Baletní panorama Pavla Juráše (58)

Tentoraz:
– Adieu enfant terrible francúzskeho baletu / Mladík našiel svoju smrť
– Smrť v Benátkach v Košiciach
– Nový koncept ruského balet gala v Brne
– Edita Raušerová a Michal Krčmář súťažili v Soči
– Balet na ľade
***

Na bohatom začiatku februára medzi domácimi udalosťami zanikla smutná správa pre slávny svet francúzskeho baletu. Po tom, ako zomrel nečakane Roland Petit (2011), si bohyňa smrti, večná a nekonečne nevysvetliteľná, odviedla jednu z posledných legiend francúzskeho baletu dvadsiateho storočia Jeana Babilée. Tou sa stal okamžite po svojom strhujúcom debute v Petitovom Mladíkovi a Smrti (Le Jeune Homme et la Mort) (1946). Tento večný baletný rebel zomrel vo štvrtok 30. januára v Paríži vo veku deväťdesiat rokov. Len dva dni pred svojimi deväťdesiatymi prvými narodeninami. Potvrdila to jeho manželka, režisérka Zapo Babilée.Jean Babilée sa narodil ako Jean-René-Albert-William Gutmann v Paríži 3. februára 1923 do bohatej a kultúre naklonenej rodiny. Jeho otec bol prominentný očný špecialista, ktorý rád maľoval, dokonca po boku Picassa.

Patrick Bensard, zakladajúci riaditeľ Cinematheque de la Danse, ktorý ako súčasť svojho filmu o tanečníkovi, rozpráva klipmi pána Babilée o jeho pôvabnom detstve, chlapec omieľa o akrobacii a udalostiach. Keď mladý Jean vyjadril želanie študovať tanec, jeho otec ho poslal do Baletnej školy parížskej Opery (1936). Keď Nemci napadli a obsadili v roku 1940 Paríž, Jean tancoval tri roky klasické roly v malom súbore v Cannes.Počas nacistickej okupácie prestal tancovať i existovať ako Jean Gutmann – jeho otec bol žid, matka síce nebola – a prijal dievčenské meno svojej matky ako profesionálne umelecké meno. Napriek tomuto opatreniu, len čo sa vrátil k baletu parížskej Opery (1942-1943), niekto napísal “Žid” na jeho zrkadlo v šatni. Francúzsky policajt, ktorý kontroloval totožnosť, ho varoval, aby súbor opustil. Babilée tak odišiel, pripojil sa k odboju v Touraine a vrátil sa do Paríža až na konci vojny.V roku 1945 prišiel do nového súboru Ballet des Champs-Élysées ako všetečný žolík, ktorý sa do všetkého pletie v Janine Charrat verzii baletu Igora Stravinského Jeu de Cartes. Samozrejme nechýbala Renée Jeanmaire, neskôr známa ako Zizi Jeanmaire. Už tam na seba upozornil a sláva i Paríž mu padli k nohám po tom, čo ho alegorická smrť odviedla na smrť v premiére Jeune Homme. A nasledovali ďalšie roly v baletoch L’Amour et son amour, Till Eulenspiegel.

Keď súbor Rolanda Petita navštívil Londýn, Babilée v predstavení šokoval mladého študenta menom Kenneth MacMillan, ktorý sa neskôr stal nielen v Británii prvým dramatickým choreografom. „Bol to prvý človek, ktorého som videl skutočne a naozaj skákať do výšky,” povedal MacMillan. „Francúzske vysoko klenuté skoky nastavili nový štandard pre mužov v skokoch a adaptácii športovej techniky.“

Babilée nikdy nezabudol na svoju klasickú techniku. V roku 1947 v Londýne sa spojil s nedávno zosnulou, veľkou romantickou dánskou primabalerínou Margrethe Schanne a tancoval v Pas de deux Modrého vtáka zo Spiacej krásavice. Tanečník Erik Bruhn povedal, že bol taký ohromený tým, akú má Babilée moc nad tancom, že dlhý čas vážne rozmýšľal, že by mal prestať tancovať úplne. Až potom si uvedomil, že by sa nemal snažiť ho kopírovať a možno práve tým sa tak Bruhn stal veľkým baletným šľachticom v Dánsku a v baletnom divadle.

