Baletní panorama Pavla Juráše (40)
Tentoraz:
– Pocta Ďagilevovi, Nijinskému i talentu bratov Bubeníčkov – Neumeierove balety Russes
– Bad Trip s Filipom Veverkom
– Vo vlastnom celovečernom balete Carlos Acosta znovu tancuje i v českých kinách
– Ministerské gala baletných hviezd v Slovenskom národnom divadle
***
Keďže v útorok 15. októbra môžete diskutovať s Johnom Neumeierom priamo v Prahe v rámci festivalu Zlatá Praha, je načase pomaly ukončovať náš cyklus (podrobne o festivale tu). Ak sme v predminulom diele hovorili o fascinácii orientom od Ballets Russes po súčasníkov i pre budúcnosť (tu), nemožno nespomenúť Johna Neumeiera. Ten sa vo svojich choreografických dielach opieral o mnohé diela z tohto obdobia i z neskorších období, keď sa súbor rozpadol.
Choreografoval: Ravelovho Dafnis a Chloe (Frankfurt Ballett, 1972). Už v tej dobe urobil prevratnú koncepciu na tomto mini diele, ktorá sa neskôr stala prototypom pre mnoho choreografov a pre transkripcie dejových baletov. Študenti internátnej školy v roku 1912 si vyrazia na výlet na ostrov Lesbos. Medzi študentmi je aj jeden senzitívny muž, ktorý výlet vníma oveľa hlbšie, hovorme mu Dafnis. Jeho sny sú staroveké predstavy a láska k umeniu. Tie ho zaujímajú viac ako kamarátka Chloe. Ešte viac ho rozruší stretnutie s Lykainion, emancipovanou dámou, ktorá tiež miluje umenie. Nadviaže priateľstvo aj s námorníkom Dorkonom. Kým si ostatní idú zaplávať, ostáva sám so svojimi milovanými sochami. Chloe sa nemôže odvážiť pobozkať ho a bozk od Dafnisa nakoniec dostane prichádzajúca Lykainion, ktorá ho zvedie. Z tohto rozloženia postáv sa odvíjajú nasledovné sny, ktoré sa v dramaturgii spájajú s pôvodným libretom.
Na Dafnis a Chloe vo Frankfurte nadväzuje aj Svätenie jari pod názvom Le Sacre (1972). K Le Sacre sa Neumeier vrátil v Nijinského epilógu, kde balet tvoril svojimi čistými líniami a absolútnym tancom tvoril kontrast k obrazovému konceptu Pavilónu Armidy (2005). Choreografický i umelecký koncept je podobný III. Mahlerovej symfónii a vnútornému konceptu možných výkladov na pozadí absolútneho tanca. V dobe vzniku Sacre choreografia jasne priniesla onen dôkaz, že tanec vo svojej abstraktnej podobe, fyzickom a ľudskom jednaní môže byť latentne ukotvený v rovine s intelektuálnym, citovým a inštinktívnym podtextom. Pretože má balet vo svojej náplni ľudí, nemôže byť abstraktný, uvažuje Neumeier. „Ľudské telá ako symboly vzhľadu, vytvárajú vizuálnu drámu ľudského konania.”
