Baletní panorama Pavla Juráše (40)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
– Pocta Ďagilevovi, Nijinskému i talentu bratov Bubeníčkov – Neumeierove balety Russes 
– Bad Trip s Filipom Veverkom
– Vo vlastnom celovečernom balete Carlos Acosta znovu tancuje i v českých kinách
– Ministerské gala baletných hviezd v Slovenskom národnom divadle 
***

Keďže v útorok 15. októbra môžete diskutovať s Johnom Neumeierom priamo v Prahe v rámci festivalu Zlatá Praha, je načase pomaly ukončovať náš cyklus (podrobne o festivale tu). Ak sme v predminulom diele hovorili o fascinácii orientom od Ballets Russes po súčasníkov i pre budúcnosť (tu), nemožno nespomenúť Johna Neumeiera. Ten sa vo svojich choreografických dielach opieral o mnohé diela z tohto obdobia i z neskorších období, keď sa súbor rozpadol. Choreografoval: Ravelovho Dafnis a Chloe (Frankfurt Ballett, 1972). Už v tej dobe urobil prevratnú koncepciu na tomto mini diele, ktorá sa neskôr stala prototypom pre mnoho choreografov a pre transkripcie dejových baletov. Študenti internátnej školy v roku 1912 si vyrazia na výlet na ostrov Lesbos. Medzi študentmi je aj jeden senzitívny muž, ktorý výlet vníma oveľa hlbšie, hovorme mu Dafnis. Jeho sny sú staroveké predstavy a láska k umeniu. Tie ho zaujímajú viac ako kamarátka Chloe. Ešte viac ho rozruší stretnutie s Lykainion, emancipovanou dámou, ktorá tiež miluje umenie. Nadviaže priateľstvo aj s námorníkom Dorkonom. Kým si ostatní idú zaplávať, ostáva sám so svojimi milovanými sochami. Chloe sa nemôže odvážiť pobozkať ho a bozk od Dafnisa nakoniec dostane prichádzajúca Lykainion, ktorá ho zvedie. Z tohto rozloženia postáv sa odvíjajú nasledovné sny, ktoré sa v dramaturgii spájajú s pôvodným libretom.

Na Dafnis a Chloe vo Frankfurte nadväzuje aj Svätenie jari pod názvom Le Sacre (1972). K Le Sacre sa Neumeier vrátil v Nijinského epilógu, kde balet tvoril svojimi čistými líniami a absolútnym tancom tvoril kontrast k obrazovému konceptu Pavilónu Armidy (2005). Choreografický i umelecký koncept je podobný III. Mahlerovej symfónii a vnútornému konceptu možných výkladov na pozadí absolútneho tanca. V dobe vzniku Sacre choreografia jasne priniesla onen dôkaz, že tanec vo svojej abstraktnej podobe, fyzickom a ľudskom jednaní môže byť latentne ukotvený v rovine s intelektuálnym, citovým a inštinktívnym podtextom. Pretože má balet vo svojej náplni ľudí, nemôže byť abstraktný, uvažuje Neumeier. „Ľudské telá ako symboly vzhľadu, vytvárajú vizuálnu drámu ľudského konania.”

Jozefovu legendu Richarda Straussa choreografuje Neumeier pre balet Viedenskej štátnej opery (1977). Inscenáciu neskôr sfilmoval aj Unitel. Naposledy sa choreograf vrátil k dielu v roku 2008. Znásobil rozpor medzi realitou a snami Jozefa, ktorému sa zjavuje Anjel a má podivuhodné vízie. Jozef nie je žiadny nábožensky sfanatizovaný benjamínok, ktorého bratia predali do otroctva, ale zaujímavý mladý muž, ktorý má svoje extatické vízie a tieto interpretuje tancom. Zaujímavým miestom je, že Neumeier necháva Putifára pristihnúť svoju ženu s Jozefom, ktorá ho ako poznáme zo Starého zákona zvádza, no i tak obviní Jozefa. Nastáva zaujímavá dejová konverzia, keď Putifárka prežije vnútornú premenu a je tou, ktorá Jozefa chráni pred manželovým hnevom až do chvíle, keď konečne príde Anjel a odvádza Jozefa so sebou. Neumeier sa inšpiruje samotným autorom hudby Richardom Straussom, ktorý bol nepochybne ovplyvnený svojim geniálnym libretistom Hugom von Hofmannstahlom. „Chcel som obnoviť tanec. Tanec ako výraz dramatický – ale nie výhradne. Môj “Josef” obsahuje dva prvky: tanečnú drámu a tanec ako – tanec.“

Medzi Jozefovými legendami stihol vytvoriť svoju verziu Fokinovej Petrušky (1982 a neskoršia verzia 1985) a poznamenáva k práci: „Vždy som si cenil originálnu choreografiu Fokina. Avšak táto pôvodná verzia podľa môjho názoru veľmi úzko súvisí s ruskou tradíciou (ako v tanci, rovnako ako to, čo sa týka libreta). Prišiel som z inej tradície a bol som tiež inšpirovaný hudbou inak.“

V práci pre viedenský balet sa vrátil s ideou na novú verziu Vtáka ohniváka (1983). Trochu sa stratila informácia, že Vtáka ohniváka už inscenoval vo svojich začiatkoch vo Frankfurte ako rozprávku Science-fiction. Neumeier ako rozprávač vidí reálny spustošený nebezpečný svet zmietaný vojnou. Vládca Kaščej bez zľutovania zabije každého, podobne ako mladého chlapca, ktorý zablúdi v jeho zničených záhradách. Vták ohnivák je vyššia forma zjavenia, akési znamenie z neba, ktorého chce Ivan, ktorý je na stráži spútať a zmocniť sa ho. Nakoniec ho premôže súcit a vtákovi daruje slobodu. Ten mu za to daruje svoju slzu, ktorá má kúzelnú moc. Toto zjavenie a jeho dobrý skutok prináša dar. Stretáva dievčinu. Vyzerá ako posledná kvetina v tejto vyprahnutej krajine bez lásky a krásy. Keď sa však vracajú ostatní vojaci, opustí ho odvaha. Kaščej prikáže dievčinu spútať a zavraždiť. V tejto chvíli Ivan cíti na tvári opäť slzu Vtáka, ktorá mu dodáva odvahu postaviť sa tomuto svetu. V extatickom hudobnom epilógu Stravinského, v novom svete svetla, stretáva Ivan dievčinu znovu.

Zásadné dielo Neumeierovho miláčika Nijinského – Faunovo odpoludnie, choreografuje prvýkrát až ako zrelý choreograf v roku 1996 pre baletný súbor Semperoper v Drážďanoch. V Hamburgu o rok neskôr na Nijinského gala. Inšpiratívna báseň Stéphana Mallarmého vedie k už obvyklému postupu spojenia pôvodného libreta s reálnou skutočnosťou. „Bola len sen moja láska?“

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na