Baletní panorama Pavla Juráše (148)

Tentoraz:

• Svetové hviezdy na Gala pre život v Bratislave
• Slávnosti svetla vo Viedni
• Čo sleduje Filip Barankiewicz

Svetové hviezdy na Gala pre život v Bratislave
Dve mestá na Dunaji v uplynulých pár dňoch publiku priniesli sviatok baletu. V bratislavskom SND sa konal piaty ročník Umenia pre život – baletného gala s charitatívnym podtextom (5. novembra 2015). Gala bývajú často ošemetné a trpia mnohými klišé a disproporciami. Vedenie súboru zverilo gala do gescie Vasilyho Medvedeva, ktorý má prebohaté svetové skúsenosti s týmto žánrom. Zjednotil večer jednotnou scénografiou, záhradou, kde ako v raji diváci môžu okúsiť rozkoš dokonalosti. Využil svoje konexie na svetové metropoly, kde často pracuje, a s podporou Baletu SND a Národného onkologického ústavu priviezol do mesta na európskom Dunaji, ktorý spája viac krajín úchvatnej Európy, dokonalé spojenie dramaturgie a interpretácie.

Kto je vlastne najväčšia hviezda? Maria Kochetkova, ktorá pendluje medzi San Franciskom a New Yorkom ako veľkolepá balerína excelujúca v klasike aj modernom repertoári? Či diva Anna Tsygankova, ktorá sa v našich európskych metropolách objavuje pravidelne a jej precítené výkony plnia stránky baletných žurnálov? Alebo je najväčšia hviezda perla Veľkého baletu Kristina Kretova, o ktorej sa v západnej tlači toľko nedočítame, ale jej repertoár a výkony vo Veľkom moskovskom divadle poučené publikum ratifikuje ku kráľovskej gloriole? A jej výkony v prebohatom repertoári Veľkého divadla strážia prísni a vzdelaní kritici, ktorí jej neodpustia ani najmenšie zaváhanie. Silvia Azzoni je zase múzou Johna Neumeiera v Hamburgu.

Kochetkova šokovala technickou ekvilibristikou hlavne vo variácii z Pas de trois v Korzárovi; jej excelentné passé, rotačná technika, subtílna krása a dych berúca sila. Tam už ide o jemný detail, ako napríklad prekrásne emboîté vo variácii. S domácimi silnými a nadšenými interpretmi Artemiom Pyzhovom a Yuki Kaminakom sa Kochetkova v nesmrteľnej scéne a známej choreografii, výdatne podporenej variáciou Konráda od Medvedeva, vzniesla k vysokým metám.

Azzoni v dokonalej forme, s precítením filmovej herečky, dokáže zahrať mnoho podôb Júlie v kľúčovej scéne po boku úžasného Romea Remiho Wörtmeyera z HET baletu. Jeho mladícka vášeň a prudkosť, s ktorou sa dokáže zamilovať do niekoľkých veronských žien, je tu skúšaná Azzoniovou ako tou skúsenejšou, ktorá svojim ženským odhadom dokáže vycítiť osudovú predurčenosť prvej lásky. Toľko obohraná balkónová scéna v nápaditej choreografii Rudiho van Dantziga ukázala nové, viac prepracované charaktery veronských milencov. Choreograf sa v svojej vrcholnej dobe tvorby nebál rafinovanej sexuality, ktorá tu pramení s hlbokého súzvuku medzi sujetom a hudbou a mnohovrstevnatej podoby pulzujúcich myšlienok postáv.

Anna Tsygankova s Jozefom Vargom skutočne dokonale naplnili veľmi náročné, slávne Wheeldonovo dueto na adagio Ravelovho klavírneho koncertu. Tanečníci spievajúci svojim telom, zaliati zapadajúcim slnkom zlatkavých šupín, rozohrali dialóg partnerov na umeleckom vrchole. Vo chvíli, keď sa tonúci hlas klavíra spája so zvukom orchestra a Tsygankova sa pretočí zvierajúc chodidlo, akoby sa zmenil celý svet tohto muža a ženy. Rozšafné koketovanie i letmý bozk sa menia na dojemné podopieranie a pretláčanie tiel v hyper konzistentnej atmosfére adoratívnej piesne piesní.