Jozefovu legendu Richarda Straussa choreografuje Neumeier pre balet Viedenskej štátnej opery (1977). Inscenáciu neskôr sfilmoval aj Unitel. Naposledy sa choreograf vrátil k dielu v roku 2008. Znásobil rozpor medzi realitou a snami Jozefa, ktorému sa zjavuje Anjel a má podivuhodné vízie. Jozef nie je žiadny nábožensky sfanatizovaný benjamínok, ktorého bratia predali do otroctva, ale zaujímavý mladý muž, ktorý má svoje extatické vízie a tieto interpretuje tancom. Zaujímavým miestom je, že Neumeier necháva Putifára pristihnúť svoju ženu s Jozefom, ktorá ho ako poznáme zo Starého zákona zvádza, no i tak obviní Jozefa. Nastáva zaujímavá dejová konverzia, keď Putifárka prežije vnútornú premenu a je tou, ktorá Jozefa chráni pred manželovým hnevom až do chvíle, keď konečne príde Anjel a odvádza Jozefa so sebou. Neumeier sa inšpiruje samotným autorom hudby Richardom Straussom, ktorý bol nepochybne ovplyvnený svojim geniálnym libretistom Hugom von Hofmannstahlom. „Chcel som obnoviť tanec. Tanec ako výraz dramatický – ale nie výhradne. Môj “Josef” obsahuje dva prvky: tanečnú drámu a tanec ako – tanec.“
Medzi Jozefovými legendami stihol vytvoriť svoju verziu Fokinovej Petrušky (1982 a neskoršia verzia 1985) a poznamenáva k práci: „Vždy som si cenil originálnu choreografiu Fokina. Avšak táto pôvodná verzia podľa môjho názoru veľmi úzko súvisí s ruskou tradíciou (ako v tanci, rovnako ako to, čo sa týka libreta). Prišiel som z inej tradície a bol som tiež inšpirovaný hudbou inak.“
V práci pre viedenský balet sa vrátil s ideou na novú verziu Vtáka ohniváka (1983). Trochu sa stratila informácia, že Vtáka ohniváka už inscenoval vo svojich začiatkoch vo Frankfurte ako rozprávku Science-fiction. Neumeier ako rozprávač vidí reálny spustošený nebezpečný svet zmietaný vojnou. Vládca Kaščej bez zľutovania zabije každého, podobne ako mladého chlapca, ktorý zablúdi v jeho zničených záhradách. Vták ohnivák je vyššia forma zjavenia, akési znamenie z neba, ktorého chce Ivan, ktorý je na stráži spútať a zmocniť sa ho. Nakoniec ho premôže súcit a vtákovi daruje slobodu. Ten mu za to daruje svoju slzu, ktorá má kúzelnú moc. Toto zjavenie a jeho dobrý skutok prináša dar. Stretáva dievčinu. Vyzerá ako posledná kvetina v tejto vyprahnutej krajine bez lásky a krásy. Keď sa však vracajú ostatní vojaci, opustí ho odvaha. Kaščej prikáže dievčinu spútať a zavraždiť. V tejto chvíli Ivan cíti na tvári opäť slzu Vtáka, ktorá mu dodáva odvahu postaviť sa tomuto svetu. V extatickom hudobnom epilógu Stravinského, v novom svete svetla, stretáva Ivan dievčinu znovu.
Zásadné dielo Neumeierovho miláčika Nijinského – Faunovo odpoludnie, choreografuje prvýkrát až ako zrelý choreograf v roku 1996 pre baletný súbor Semperoper v Drážďanoch. V Hamburgu o rok neskôr na Nijinského gala. Inšpiratívna báseň Stéphana Mallarmého vedie k už obvyklému postupu spojenia pôvodného libreta s reálnou skutočnosťou. „Bola len sen moja láska?“
Genéza vzniku baletu o Václavovi Nijinskom, ktorého choreograf zvláštne uctieva, začala tradičným Nijinského galakoncertom, ktorý zaviedol choreograf na záver divadelnej sezóny svojho hamburského súboru. Pokračovala baletom Václav, ktorý Neumeier pripravil pre piaty ročník Nijinského gala, ktorým uzatváral sezónu v Hamburgu (1979). V premiérovom obsadení sa objavil i Patrik Dupond. Dnes môžete balet vidieť vo Viedenskej štátnej opere, kde po gala na konci sezóny vstupuje do repertoáru v komponovanom večere. Ďalšou špeciálnou prípravou je Neumeierova zberateľská vášeň. Dnes určite práve on vlastní najväčšiu zbierku upomienkových predmetov na kariéru tohto tanečníka tanečníkov. Jej zveľaďovaniu zasvätil celý život a pohltila určite značnú časť jeho finančných prostriedkov. V súčasnosti vďaka nadácii a podpore mesta Hamburg sa z nej stala verejne dostupná knižnica a múzeum s tisícami jedinečných artefaktov.
Jeho láska a obdiv vyvrcholili v diele, kde s ohľadom na intímny vzťah tvorcu a témy hrozilo veľké umelecké nebezpečie na príliš osobný postoj. Opak sa stal pravdou. Balet Nijinsky (originálny názov v nemčine!) sa stal vrcholom tvorby choreografa. 
