Marienleben a Jeanne d’Arc. V roku 1935 v rámci jubilea desať rokov Schule Hellerau-Laxenburg choreografuje La Danza. O rok neskôr Totengeleite a Mythologischen Suite, s časťami ako Narcissus, Pythia a Waffentanz der Penthesilea. Neskôr doplní Daphne, Agaue (1946). Protipólom mytologickej suity ako fascináciou gréckeho umenia, divadla, antických chórov je Höfische Suite. V predvojnovom roku 1938 organizuje veľké turné – Švédsko, Estónsko, Poľsko. A rok neskôr sa cez Rím vypraví hosťovať až do Indonézie s Alexandrom von Swaine. V roku 1940 inscenuje vo Viedenskej štátnej opere operu Orpheus und Eurydike a je zodpovedná ako choreografka a angažovaná ako sólo tanečníčka v Deutsche Tanzbühne v Berlíne. Dva roky vyučuje tanec na Deutschen Meisterstätten für Tanz vo vojnovom Berlíne. Škola v Hellerau-Laxenburg je zakázaná už v roku 1939. Buduje aj vlastnú tanečnú skupinu, s ktorou uvádza Dámu s kaméliami, v ktorej tiež sama tancuje, premiéra sa koná v Drážďanoch. Je dochované, že koniec vojny trávi v Brne.Po roku 1945 je to predovšetkým komunistický kultúrny rada Viktor Matejka, ktorý pracuje ako pomocník pre vylúčených umelcov. Inak však štát nevykonané žiadne úsilie, aby sa umelci z exilu vrátili späť. Málokto z tanečníkov, ktorí utiekli, by sa aj tak po bolestných spomienkach vrátiť chcel. Nemali sa cítiť vítaní. Nemala sa riešiť spolupráca Rakúska a Hitlera. Osudy vyhnanca sú veľmi odlišné. Osobnosti ako Gertrud Kraus, Fritz Berger, Gertrud Bodenwieser, Hilde Holger uspeli v exile v nových krajinách a urobili druhú kariéru. Pretože diskusia o spracovaní nacistickej doby začala iba v 80. rokoch, to bolo už často príliš neskoro, aby sa kontakt obnovil. Povojnové obdobie je charakterizované vzostupom baletu, veľkým úspechom pantomímy a čoskoro muzikálu. Ľudový tanec vypestovaný vo východných susedných krajinách od Rakúska komunistickými režimami, fascinuje mnoho západných tanečníkov svojim temperamentom a autenticitou. Po expresívnom tanci už nie je dopyt. Publikum chýba. Táto medzivojnová epocha je silne spojená so židovskou kultúrou. Mnoho súkromných škôl a štúdií je zavretých. Rodiny zdecimované. Školu Hellerau-Laxenburg zakázali funkcionári už v roku 1939. Pre výučbu moderného tanca je disponované len Viedenské konzervatórium a tanečná katedra Akadémie múzických umení so štipendijnými programami. Obidve sú silne ovplyvnené osobou Rosalie Chladek. Od vlády nemá slobodný tanec, či tanečníci mimo baletných inštitúcií, žiadny finančný podporný program. Tanečná skupina Wiesenthal zarába na seba do roku 1956 vďaka turné, medzi iným po Severnej aj Južnej Amerike. Jediná možnosť pre tanečníkov v slobodnom povolaní zarobiť peniaze je účasť vo filmových produkciách, v novozaloženej televízii ORF (1955) alebo vystupovanie v činoherných inscenáciách Burgtheateru a Akademietheateru.

Z USA prichádzajúce trendy postmoderny oživujú prázdnotu. Legendárne je spoluorganizované stretnutie od skladateľa Friedricha Cerhu; Merce Cunningham a John Cage spolu s Davidom Tudorom sa v roku 1964 stretávajú v Museum des 20. Jahrhunderts v umeleckom večere. Predstavenie bez prestávky. Šok. Tanečný kritik Gerhard Brunner sa stáva vodcovskou osobnosťou v spolupráci s mestom Viedeň a Wiener Festwochen od roku 1969, dátumu veľkého baletného festivalu. Brunner je v rokoch 1976-1990 Ballettchef Wiener Staatsoper a tvorí mnoho vrstevnatý hrací plán. V rokoch 1982-1996 sa koná vo Viedni Tanzbiennalen a prvýkrát dostávajú priestor ku kreáciám mladí tvorcovia. Z radov Staatsoper rastú po vzore stuttgartskej Noverre-Stiftung aj choreografické ateliéry v Theater an der Wien. Vznikajú ďalšie tvorivé platformy: Sommerszene v Salzburgu, s programom Mladý tanec (od 1980). Od roku 1983 existuje Internationalen Tanzwochen Wien a v roku 1988 vzniká prvý ročník dodnes existujúceho festivalu pre súčasný tanec ImPuls Tanz.
(pokračovanie nabudúce)
***