Dvaja vynikajúci tanečníci Yolanda Correa s manželom Yoelom Carreñom patria dnes isto medzi najlepších interpretov efektného pas de deux Diany a Acteona. Yolanda nemá jediný technický limit, na konci adagia, kedy by iná balerína omdlievala, ona najčistejším spôsobom ako skutočná bohyňa dotočí na špičke piruetu. Variácia, to je čistá krása diamantu. Okrem exaktnej rotačnej techniky má aj na dámu nevídané vysoké skoky a jej port de bras je štýlovo presné. Zajatec jej moci Acteon sa svojimi športovými figúrami, ktoré si však stále držia punc klasického tanca a štýlu, tou mužnou silou svojho tanca sa k nej stále viac púta a zo smrteľníka sa stáva idol.

Len druhýkrát po sto osemdesiatich rokoch od svojej premiéry mohli diváci uzrieť Grand Pas de Deux Electrique zo strateného Petipovho baletu Modrofúz. Redakcia Vasilyho Medvedeva, prvýkrát pred rokom uvedená na petrohradskom Dance Open (tu ), je oslavou jedinečného dedičstva Petipu, ktoré je dnes tak často špinené, popľuvané a neznalými mudrlantmi označované ako prežitok a starina či prekonaná ruská škola. Medvedevov štýl vybudovaný na základoch generácií tých, ktorí balet doviedli do zlatej éry a posadili ho na cársky trón, je čarokrásnou oslavou budúcnosti, kedy sa pahltný svet zbaví chuti súdiť a pyšnieť a skloní sa pred múdrosťou umeleckých géniov. A samozrejme vzdá hold kráse, ktorá je spojená s láskou k baletu i človeku. Pretože len láska, nie žiadne mentorské rešerše vedcov, môže definovať skutočné umenie a estetiku. Kristina Kretova, ako monštrancia žiariaca v sále pokladu Romanovcov, stojaca ako alabastrová socha desať sekúnd v arabeske, nadpozemsky sa vznášajúca nad javiskom v náročnej variácii, či cárska balerína v kóde.

Jej partner Artem Ovcharenko, mladý, vysoký, vynikajúci, zatiaľ ešte nedocenený sólista, s francúzskym šarmom a ruskou širokou dušou stelesnil prototyp tanečníka. Dokonalá stavba tela, muzikalita, perfektná forma, tiché dopady pri veľkých skokoch, intenzívna vrodená charizma, javisková prezentácia. Magické je miesto vražedne dlhej variácie, keď v diagonále robí double tour en l’air a hneď točí piruetu z en avant, čo je dosť neobvyklé a v tomto prípade priamo vzrušujúce. Jeho entrechat či piruety, to je koncert. Vrcholom je kóda, kde hudba Petra Schenka ideálne konvenuje s tanečníkmi, napríklad pôsobivé grand jeté dvojíc v diagonálach proti sebe.

Miesto nemotorností slovenských tvorcov sa domáce teleso prezentovalo vo vynikajúcej konštelácii dvoch veľkých tableaux z Oživeného sadu z Korzára v Medvedevovej verzii podľa Petipu, kde dostala priestor domáca hviezda Romina Kołodziej, najkrajšia medzi krásnymi. Všetka česť živému orchestru, aj pri takých číslach, ako bol klavírny koncert. Navyše k tanečníkom vnímavý, pod taktovkou Alexandra Anisimova, tempovo a muzikálne precíznou. Večer zavŕšila radostná kóda, profesionálne a muzikálne choreografovaná tak, ako je na svetových gala zvykom. Koncert snímala Slovenská televízia, ktorá by ho na konci mesiaca mala zaradiť do vysielania, takže bude možnosť si ho zopakovať a z Medvedevových primabalerín z celého sveta vybrať – tú najlepšiu? Najkrajšiu? Najoduševnenejšiu?