Sám choreograf prezentuje ako zložito a ako tápavo hľadá skutočnú pravdu, ktorú chce zobraziť na scéne. „Přemýšlel jsem velmi dlouho, jak by to mělo asi vypadat, protože příběh je to velmi komplikovaný, i když toho člověk hodně ví; vůbec měl život Nijinského tolik vrstev, a kdyby se o něm natočil film, dobrý hraný film, byl by to hit, protože ten čistý, emocionální a romantický příběh je velmi poutavý. I historie jeho rodiny je zajímavá a dojemná. Ale jak to všechno vměstnat do jednoho baletu? Byl jsem zoufalý a deprimovaný. Chtěl jsem celý balet dělat na hudbu Šostakoviče, připadalo mi, že Šostakovičův osud či napětí, které v sobě nese, je Nijinskému blízké, ale nakonec jsem si uvědomil, že by to nebylo k vydržení, ztvárnit celý život Nijinského a celý večer poslouchat jen Šostakoviče. A že musím rekonstruovat celou tu neuvěřitelnou senzualitu a smyslnost, kterou vlastně Ruský balet v roce 1909, když přijel do Paříže, představoval. A napadlo mě vzít pro první část Šeherezády od Rimskeho-Korsakova, ne snad abych z ní udělal balet, ale použít tyto dynamiky této hudby pro část Nijinského osudu, pro jeho středový bod – protože v polovině svého života dával svůj poslední koncert.“
Inscenácia je založená na skutočnej udalosti a to poslednom verejnom vystúpení Nijinského v hoteli v Sant Moritz na konci prvej svetovej vojny. Jeho tanečná improvizácia, ktorú nazval Svadba s Bohom, sa stala mýtom a niečím fascinujúcim práve tak, ako smrť Duncanovej v hodvábnom šále, drevená noha Sarah Bernhardt alebo nedospievané Normy Callasovej. Neumeier však nestavia nudnú rekonštrukciu podľa dochovaných prameňov, ktorých autenticita je značne nepravdepodobná. Na improvizácii Nijinského buduje veľkú retrospektívu hodnú dramatikov veľkého divadla. Nie však popisnú, ale v skoro farebných ťahoch, kde jeho scénografia, kostýmy a pohyby citujú Bakstove, Benoisove, Picassove návrhy a choreografie od Fauna až po Petrušku. Plavba na lodi, tajomná svadba, začiatky šialenstva. V druhej časti je to veľká divadelná báseň s minimom scénických prostriedkov, obsiahnutá v pohyboch tanečníkov a hlavne v Nijinského choreografii, ktorá akoby skutočne hovorila. Sugescia scény vrcholí, keď sám tanečník počíta zbesilé takty Šostakovičovej 11. symfónie, ktorá hudobne drasticky ilustruje streľbu do davu, nie nadarmo má prívlastok Rok 1905.
Po piatich rokoch sa Neumeier k téme vrátil a vytvoril tak zvaný Nijinského epilóg – Pavilón Armidy na pôvodnú hudbu Nikolaja Nikolajeviča Čerepnina. Svetovú premiéru v Mariinskom divadle 25. novembra 1907 tancovali tri hviezdy: Armidu Anna Pavlova, René vikomta de Beaugency Pavel Gerdt a Armidinho otroka Václav Nijinsky. V rámci hosťovania Ballets Russes v Paríži bolo dielo predstavené v roku 1909, kedy z pôvodného obsadenia zostal len Nijinsky. Balet sa odohráva v sanatóriu “Bellevue”, Kreuzlingen: V pavilóne a parku inštitúcie a v dekoráciách Alexandra Benois pre balet Le Pavillon d’Armida – a v pamäti a predstavivosti Václava Nijinského. Neumeierova verzia Le Pavillon d’Armida v niektorých ohľadoch nadväzuje na predchádzajúci balet Nijinský. Ako hovorí sám choreograf: „Vtedy som sa zameral na jednotlivé aspekty života bez toho, aby som postupoval chronologicky alebo formou dokumentu. Tak to bude zase i teraz.“ V Nijinskom udalosti 19. januára 1919 v dome Suvretta tvoria základ a vonkajší rám. Le Pavillon d’Armida však začína prijatím Nijinského medzi pacientov v sanatóriu. Neumeier pokračuje: „Nakoniec som si spomenul na článok z novín z roku 1936 o Nijinskom v Kreuzlingene. V článku Nijinsky hovorí, že žil v “pavilóne” uprostred hlbokého parku. Samozrejme, že som túto myšlienku ďalej rozvíjal a pokúsil sa pripojiť pôvodný balet s mnohými aspektmi osobnosti Nijinského“. Neumeier pokračuje: „Rôzne správy z tejto doby naznačujú idylickú predstavu. Pre Nijinského to musí byť príjemná atmosféra. Reportérka opisuje, ako zdravotnú sestru oslovil “anjel”. Avšak Nijinský býval v tomto “pavilóne” uzavretý do seba – ďaleko od svojej práce a rodiny.