Aktuality
Smutná správa prišla po uzávierke minulého dielu. Šok zažili natešení diváci čakajúci na nedeľné večerné predstavenie v slávnom londýnskom Sadler’s Wells Theatre. Keď prišli do divadla personál im oznámil, že predstavenie sa nekoná. Vedúci tanečník Jonathan Ollivier z legendárneho súboru Matthewa Bournea, ktorý práve hosťuje so svojím slávnym baletom The Car Man v Londýne, zahynul pri autonehode len pár hodín pred predstavením. Tridsaťosemročný tanečník bol hviezdou Bourneovho súboru, okrem Lucu v Car Manovi dojímal publikum v titulnej role legendárneho choreografovho Labutieho jazera či ako enigmatický Speight v balete Play Without Words. Jonathan Ollivier sa narodil v Northamptone, študoval tanec na slávnej Rambert Ballet School. Vystriedal niekoľko angažmán v City Ballet Company v Kapskom meste, Northern Ballet Theatre a nakoniec zakotvil v New Adventures u Matthewa Bournea. Už v Northern ballete upozornil mimoriadnymi kreáciami; Heathcliffom v Búrlivých výšinách či Stanley Kowalskim v balete Električka do stanice túžba. Dvakrát bol nominovaný na National Dance Awards. Založil baletný súbor Alberta Ballet Company. Spisovateľ a kritik Graham Watts napísal: „Jonathan Ollivier bol ohromujúci tanečník, rovnako veľmi príjemný človek – zasielam sústrasť jeho manželke a jeho rodine”. Ollivier bol ženatý s balerínou Desiré Samaai. Práve v tomto bloku predstavení Car Man opäť nadchol britskú kritiku. „Napätá sila a nebezpečenstvo ako matador” v roli, písala britská kritika. Bennet Gartside, prvý sólista Royal Ballet povedal: „Je to dnes tak smutné počuť. Aká strata. Starý priateľ zo školy a úžasný umelec.” Choreograf a šéf súboru Bourne ho označil ako „Jedného z najväčších, najcharizmatickejších tanečníkov svojej generácie. Jeho intenzívna mužská prítomnosť s vytemperovanou nehou a zraniteľnosťou z neho činili ideálny prototyp pre reťazec rolí v repertoári, v ktorých triumfoval. Muž s veľkým srdečným teplom a šarmom. Jonny bol skutočný gentleman, milovaný a rešpektovaný svojimi kolegami a uctievaný divákmi. Bol tiež inšpiráciou a vzorom pre niekoľko generácií mladých tanečníkov, ktorí sa snažili napodobňovať jeho závideniahodnú techniku a majestátnu charizmu prítomnosti“, končí Bourne.Tanečníka na motorke zrazil čierny mercedes. Napriek snahe záchranárov sa tanečníka nepodarilo oživiť a na mieste zomrel. Vodič automobilu je vo väzbe na centrálnej policajnej stanici v Londýne pre podozrenie za spôsobenie nehody s následkom smrti. Vynikajúcemu tanečníkovi, ktorého milovali jeho kolegovia a samozrejme rodina aj diváci, to však už život nevráti.***

Tento víkend skončili už neskutočné, ak dobre počítam 13-te International Ballet Masterclasses v Prahe, ktoré založila, vypestovala a vedie ďalej pýcha českého baletu Daria Klimentová. V Prahe so svojím tímom hostila študentov z celého sveta spolu so svetovými baletnými špičkami ako: hviezda Bolšoj Baletu z Moskvy Evgenia Obraztsova, Isaac Hernández z HET National Ballet, z Royal Balletu v Londýne Roberta Marquez a Nehemias Kish, choreograf Christopher Hampson, emeritný sólista baletu Parížskej opery a pedagóg Cyril Pierre, šéf baletu v Drážďanoch a choreograf Aaron S. Watkin, designovaný šéf baletu ND Praha, pedagóg Filip Barankiewicz a ďalší.

***

Čo sledujem
Dnešným hosťom je Lukáš Trpišovský, „nielen“ režisér a člen režijného dua SKUTR. Pre baletných divákov zostane nepochybne v mysli ako režisér vynikajúceho predstavenia Čarodějův učeň v ND Praha (tu), či Labutího jezera v Klicperovom divadle tu). Priekopnícke inscenácie dua SKUTR natrvalo zmenili pohľad mnohých divákov na divadelnú tvorbu. Lukáš vybral pre Panorámu dva videá. Jedno viac prázdninové a občianske: „Nedávno jsem znovu shlédl film Persepolis. Myslím, že by jej měl shlédnout zejména náš prezident Miloš Zeman, aby se uklidnil se svými nepřípustnými xenofobními výroky.“

Druhé viac tanečné. „Po čase jsem si připomněl mimořádnou inscenaci Out of Context – for Pina, která je nádherná zejména použitím pohybu k vyjádření divadelních situací.“

Použité zdroje: Gunhild Oberzaucher-Schűller, Ingrid Giel: Rosalia Chladek – Klassikerin des bewegten Ausdrucks, Der Standard: Greta Wiesenthal, prednáška: Aus der Gegenwart kann man sich nicht davonstehlen Aspekte einer Standortbestimmung des freien künstlerischen Tanzes in Wien mit bescheidenen Anmerkungen zu Österreich od Andrea Amort, Lilian Karina a Marion Kant: Hitler´s Dancers, H. Artus: Zur Körperbildung im Ausdruckstanz. In: Gesellschaft für Tanzforschung: Ausdruckstanz in Deutschland, C. Braun: Der Moderne Tanz: Geschichte, L. Karina a L. Sundberg: Modern Dance: Geschichte Theorie Praxis, F. Noetzel: Tanzforschung: Ausdruckstanz in Deutschland, J. Krautscheid: Schnellkurs Tanz: Bühnentanz von den Anfängen bis zur Gegenwart.

Autor ďakuje Alfredovi Oberzaucherovi za láskavé poskytnutie obrazového materiálu.

Foto: archiv, facebook Jonathana Olliviera, Rex, Daria Klimentová, Chris Mann, Pavol Juráš