V New Yorku v roku 1979 vraj ďalší veľký tanečník Mikhail Baryshnikov išiel do zákulisia a údajne padol k nohám Babiléemu po tom, čo ho videl hrať v balete Life a tancovať dueto, ktoré vytvoril Maurice Béjart špeciálne pre tanečníka, ktorý mal vtedy päťdesiat šesť rokov. Balet, v ktorom Babilée a balerína tancujú v kocke z kovových rúrok. Bol to nielen mierne gymnastický výkon a lesk podobný na Le Jeune Homme et la Mort, ale aj umelecké vyjadrenie vnútra človeka, muža, vzťahu, krízy stredného veku.Neskôr bol riaditeľom baletu Rhine Ballet vo Francúzsku (1972 – 1973) a objavil sa aj v divadelných – činoherných inscenáciách, napríklad Zostup Orfeov Tennessee Williamsa alebo v Balkóne Jeana Geneta, ktorý režíroval legendárny Peter Brook.

Okrem manželky prežil i dcéru Isabelle z jeho manželstva s pani Philippart, ktoré skončilo rozvodom. Prežil aj svoju milovanú sestru Sarah Claire.

V roku 1984 sa Babilée vracia do Paríža na životný risk. Prijal výzvu od Petita, aby zopakoval svoju úlohu ako antihrdina v Jeune Homme a ukázal súčasným tanečníkom, ako má byť balet vyjadrený. V šesťdesiatich jedna rokoch sa vysmial do tváre veku a vystúpil na hokerlík, aby sa znovu obesil pre svoju Smrť.

“Senzačný” – bolo slovo kritikmi používané na liberálny tanec Jeana Babilée už pri jeho prvom hosťovaní v Ballet Theater v New Yorku (dnes American Ballet Theater) v roku 1951. Jeho mimoriadna technika, vysoké skoky a sex appel, mužská charizma, javisková prezentácia hodná vrcholného atléta boli sprevádzané puncom francúzskeho gentlemana a akoby nepríjemnou poetickou prítomnosťou. Babilée bol absolventom klasiky v slávnej škole baletu parížskej opery. Mal perfektnú klasickú techniku a štýl. Napriek tomu odišiel a stal sa členom Les Ballets des Champs-Élysées, ktorý založil Petit v roku 1945 a stal sa experimentálnym tanečníkom. Jeho kariéra či skôr umenie sa vynorilo z tvorivého kvasu vo francúzskom balete po druhej svetovej vojne a jeho interpretácia vychádzala z jeho osobného, impulzívneho spôsobu pohybu.

Bol to „Anjel a démon” ako povedala Nathalie Philippart, jeho prvá žena a tanečná partnerka vo filme, v ktorom sa ho snažil opísať Patrick Bensard Le Mystère Babilée (2000). Odmietnutie konvencie v tanci a živote. Taký bol. Nespútaný ako jeho veľký priateľ Jean Cocteau. Babilée prestal až vo veku osemdesiat rokov jazdiť na motorke, ktorou jazdil celý život a aj do zahraničia na dlhé výlety. Poslednýkrát sa objavil na scéne v roku 2003! Bol tiež choreografom pre svoju spoločnosť Les Ballets Jean Babilée (1955 – 1959), hral na javisku aj vo filmoch.

Leslie Caron spomína na jeho umelecký prejav a herecké majstrovstvo vedené k úžasným detailom. Caron bola neznámou šestnásťročnou baletkou, keď tancovala rolu Sfingy vedľa Oidipa Jeana Babilée v balete Davida Lichina La Rencontre (Stretnutie) v roku 1948. Mala na sebe špicaté uši, dlhé nechty, obrovské látkové krídla a vyliezla na plošinu s hrazdou. Keď Oidipus vyriešil jej hádanku, Sfinga spáchala samovraždu v strmhlavom prepade. Pre New York Times v roku 1995 povedala: „Chytil ma za členok a prevrátil. Babilée využil možnosť vytiahnuť môj chvost, aby zistil, či som bola naozaj mŕtva.”