“ Niektoré správy diagnostikovali rôzne fázy choroby Nijinského: halucinácie, že počuje hlasy a on pokračoval tvoriť choreografiu, ktorá v podstate nikdy nemala byť predvedená. Pôsobivé premieňanie reality, umeleckej vízie a spomienky nepôsobí samoúčelne, ale choreograf v ňom dokazuje svoje mimoriadne divadelné majstrovstvo. Ak prvý Nijinský bol kreáciou pre Jiřího Bubeníčka, tento starší, šialený, po závratnej kariére svetu stratený tanečník, ktorý maľuje masky smrti, vymýšľa zápis na uchovanie choreografie, sníva o nových premenách tanca a choreografiách je určený pre Otta Bubeníčka, ktorý svojim stelesnením ohúril publikum i kritiku. Fascinácia umeleckými osobnosťami a všetkým čo súvisí s epochou Ballets Russes je nezmerná. Zároveň sú posledné dve práce Neumeiera akýmsi baletným filmom, ktorý bez postranných úmyslov zobrazuje údel veľkého umelca a človeka, ktorý za svoju tanečnú genialitu zaplatil daň najvyššiu. A tak vedľa skreslených denníkov Romoly Nijinskej, filmov, ktoré skúmajú či slávny tanečník bol milencom Ďagileva, pokusov o rekonštrukcie Svätenia jari ako priekopníckej choreografie, zostáva Neumeierov balet zvrchovaným a mimoriadnym divadelným zážitkom.
4. októbra sa konal inscenovaný koncert skladby Professor Bad Trip od talianskeho skladateľa Fausta Romitelliho (recenziu koncertu nájdete tu). Projekt sa konal vďaka neutíchajúcemu záujmu dirigenta Pavla Šnajdra o súčasnú hudbu. Čitatelia panorámy ho poznajú ako skúseného baletného dirigenta v našich predných divadlách. Možno práve dirigovanie predstavenia Labutieho jazera či iných ho viedli k nápadu prizvať k uvedeniu tejto rozmanitej a poslucháčsky obťažnej skladbe trio tanečníkov z Národného divadla Brno: držiteľa Ceny Thálie Filipa Veverku, Martina Svobodníka, ktorý sa po úspešnej kariére v nemeckých divadlách vrátil do rodného mesta a Adama Sojku. Kolektívna choreografia týchto troch skúsených tanečníkov dodala skladbe nový rozmer. Trojica silne technicky a herecky inšpirovaných tanečníkov s bohatými skúsenosťami z rôznych pohybových slovníkov známych svetových choreografov, vytvorila vlastný a osobitý pohľad na podprahovú tému skladby. Vytvorili vizuálne – pohybové obrazy, so svetlom a tmou skresľovali svoje telá a pohyby, vypäté miesta pohybovo presýtili a naopak zase skoncentrovali do psychodelických okamihov. Prelínanie postáv a situácií, choreograficky s výborne vybranými rekvizitami (slúchadlá, balóniky, loď, lietadlo) vytvorená halucinačná atmosféra, hra s pohybom a nadhľad vytvorili príjemnú úletovú atmosféru. Naoko neškodný Svobodník so svojou dokonalou tanečnou postavou rozhodne nevyzerá ako bad boy. Zato Veverka kreuje postavu rozpolteného jedinca, ktorý je schopný všetkého a má nakročené od manipulátora k neviniatku a zbabelcovi. V strede mikropríbehu tancuje Sojka, ktorého pohybové majstrovstvo dokázané v mnohých súčasných choreografiách okúzľuje v dokonale plastickom umeleckom prejave. Výborná typovo odlišná zostava dokázala naplniť päťdesiatminútovú hudbu a dať divákovi pocítiť rôzne nálady. Šnajder so svojím Brno Contemporary Orchestra vybral špecifické miesto: Suché doky na brnianskej priehrade. Všetka česť za odvahu a energiu, v neistej dobe grantov a podpory, uskutočniť taký dramaturgicky odvážny projekt na takej vysokej umeleckej a interpretačnej úrovni. Škoda, že to bola zároveň derniéra. Projekt by sa výborne hodil do Ostravy, ktorá má k súčasnej hudbe vrelý vzťah a hlavne do Prahy, kde by v Ponci či Arche zaujal nielen vynikajúcim hudobných naštudovaním, ale aj technicky a „remeselne“ dokonale zvládnutou choreografiou a myšlienkou.