Slávnosti svetla vo Viedni
Dramaturgia baletu Wiener Staatsoper spojila tri zaujímavé diela do tvaru, ktorý má svoje opodstatnenie hlbšie definované, než sa môže javiť na prvý pohľad (premiéra 29. októbra 2015). Na repertoár sa vrátila druhá časť Blaubarts Geheimnis (Modrofúzove tajomstvá) Stephana Thossa a vymenila javisko Volksoper za priestornú scénu domu na Ringu (našu recenziu nájdete tu ). Tvorcovia z radov vedenia Manuela Legrisa našli v knižnici úchvatný citát Goetheho, ktorý možno voľne preložiť v tomto zmysle a ihneď ho tak využiť aj na Modrofúza: „Byť spolu má tiež svoje sezóny.“ Ešte depresívnejšie sa môže javiť formulácia: „Byť spolu má tiež svoju sezónu.“ Na Modrofúza to platí výborne. Jediná sezóna spolužitia muža a ženy, ktorá je poznamenaná odkrývaním a odomykaním zavretých komnát. O tomto diele som už na tejto platforme písal. Zdôrazniť treba, že Thossova choreografia nestarne, je jasavým príkladom zmysluplnej modernej pohybovej tvorby, kde sa duchaplný obsah a idea môžu snúbiť s vynikajúcim pohybovým slovníkom.

Znovu nasadeniu na repertoár chýba prvá časť, kedy sa Modrofúz s Juditou poznali, vyzneniu diela to však neuberá. Ba naopak: in medias res, otvára sa opona a hrdina si sadá, akoby práve vyslovil niečo, nad čím budeme rozmýšľať celý večer. Čo také povedal svojej mladomanželke pri stole, čo spustilo kataklizmu? Áno, v živote to presne tak stačí, jedno malé podozrenie, jedno jediné slovo dokáže raniť hlboko a trvalo. Animálna brutalita snových vízií, ktoré sa miešajú s realitou ako v dokonalých filmoch Kubricka, nútia diváka premýšľať a stavať vlastnú predstavu záhady. Symboly tu nie sú k čítaniu, ale sú znakom, ktorý už len svojou podstatou vypovedá viac než potenciálne zaradenie do kontextu semiotiky. Rukavica, stôl, dvere. Gesticky bohatá, košatá verzia rozprávania Thossa kladie extrémne nároky na tanečníkov. Hlboké plié, floorwork, extravagantné švihy končatín, prepadávanie a zmena ťažiska a vlastne nekonečné dueto manželov. Štvrťročná premiéra doplnila už výborné obsadenie: Kirill Kourlaev a Alice Firenze s alter egom Andreya Kaydanovského, o matku Rebeccy Horner. Tá dodala novému uvedeniu jasné kontúry tragédie freudovskej závislosti syna na matke, psycho charakter thrilleru. Hornerová, precízna aj v stave nultého napätia, keď len nemo pozoruje, dodáva mužovej posadnutosti maminkou logické parametre. Túto matku nemožno odstrihnúť s pupočnou šnúrou či dospievaním, ani vstupom novej ženy, ktorá prevezme jej úlohy pod pečaťou manželského sľubu. Pod Hornerovej pohľadom muž znovu kapituluje a zamyká sa do ďalších miestností, temnejších a hlbších, než aby vyšiel na okenný parapet a vpustil svetlo. Nejasný koniec je devízou, ktorá dodáva hodinovému baletu charakter úchvatnej oslavy súčasného tanca.

