Baletní panorama Pavla Juráše (62)

Tentoraz: 
– Prebudený Nurejevov klenot v Paríži
– Triumf Princa a Modrého vtáka – Mathias Heymann a François Alu
– Martin Dvořák: „Mise Liberec aneb jak jsem dělal moderní balet na oblasti“
– „Balet Bukurešť nie je známy v Európe, ale stane sa ním!” hovorí Johan Kobborg
***

Po minulotýždňovom zastavení pri Stratených ilúziách (tu), by som sa chcel krátko pristaviť ešte pri jednom mimoriadnom prenose. Ten sa odohral už 16. decembra a bol ním prenos z parížskeho baletu Spiaca krásavica, teda La Belle au bois dormant Rudolfa Nurejeva, ktorou v znovuuvedení zavŕšil tento nurejevovoský súbor pripomienku dvadsiateho výročia odchodu tohto nadčasového génia. Nurejev raz povedal myšlienku, ktorú rád opakujem: „Myslím, že každý tanečník by sa mal modliť každé ráno ku trom ikonám: Čajkovskij – Boh Otec, Prokofiev – Syn a Stravinskij – Duch Svätý. Práve títo traja hudobníci produkovali najdôležitejšie a najodvážnejšie diela v repertoári baletu“. Na prvom mieste Čajkovskij – isto nie náhoda od tanečníka, ktorý tancoval všetky hlavné roly jeho baletov (a nielen princov, v parížskej inscenácii Labutieho jazera tancoval i Rothbarta) a choreografa, ktorého víziu obnoveného klasického baletu tvorí práve návrat k Čajkovského, Petipovým a Ivanovým spoločným baletom. Vrcholom Čajkovského baletov je už pre „fajnšmekrov“ prostredný diel trojlístku: Spiaca krásavica – opäť objednaná osvieteným riaditeľom Vsevoložským, podľa rozprávky Charlesa Perraulta. Skladateľ bol nadšený: „Úplne mi sedí a neprajem si nič iného, než napísať hudbu k tomuto baletu.“ Minule som sa venoval Spiacej krásavici, ktorú vo Viedni postavil Peter Wright. (tu)

Od 4. decembra 2013 sa na scénu Parížskej opery vrátila táto profilová inscenácia práve od Rudolfa Nurejeva. Nurejev mal k dielu vrelý vzťah, inscenoval ho nejedenkrát. Prvú inscenáciu Čajkovského baletu choreografoval Nurejev pre milánsku La Scalu v roku 1966 s výpravou Nicholasa Georgiadisa. Sám s legendárnou Carlou Fracci tancoval ústredný pár. Verziu prepracoval v roku 1972 pre National Ballet of Canada v Toronte. Inscenácia je zaznamenaná na nahrávke s Nurejevom a Veronicou Tennant. Tretia verzia vznikla v roku 1975 pre London Festival Ballet. Premiérové obsadenie Eva Evdokimova a Rudolf Nurejev. O rok neskôr pri hosťovaní v Paríži Evdokimovú alternuje Patricia Ruanne, ktorá neskôr zohrá dôležitú úlohu pri vzkriesení inscenácie po choreografovej smrti. Štvrtá inscenácia je pre Nurejevovu milovanú Viedeň, ktorá mu poskytla toľko umeleckých možností (1980). A konečne Paríž, 1989, Palais Garnier – Elisabeth Platel a Manuel Legris. Inscenácia, ktorú poznáme z videa a z DVD a ktorá sa dočká znovu uvedenia, pochádza z roku 1997. Jej hlavná zmena oproti pôvodnej je presunutie inscenácie do novej Opery Bastille a angažovanie posledných Nurejevových spolupracovníkov – výtvarníkov: Ezia Frigeria na scénu a Francy Squarciapino na kostýmy.Trúfnem si označiť – geniálnych výtvarníkov. Samozrejme výprava je vždy i otázkou rozpočtu a prostriedkov, ktoré divadlo na inscenáciu vynaloží, ale v tomto prípade sa snúbi logika a talent. Logika, ktorá dala prostriedky, aby vznikla výprava, ktorá sa dávno zúročila a zarobila, pretože ak inscenácia vznikla v roku 1997 a hrá sa v decembri 2013 znovu a znovu, je to pekných pár rokov. Talent preto, že práve v prenose, v novej réžii a dokonalom obraze bolo vidieť precíznosť a bohatú invenciu, s akou pristúpili títo výtvarníci k práci a k dielu. Výtvarníci naplno uchopili ideu choreografa o ríši kráľa Florestana, ktorá nie je len kráľovstvom očarujúcej fantázie, je to ríša s jeho etiketou, rituálmi, starý svet, ktorý prechádza s obdobím spánku k novej epoche. Frigeriova vždy precízna architektonická práca na výprave sa tu spája s efektnými technickými riešeniami. Samo pojazdná brána, lodička, ktorou cestuje Desiré za Aurorou siedmimi vrchmi a dolinami, až kým nezazrie tŕním zarastený zámok. Princíp iluzívneho barokového divadla uplatňuje scénograf veľmi funkčne, v dokonalej perspektíve realistickej architektúry, či v scéne 2. dejstva, kde stĺpy zakryjú maľované prospekty s lesom.