Nezabudnuteľné zostanú jeho výkony v baletoch ako Le Spectre de la rose, Le Portrait de Don Quichotte od Auréla Millossa, Albrecht v Giselle, či napríklad jedna zo zaujímavých rolí v balete Mário a kúzelník v réžii Luchina Viscontiho, v choreografii Léonida Massina v La Scale (1956). Choreografoval balety ako L’Amour et son amour s hudbou Césara Francka (1948), Divertimento, Till Eulenspiegel Richarda Straussa, Balance à trois s Yvette Chauviré a Violette Verdy, Sables (1955) alebo Le Caméléopard (1956).V pôsobivom dokumente, ktorý by mal vidieť každý baletný fanúšik, v spolupráci Patricka Bensarda a La Cinémathèque de la Danse ožíva nielen názvom Le Mystère Babilée tajomstvo tohto výnimočného umelca, ktorého slávu zakryl vo Francúzsku až emigrant Nurejev. Spomínajú na neho všetky významné osobnosti, s ktorými sa križovali jeho cesty: Leslie Caron, Yvette Chauviré, Nathalie Philippart, Brigitte Lefèvre, Zapo, Maurice Béjart, Mikhail Baryshnikov, Jérémie Bélingard, Jean Guizerix, Wilfride Piollet, Roland Petit, Christian Lacroix, Jean-Paul Goude a ďalší.

Žid, ktorý prežil v okupovanom Francúzsku, aby sa stal najviac vzrušujúcou pánskou baletnou hviezdou povojnovej Európy, porušil formy klasických tanečníkov so svojou výbušnou atletikou a moderným javiskovým herectvom. Persóna, ktorá symbolizovala naliehavosť a anarchiu v otlčenej generácii mladých mužov, ktorí zažili vojnu a čelia smrti. Tieto životné skúsenosti uviedol na javisko ako – dramatické kvality. A stal sa aj prominentným hercom s francúzskymi poprednými fajnšmekrami novej vlny. Mal veľa podôb. Vyhol sa nacistom a vstúpil do radov maquistov, aby strávil tri roky ako partizán v odbojových lesoch Touraine, kde získal povesť ako skvelý ostreľovač. Tancoval do vysokého veku, keď mal osemdesiat rokov ešte jazdil na motorke a keď mal osemdesiatpäť, často v tandeme jazdil na koni a za nimi jeho mačka.

Vo svete baletu sa stal legendárnym predovšetkým ako pôvodný protagonista prvej baletnej drámy Le Jeune Homme et la Mort z roku 1946, ktorá sa od tej doby stala vizitkou najväčších tanečníkov sveta. Neobliekol si žiadny kostým, len obyčajné obnosené montérky v dobe, kedy tanečníci nosili bohato zdobené kazajky. Babilée hral náladového mladého maliara, ktorého navštívi v jeho podkroví tajomná žena. Jeho prvá samovražda v tomto balete bola trochu experimentálne inscenovaná, až sám tanečník priznal, že musel nájsť silu na lúkach v prírode, aby vydržal na slučke minútu s pohľadom verejnosti. Neskôr sa priznal, že to desilo, keď cítil vlastné dusenie. Pozície smrti a scéna boli potom upravené na bezpečnejšie. Počas nasledujúcich štyroch desaťročí vystupoval v tomto balete asi dvesto krát. Nastavil latku interpretácie tak vysoko, že ju neskôr zvládali iba traja tanečníci a nuansy choreografie sa s nimi premieňali. Rudolf Nurejev, Mikhal Baryshnikov a Nicholas Le Riche, ktorý sa pred dvadsiatimi rokmi práve v tomto balete stal (podobne ako sám Babilée) hviezdou, keď na jednej skúške, ktorú mu vedenie dalo okúzlil Petita a ten sa stal jeho priateľom i umeleckým vodcom. A ich spolupráca vyvrcholila kreáciou titulnej postavy od choreografa pre tanečníka v balete Clavigo. V minulom diele (tu) som práve spomínal ako Le Riche dostal cenu National Dance Awards za hosťovanie v English National Ballet práve za rolu Mladíka.

Možno práve fakt, že jeho otec René bol nielen maliar ale aj milovník baletu a vďaka Ďagilevovým aktivitám Ballets Russes v Paríži, sa zo Jeana stal tanečník. A práve otec ho uprostred rastúcej anti – židovskej nálady poslal do bezpečia Monte Carla, centra pre vysídlených tanečníkov Ballets Russes. Keď mal šestnásť rokov bol už vedúcim umelcom v predstaveniach inscenovaných v Monte Carlo Casine svojou učiteľkou slávnou Marikou Besobrasovou. Arlene Croce o ňom napísal, že mal povahu „tichého násilia“. Pripravený vybuchnúť uprostred izby.