Nie náhodou som sa dotkol svetla. Vedľa variácií na Goetheho citát je svetlo totiž ďalším dramaturgickým faktorom diel. Ak Modrofúzov hrad nerozsvietia ani tisícky sviec, druhá choreografia večera, Fool’s Paradise choreografickej superstar súčasnosti Christophera Wheeldona, je šlabikár slnka. Dvadsaťpäťminútový balet na hudbu dvorného skladateľa Jobyho Talbota si vystačí s deviatimi tanečníkmi nevšedných proporcií. Wheeldon v tomto diele z roku 2007 dáva divákovi rôzne vodítka. Od názvu cez svetlo, cez podsúvanie Shakespearovho sveta bláznov, až k mystickým kľúčom, ako čítať pohybové šifry. Toto všetko je možné a zaujímavé, nemení to však fakt, že Wheeldon v Raji bláznov oslavuje akademický tanec v jeho čistote a jednotlivé stavebné formy prepojuje novým pradivom medzikrokov, zmenou uhlov a aj zábavnými schválnosťami. Oslnivá hudba s príznačnými motívmi, husľovým vzdychom, kadenciou harfy či sonórnym blúznením celého orchestra sa stíši iba jedenkrát, na epicentrum púte rajom, kedy Olga Esina a Roman Lazík predvedú brutálne dueto akejsi zhmotnenej zemitosti navzdory lúčom slnka, z ktorého padajú zlatisté šupiny. Po vzdušnej textúre štyroch párov, ktoré sa viac formujú do pas de trois, je tu zrazu sýty pár s jasným adagiom, ktoré však nevyznáva lyrickú matériu, ale skôr psychologický a až eschatologický výraz. Pomalé plynutie bez väčších vzruchov umocňuje magickú atmosféru Wheeldonovho raja. Podobne ako posledný kus večera – Štyri obdobia – aj tento balet by veľmi ľahko mohlo potopiť nepresné a nezaujímavé interpretovanie od tanečníkov. Našťastie, vo Viedni všetci obsadení sú zrelí interpreti, ktorí sa dokážu maximálne vyhrať a vtisnúť každému pohybu osobnostný rozmer. Títo vzájomne si konkurujúci ľudia v priestore zo svetla v kruhu prejdú svoju cestu, aby sa v závere vrátili k prvotným pohybom. Žena v arabeske, ktorá vyviera z mužovho tela ako Adamovo rebro, muž oslavujúci zázrak stvorenia ženskej bytosti, oslava tiel, z ktorých Wheeldon ako memento nakoniec vystavia pyramídu.

Vzrušujúcim finále večera je dnes bohužiaľ stále nedocenený choreografický mág a baletný chameleón Jerome Robbins. Čo viac môže byť synonymom svetla ako ročné doby – The Four Seasons, ktoré sú priamo zhmotnením premien svetla, kontrastom temnoty a jasu, radostného svetla a svetla pomíňajúceho ako sám život. Po dvoch dielach večera už len jasavá revuálna (v dobrom zmysle slova) výprava ožiari hľadisko. Defilé štyroch ročných dôb v špeciálnej Robbinsovej dramaturgii na netypickú hudbu Giuseppe Verdiho (úchvatne krásnu a tanečnú) je výborná divadelná hra na šachovnici či v bludisku. Rafinovaný Robbins totiž nekráča typickou cestou, ale v defilé na orloji vznešenom ako aranžmány Arcimbolda začína rok zimou. Z tohto neobľúbeného obdobia sa rodí všetko, tak ako sa z mŕtveho rodí živé, aby mohlo dôjsť k svojmu novému koncu. Jeseň, kedy žatva a vinobranie môžu evokovať zbieranie plodov v ich zrelosti, je vrcholom Robbinsovej muzikálovej show, ktorá však smelo môže konkurovať najlepším baletom Mr. B. – Balanchina.

Zaujímavý fakt ukazuje samotná skladba baletu, kedy choreograf vidí zimu a leto ako krátke pasívne obdobia, kedy svet buď spí a trasie sa chladom, alebo bujaro kvitne, ale nič aktívneho nerobí. To jar svojou energiou je gigantkou a matka jeseň je rodičkou, manželkou i mater gloriosou. Zima si vystačí s pôvabným entrée, kedy je baletkám zima, lebo na ne fúkajú dva vetry: Dumitru Taran a Géraud Wielick. Výborne skákajúci, dovoľujú si aj na samotnú zimu Ioannu Avraam, ktorá s nimi výborne predvedie Pas de trois, aby sa prehupli do vtipnej kódy, kedy štylizované arabesky s jemným našľapovaním stojnej nohy pripomínajú techniku korčuľovania. Jar, to je mužná energia, smelo možno povedať testosterón. Pas de quatre štyroch disponovaných pánov, medzi ktorými vynikajú všetci štyria, exaltovane doplňuje krásna sólistická dvojica Mikhail Sosnovschi a Maria Yakovleva, ktorí už musia zvládnuť extrémne náročné dueto, svoje variácie, úchvatne efektne a technicky vystavané, a znovu sa blysknúť v allegrovej kóde. Už tu sa prejavuje zaujímavá Robbinsova mánia vnucovať dámam typicky pánske kroky a naopak. Tento efekt potvrdzuje aj netypicky, pre pánov zložite komponované rondy. Leto, tak ako sme zvyknutí, prebehne a uplynie ako voda, v jednom dlhom romantickom geste, poľudštenom akýmsi rituálom, úklonmi a pozíciou tela s preloženou nohou. Dámsky zbor, kráľovská Ketevan Papava a ľudský mladíček Robert Gabdulin proti sile svetla a jasu v jednom jasavom pas d’action.