Zbytočné je popisovať všetky nuansy, tak ako u geniálnych kostýmov Squarciapino, ktoré sa stali prototypom a ovplyvnili celú radu nasledovníkov.

Kamera ukázala, s akou starostlivosťou si divadlo tieto poklady uchováva. Do najmenších detailov nalíčení tanečníci, precízne padnúce parochne pre desiatky postáv, baletná obuv rôznych charakterov a rafinovaná tradícia francúzskej haute couture na kostýmoch až do takých nuáns, ako napríklad opačne koncipovaná vsadka na svadobnej baleríne Aurory. V každom inom divadle by sa hrôzou všetci divili, že trojuholník, ktorý jedným cípom nesmeruje dolu, bude interpretky rozširovať. V Paríži nie. Je to učebnica pre mnohé divadlá ako sa o kostýmy správne starať, ako si ich rozmaznávať, ako sa starať o uchovanie scénografie. Ak by sa niekto nazdával, že pri znovuuvedení sa šijú nové kostýmy pre sólistov, tak je na omyle. Tanečníci naopak hrdo nosia kostýmy, ktoré sa upravia pre aktuálne proporcie nových interpretov a zvnútra na nich s pýchou uchovávajú ceduľky: Legris, Bart, Platel, Guillem, Pietragalla.

V tomto prenose mala šťastie aj šéfka baletu Brigitte Lefèvre. Po dosť ošemetnom Don Quijotovi pred rokom, či Mahlerovej III. symfónii od Neumeiera, sa súbor predviedol vo výbornej kondícii. Pritom namiesto ohlásených tanečníkov Eleonory Abbagnato a Mathieua Gania, sa obaja hlavní predstavitelia vymenili. Nebolo ale treba ľutovať. Ak je balet o kliatbe krásnej Aurory (Myriam Ould-Braham), tentokrát bol o Princovi Desiré – o Mathiasovi Heymannovi. Tanečník, ktorý prešiel zranením a na dlhé mesiace opustil javisko, na ktoré sa len postupne po dlhej rekonvalescencii vracal, predviedol hviezdy výkon. Niečo také sa vidí skutočne málo.

Mathias Heymann musel opustiť scénu v novembri 2011. Od tej doby sa jeho život otočil a pracoval na rehabilitácii. „Mal som únavovú zlomeninu v roku 2010“, hovorí, „ale ja som pokračoval v tancovaní.“ Tanečník zdravotný stav podcenil. Ani nasledovná rehabilitácia ho už nezachránila. „Boli roly a kreácie, robil som radšej všetko na polovicu, než povedať nie“, priznal sa tanečník. Vydržal som až do leta s tým, že som si hovoril, že sa vyliečim nič nerobením. Úbytok stehenných svalov zlomeninu ešte zhoršil: „Keď som sa dal znovu do práce, svaly nestačili, bolo to horšie“. Ďalší oddych, šesť mesiacov, ale márne. 16. júla išiel na operačnú sálu, potom štyri mesiace barle, pilates a špeciálne cvičenia.

Heymann nastúpil do Európskeho strediska pre športovú rehabilitáciu v Capbretone na dobu jedného mesiaca. Cieľ? Pokračovať, chodiť, behať, prebudiť svoje spiace svaly. Menu: kardio rehabilitácia dolných končatín, vodný aerobik, posilňovanie hornej časti tela a jogging, tridsať minút masáže, desať minút v saune, jedna minúta v kúpeli pri teplote 4°C, desať minút pary a ďalšie špeciálne terapie. Po mesiaci Mathias Heymann získal od chirurga povolenie na návrat ku tancu. Dostal ale zákaz skákať.