***
16. októbra v kinách nezabudnite na nového Don Quijota z Londýna v choreografii a v role Basila s Carlosom Acostom, ktorému podľa londýnskych recenzentov nechýba v štyridsiatke ani choreografický talent pre takú veľkú produkciu, ani jeho obdivuhodné tanečné schopnosti. 
Ešte viac než Acostu kritika oslavuje jeho partnerku a dušu celého predstavenia, rodáčku z Buenos Aires Marianelu Núñez, čerstvú držiteľku Ceny Laurence Oliviera. „Přestože se zdá, že tento večer patří především Carlosu Acostovi, skutečnou hvězdou jsou Marianela Núñez a její Kitri – živoucí postava, jejíž důvtipná dráždivost kombinovaná s dokonalou taneční technikou jsou jasným dokladem toho, proč je každý muž ve vesnici zamilovaný právě do ní,“ reagoval London Evening Standard na jej výkon v premiére. A nie je jediný. Niektorí kritici vyčítajú Acostovi prílišný nesúlad, falošné dramaturgické vrcholy, nepodarené prvé dejstvo, moc odkopírovaného Petipu… Takže môžete posúdiť sami.
***
17. októbra pokiaľ máte dosť eur v peňaženke po letnej dovolenke, alebo ste milovníci baletných gala, kde tanečníci ukazujú len to najlepšie čo vedia, môžete navštíviť utajené ministerské gala v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Je záhada pre koho je určené. Organizuje ho Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky a Ministerstvo kultúry Ruskej federácie pri príležitosti Ruského dňa – kultúrneho a turistického fóra, ale vstupenky je možné zakúpiť. Keď obetujete 45 € až 60 €, môžete vidieť skutočné hviezdy ruského baletu: primabalerína Mariinského divadla v Petrohrade Viktoria Tereshkina, sólista Mikhailovského divadla v Petrohrade Leonid Sarafanov, oslňujúca Evgenia Obraztsova, primabalerína Boľšoho teatra v Moskve, o ktorej som v poslednej dobe často písal, z prenosu Romea a Júlie z Mariinského divadla čitateľom známy Vladimir Shklyarov, či sólista Boľšoho divadla v Moskve Mikhail Lobukhin alebo sólista Mariinského divadla v Petrohrade Yuri Smekalov.
***
Jedno z najprestížnejších ocenení v rámci súčasného tanca, Bessie Award, získal tento rok Slovák Jaro Viňarský, známy i v Česku. Jaro Viňarský (1978) vyštudoval choreografiu na VŠMU v Bratislave a na pražskej HAMU. Pôsobil v Štúdiu tanca v Banskej Bystrici a v súbore Dame de Pic / Cie Karine Ponties. Za predstavenie Posledný krok pred (2004), ktoré malo takmer päťdesiat repríz, získal v Česku Cenu za tanečný objav. Umelca porota ocenila za predstavenie The Painted Bird, ktoré vzniklo podľa rovnomennej knihy Jerzyho Kosinského. Jedná sa o trilógiu, ktorú mladý tanečník a choreograf pripravil spoločne s Pavlom Zuštiakom. V programe ju má aj festival Bratislava v pohybe, ktorý ju uvedie 28. októbra.
***
Nezabudnite 16. októbra na premiéru súboru 420PEOPLE na Novej scéne Národného divadla v Prahe Mirage v choreografii Václava Kuneša. Autorom hudby je kanadský hudobník Owen Belton, kostýmy navrhlo české designové štúdio Chatty návrhárok Anny Tuškovej a Radky Sirkovej. Viac informácií nájdete na webe festivalu, či webe 420PEOPLE. Na webu sú aj videá making of Mirage.
Nijinski
Choreografia, scéna a kostýmy: John Neumeier
V mnohých premenách sú použité pôvodné návrhy Léona Baksta a Alexandre Benoisa.
Svetová premiéra: Hamburg Ballett, Hamburg, 2. júla 2000
Hudba:
– Frédéric Chopin: Prelude Nr. 20
– Robert Schumann:
◦Faschingsschwank aus Wien op. 26, 1.
◦Fantasiebild,
– Nikolaj Rimskij-Korsakov:
◦Šeherezáda” op. 35, 1. veta
◦Šeherezáda” op. 35, 3. a 4. veta
– Dimitrij Šostakovič:
◦Sonáta pre violu a klavír op. 147, 3. veta,
◦Symfónia č. 11 g-mol, “Rok 1905” op. 103..
Foto archiv, Holger Bagekow, Alastair Muir
Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky
[mc4wp_form id="339371"]