Jeseň má výlučné postavenie, ktoré oživuje akoby škriatkovská postava Fauna v interpretácii Davida Data. Tento potmehúd je jedinečný. Davide Dato si vybudoval mimoriadnu schopnosť sa na sekundu na vrchole skoku akoby zastaviť a oklamať čas i gravitáciu. Naučil sa špecifické choreografove skoky doplnené o drobné batýrovanie nôh počas letu. Jeho turbo rotácia je bezchybná a jeho herecký pocit a uhrančivý prežitok sa nesie cez rampu do hľadiska. Mohutným zborom choreograf dokumentuje dôležitosť tohto obdobia a zároveň ho znásobuje aj zrelým kráľovským párom. Cárovná Liudmila Konovalova ako Zornička, Poludnica aj Večernica ovládne javisko. Korí sa jej Denys Cherevychko, ktorý točí piruety ako krasokorčuliar a nebojí sa secondy prekladať double piruetami v attitude. Pri secondoch v kóde si medzi otočkami poskočí. Potom už nič nemôže prísť. Lenže Konovalova svojím extatickým ženstvom a uhrančivým úsmevom filmovej star zvláda rovnako najobťažnejšie kumulácie tvorivého gejzíru choreografa. Úchvatne pôsobí taký detail ako inak vedené ruky v dlhom chainés, či foutée, ktoré Konovalova napriek tomu, že ho prekladá piruetami, drží na jednom mieste ako oslnivý stredobod sveta. Konovalova, ktorá tancuje skutočne ako personifikácia samotného tanca bez limitov (technických a muzikálnych), je perlou v diadéme tanečníkov viedenského baletu.

Večer samozrejme umocňuje živý orchester hrajúci Thossov výber z Glassa s mimoriadnym hudobným nasadením. Charakter zvukových nuáns Jobyho Talbota naživo je tiež jedinečný. Dirigent Alexander Ingram si získal rešpekt orchestra. Je zaujímavé, že mnohí diváci prišli nie pre balet, ale preto, aby si naživo užili napríklad už spomenutého Philipa Glassa. Adagio z Klavírneho koncertu č. 2 brilantne hrá Laurene Lisovich. Vo Fool’s Paradise sa zase klavíra úplne zmocní Shino Takizawa. Inscenáciu sprevádza už ani nie program, ale stodvadsaťstranová kniha s brilantnými štúdiami. Veľmi cenné je zamyslenie Gisely Sonnenburg o Wheeldonovi, ako aj texty k Modrofúzovi. „Balet je krása, ktorá má zachrániť svet,“ povedala kedysi legenda Natalia Makarova. Táto slávnosť svetla a života svet síce nezachráni, ale precízna technická pripravenosť a hlboký ľudský ponor do rolí nie a priori hereckých, dokážu vygumovať divákovi na pár chvíľ starosti. Škoda, že toto „obdobie“ s Wiener Staatsballettom je také krátke. Obe produkcie v mestách na Dunaji by si zaslúžili svorne sto percent.

Čo sledujem

Dnešným vzácnym hosťom je designovaný šéf Baletu Národného divadla v Prahe, vynikajúci tanečník, špecialista na zložité pánske charaktery v baletoch Johna Cranka a baletný pedagóg i veľmi sympatický človek Filip Barankiewicz. Filip vybral skromne veľmi zaujímavé video, trailer k filmu Emotion. Video podčiarkol silnou myšlienkou: „Je to pravda, že nikto nepripravuje naše osudy a my ako ľudia nie sme pripravení reagovať na históriu našich vlastných životov … Ale samozrejme jedna z najťažších vecí je to jednoducho “nechať plynúť “.“ Vďaka Filipovi za úprimnosť a otvorenosť na tému ľudského údelu, a všetko dobré. Práve tento mesiac prežíva krásne chvíle ako repetítor vyslaný do Varšavy postaviť s Národným baletom Crankovo Skrotenie zlej ženy. Vo svojom rodnom meste.