Mathias pracoval na technike, obnovení ľahkosti pohybu pomocou techniky vyvinutej tanečníkom Federicom Bonellim, ktorý absolvoval rovnakú operáciu. „Svojimi fyzickými schopnosťami je to tanečník, ktorý má dar od Boha, ale tieto schopnosti ešte prekračuje: jeho tanec prekvapuje“, povedala Brigitte Lefèvre, riaditeľka baletu, ktorá ho nazvala hviezdou. 6. marca minulého roku sa v náročnom sóle v Manfredovi k pocte Rudolfa Nurejeva objavil v Palais Garnier. A nasledovala postava Vojny v Neumeierovej III. symfónii. Pred prázdninami v Sylfide ako James vedľa Evgenie Obraztsovovej. Hosťovanie s parížskym baletom v Bolšoj s Paquitou. Potom Lenskij.

A v decembri 2013 konečne Desiré. V detaile kamier bolo neobyčajným pôžitkom, tak ako pri Giselle Osipovej, sledovať Princa Desiré a jeho plnohodnotný výkon. Heymann od čias fenomenálneho Legrisa je prvým pánskym tanečníkom, ktorý naplno ustál nároky Nurejevovoj choreografickej partitúry. Krkolomné Nurejevove kroky zvláda s obdivuhodnou istotou a eleganciou. Slávnu vloženú variáciu pred Snom, ktorú si dokomponoval Nurejev už v inscenácii pre La Scalu, pretože mal pocit, že Princ je v pozadí, Heymann povýšil na unikát. Neustále medzikroky, ktoré vyjadrujú každý takt hudby, všetky tie rýchle, neustále plynúce, násobené rond de jambe par terre, rond de jambe en l´air, krok a fouetté do arabesky a zasa späť, entrechat, sú v jeho podaní fascinujúce. V impozantných pasážach krokov v nezvyklých kombináciách sa tanečník cíti ako doma. K tomu pridáva typickú a tak okúzľujúcu francúzsku techniku nôh (permanentné vysoké relevé) a port de bras. Variácia v Grand Pas de deux, kde od začiatku finále skákal Grand jeté en tournant po kruhu, bola vrcholom. Alebo uhrančivé tour en l´air s nádherne prepnutými nártami. Skáče double cabriolle do obidvoch strán. Ešte malý detail. Už dávno som nevidel také krásne chaînées s pätami pri sebe. Ould-Braham zostala v jeho tieni, ale len preto, že od chronicky známych variácií či ružového adagia čakáme príliš.

Excelentným vedľa Heymanna bol François Alu ako Modrý vták. Nádherne plastické telo, jedinečný spôsob použitia práce rúk a Alovo batýrovanie bralo dych. Zaujímavá je ale aj celá koncepcia tohto druhého pas de deux v treťom dejstve. Nejde o to vypichnúť všetky prvky, neustále skočiť čo najvyššie či ohromiť. Pas de deux má v interpretácii dvojice Alu plus Valentine Colasante okúzľujúcu poéziu, ktorá evokuje rozprávkový svet Perraultových postáv a pre znalca sa jednotlivé nuansy stávajú potechou k sledovaniu.

Štýl baletu parížskej opery a tradícia je to, čo Parížania uchovávajú. Je to možno to najväčšie bohatstvo oproti zbrklosti v podliehaní moderným trendom. Nurejevova verzia je nielen fantazijným príbehom rozprávky, ale choreograf dáva priestor k realistickému príbehu, kde nepriateľské sily Carabosse a Orgovánovej víly sa hádajú o osude dvoch mladých ľudí. Veľkolepý záver epochy cárskeho baletu. A kam sa posunie tento tristoročný súbor s novým šéfom?
***

Aby sme po dlhšej dobe zabrúsili do domácich vôd, poprosil som choreografa Martina Dvořáka, ktorý v Liberci premiéroval pôvodný baletný titul, aby mi pre Panorámu napísal list o svojich pocitoch po premiére. Dal mu názov: Mise Liberec aneb jak jsem dělal moderní balet na oblasti. Tu je zaujímavé zhrnutie od tohto neustále v dobrom zmysle slova hľadajúceho a premýšľajúceho tvorcu, ktorý sa nezľakne zaujímavých sujetov pre tanečné divadlo.