Vlastnil hlboký, zamatový hlas, rovnako ako fotogenickú tvár a vyzeral, že je rovnako mierne pokrčený ako Cocteauove kresby. Mal hlavné úlohy v Amélii Michela Dracha (1961), Pleins feux sur l’ assassin Georga Franja (1961) a v Duelli Jacquesa Rivetteho (1976). Na webe vimeo (tu) sa konečne zjavil fragment úžasnej nahrávky z prvého Mladíka a smrti. Nie je to len kus baletnej histórie, je to niečo viac. Je to i potvrdenie, že nestačí geniálny choreograf, ale každý tvorca potrebuje svoje múzy. V roku 2003 naposledy vystúpil v „svojom“ osobnom balete Life. Koľkože to mal rokov?
***

Novú lepšiu podobu dostalo brnianske tradičné, skoro jarné ruské gala v rámci Festivalu Ruská kultúra v Českej republike 2014. Už 26. februára do Brna zavítajú sólisti Veľkého divadla v Moskve Anna Nikulina a Denis Rodkin. Nepredstavia sa však v nejakých dvoch duetách, ktoré budú doplnené číslami z repertoáru domáceho súboru, ale predstavia sa v rolách, ktoré neustále magicky priťahujú milovníkov baletu. Nikulina stvárni Odettu/Odiliu a Rodkin princa Siegfrieda v Labuťom jazere. To už je dôvod aj na návštevu divákov, nielen z Moravy. Pretože ani Praha nemá ideálne Labutie jazero, možno práve s hosťujúcimi umelcami na veľkej scéne Janáčkovho divadla nájdete pôsobivú inscenáciu a zažijete nezabudnuteľný večer. Nikulina – rodáčka z Moskvy tancovala svoju prvú labutiu kráľovnú, keď mala len devätnásť rokov. Študovala pod vedením slávnej Ekateriny Maximovej. Má za sebou veľký počet rolí: nielen Labutie jazero, ale aj Fleur de Lys v Medvedevovej a Burlakovej Esmeralde, Giselle, Mária v Luskáčikovi, kráľovná Dryád v Don Quijottovi, Adelina v Plameňoch Paríža, Nikia v Bajadére. Z moderného repertoáru napríklad Passacaille Rolanda Petita, Jeu de cards Alexeja Ratmanského či sólo v jeho balete Russian Seasons alebo In the Upper Room Twyly Tharp. V poslednej dobe zažiarila ako Anastázia v Grigorovičovom Ivanovi Hroznom. Rodkin je, podobne ako balerína, rodák z Moskvy. Je ale o hodne mladší a členom Bolšoj baletu sa stal až v roku 2009. S Nikulinou tancoval v Ivanovi Hroznom Kurbského. V tejto sezóne tancuje Spartaka či Modrého vtáka v Spiacej krásavici.

***

Že nájsť prácu pre tanečníkov v divadlách celej Európy, ktoré pod tlakom ekonomickej krízy a zriaďovateľov neustále musia krátiť počty členov baletných súborov, svedčí konkurz do baletného súboru Národního divadla Brno. Na konkurz „iba“ do Brna sa prihlásilo „iba“ deväťsto devätnásť tanečníkov! Sú to tanečníci nielen z Európy, ale aj z Japonska, Kanady, Brazílie, Austrálie. Na konkurz do Brna bolo z tohto celkového počtu pozvaných sto osemdesiat sedem záujemcov.
***

V Košiciach sa po septembrovej premiére ChaOtiky opäť dostáva do popredia baletný súbor. V posledných rokoch i vďaka svojmu riaditeľovaniu rozporuplná umelecká osobnosť Ondrej Šoth pripravuje vlastnú verziu nesmrteľnej umeleckej témy: Smrť v Benátkach. Premiéra sa koná už 21. februára. Šoth na scenári opäť spolupracuje so Zuzanou Mistríkovou. Scénu a kostýmy pripravuje šéf baletného súboru Andrii Sukhanov, ktorý už mnohokrát preukázal mimoriadne umelecké kvality. Prísľub vďačnej témy sľubuje Mann pre choreografa, ktorý podobné osudové témy rád spracováva. Možno si niektorí čitatelia pamätajú jeho pôsobivé Adagietto v Slovenskom národnom divadle s trojicou geniálnych interpretov na vrchole síl – s Irinou Čiernikovou, Jozefom Dolinským a Igorom Holováčom. Mahler spolu s Wagnerom budú sprievodcami divákov v tomto novom celovečernom balete. Nemenej pôsobivé boli jeho rozsiahle pohybové fresky na sugestívnu hudbu ako Carmina Burana alebo Verdiho Requiem, ktoré svojim subtílnym príbehom a dramaturgickým uchopením v polovici deväťdesiatych rokov boli skutočným zjavením. Ako je vidieť v tvorbe Šotha, jeho jasné stavanie pohybových pasáží a virtuóznych figúr ustupuje skôr do pozadia a choreograf vytvára podobne ako maliar či skladateľ obraz zložený práve z pôsobivo prekomponovaného pohybu, ktorý sa už nedá rozdeliť na herecké pasáže či pantomímu a tanec, ale stáva sa spojením. Choreograf nachádza osobitný pohybový slovník, ktorý sa sústreďuje do vnútra tanečného divadla bez jeho dnešných tendencií a vychádza z pocitu, znalosti a obrazovej fantázie choreografa.

Diváci sa po poslednom titule z tvorivej dvojice Šoth – Mistríková, vizuálne pôsobivom i priestorovo zaujímavo koncipovanom titule Sándor Márai môžu s napätím tešiť na to, čo tvorcovia prinesú. Šéf baletu Andrii Sukhanov o balete hovorí: „Vzťah mladej generácie k súčasným hodnotám a zmyslu ich sebapoznávania. Autorský príbeh sa odohráva v impresionistickom období na motívy osudu starnúceho nemeckého spisovateľa, ktorý sa na jeseň svojho života pokúsi zbúrať všetko konvenčné, čo obklopovalo jeho život doteraz a zažíva renesanciu pocitov z nového miesta v Benátkach, ale i túžob, ktoré nikdy predtým necítil. Dielo o túžbe, hľadaní, láske i sklamaní, nádejach a ideáloch, ale aj starobe. Mannova literárna predloha bude aktualizovaná pre dnešok – obdobie súčasnej mladej generácie, ktorá hľadá zmysel života a vzťahu k sebe samým, či vzťahu k iným.“

Na záver reportáže z Košíc veľmi nápaditá a neotrepaná prezentácia od šéfa baletného súboru. Je vidieť, že v Košiciach o balet usilujú a sú schopní využiť aj moderné dostupné prostriedky, aby práve divákom, ktorým sa do divadla zatiaľ nechce niečo ukázali. Písať o balete, čítať anotácie na premiéry je väčšinou zavádzajúce, pretože balet a tanec je postavený na vizuálnom dojme. Takže každý takýto prostriedok, a nie je ich dnes málo, ktorý sa vizuálne vkradne k divákovi a aspoň pár sekundami mu prinesie atmosféru daného predstavenia je lepší, než brilantne napísaný marketingový text.

***

Fotogaléria na záver je úplne čerstvá. Zachytáva hviezdu Fínskeho národného baletu Michala Krčmářa a jeho drahú kolegyňu primabalerínu Editu Raušerovú na baletnom gala. Vlastne to boli gala dva. Najprv zatancovali doma v Helsinkách na charitatívnom galavečere, ktorý organizoval Fínsky národný balet na podporu výstavby novej detskej nemocnice. Vzápätí odleteli do Soči, aby „súťažili“ na medzinárodnom baletnom gala Gala Evening World Ballet Stars Sochi Festival Russia12. februára. To sa konalo v dejisku zimných hier za účasti napríklad Jurgity Droniny, Iany Salenko, Iriny Dvorovenko, Eleny Vostrotiny, Dmitriho Semionova, Yoela Carreña, Mariana Waltera a ďalších tanečníkov z rôznych kútov sveta. Český pár, ktorý ale reprezentoval Fínsko, sa predstavil v dvoch číslach. V Pas de deux z Don Quijotta a v Adagiu zo Šeherezády v choreografii šéfa Fínskeho baletu Kennetha Greveho. Na zlatú medailu by to mohlo byť. Fotografie Mirka Kleemola.

V piatok majú spolu tancovať na svojej domovskej scéne v Helsinkách svetovú premiéru baletu Kráska a zviera i v Česku dobre známeho choreografa Javiera Torresa. Lucia Rákosníková tancuje Raušerovej zlú sestru Fanny. ***

Na záver, keďže od otvorenia olympiády i tanečníci holdujú športu, dva videá, ktoré uchvátili tanečníkov z celého sveta a s obľubou ich zdieľajú na Facebooku. Sú to dve mimoriadne jazdy krasokorčuliarov z majstrovstiev Európy v Budapešti.

Foto archiv, Mirka Kleemola