Moje choreografické namlouvání s Libercem trvalo docela dlouho. Bohužel se mi nedařilo skloubit taneční kariéru s tou choreografickou a tak museli na severu chvíli počkat. Konečně do třetice se zadařilo a já jsem si mohl sám zvolit i téma. Díky tomu, že Alenka Pešková jako šéfka souboru razí dramaturgickou linii témat spojených s Libercem, má volba Oty Pavla a jeho Pohádky o Raškovi, který v Liberci nějaký čas působil, snad můj výběr dokonale osvětluje. A navíc mezi námi, já chtěl prostě jen udělat rodinné moderní představení se vším všudy. Tak jak si to představuju já, že by se mohlo v kamenném divadle moderně choreografovat a tančit a přitom to dělat pro lidi a ne pro sebe. Ota Pavel je český literární velikán, já na jeho knihách vyrostl a bylo a je mi s ním vždy dobře. Proto jsem chtěl, aby bylo dobře i divákům.

Na praktickou přípravu jsem dostal osm týdnů, do nichž musím ale také připočítat téměř dvacítku představení, které soubor během té doby musel absolvovat. A vzhledem k tomu, že v Liberci je pracovní doba šestihodinová (a když se hraje, tak se končí v jednu po poledni), tak to se vám ten čas pěkně smrskne. Ale když se člověk připraví, tak jde všechno, to je má tvůrčí filozofie. Scénář jsem si napsal sám podle Pavlovy knihy a zakomponoval do něj letmo i osudy spisovatele, respektive jeho letitý boj s nemocí maniodepresivitou. Důvod byl ten, aby se nám vedle té naivní a happyendové Pohádky o Raškovi promítlo také něco ze života, něco, co trochu bolí a člověk se s tím musí poprat. Příběh se nám tedy rozdvojil do dvou linií, které se ale samovolně prolínají, doplňují a vzájemně reflektují. Raškovy osudy baví a dojímají současně, při pohledu na dění kolem Oty Pavla, je nám smutno, nepříjemně a černě.

Pracovní proces byl docela emotivní nejen proto, že emoce do divadla patří. Mým základním předsevzetím bylo nemít žádná očekávání. Jednoduše předstoupit s otevřeným srdcem, fantazií a jasným konceptem před tento originální patnáctičlenný soubor. Bohužel se ukázalo, že jedno očekávání jsem přece jen měl. Zkušený z prací nejen pro nezávislé tanečníky, kamenná divadla, operní pěvce či činoherce, ale i z prací pro amatérské tanečníky či postižené lidi, jsem očekával upřímný zájem tohoto souboru se něčemu novému naučit a něco nového poznat a ochutnat. Vyzbrojen svou vlastní “nekamennou” pohybovou estetikou, moderním tvůrčím rukopisem a zkušenostmi ze zahraničních angažmá s téměř pěti desítkami choreografů mi bohužel jedno očekávání zůstalo – očekávání tanečníkovi otevřenosti a kreativity. V momentě, kdy tanečník stojí a čeká, že ukážu pravá nebo levá, má invence vyprchává.

Ne, že bych neuměl stavět kroky, naopak, baví mě to, ale k tomu potřebuju dialog s člověkem – umělcem. Vodit loutky mě nebaví a ničí. A kreativita mnou očekávaná neznamená nic víc, než že tanečníkovi dávám svobodu se na výsledku podílet, spoluvytvářet, debatovat o něm, nabízet a ptát se. Nepřemýšlet svobodně, kreativně a samostatně a plnit pouze něčí požadavky totiž vrhá divadelní práci o několik desetiletí zpět, do dob tuhé normalizace, kdy se do práce (často i do divadla) chodilo pro výplatu. Ale dnes už musíme vykročit jiným směrem, Liberec nevyjímaje.

Bohužel toto mé očekávání celou práci zkomplikovalo a znesnadnilo. Na výsledku to divák nepozná, ale já vím, že jsme mohli ujít mnohem delší kus cesty. Přesto jsem vděčný bezkonkurenčnímu Jardovi Kolářovi za nádherné srdceryvné ztvárnění Rašky (už dlouho mě tak na jevišti někdo nedojal), vždy připravené a silné Rie Moritě a inspirativnímu, hledajícímu a nacházevšímu Janu Březinovi za působivé výkony v postavách Mánie a Deprese, Annabel Pearce za citlivost a ukázkovou profesionalitu, Valeriji Radionové a Andreyi Bayiniazovovi za duchaplnost a hloubku jejich tanečního umění, Pavlu Novotnému za jeho energii a věčný optimismus, Šárce Brodaczové za její tancování od srdce a Veronice Šlapanské za její sexy postavu tetičky Pravečkové a hlavně za to, že vydržela. Všem ostatním děkuji za zkušenost k nezaplacení.

Poslední, co nám zbývá, je reportážně přiblížit výsledek. Těžko objektivně psát o svém dítěti, od toho tu jsou jiní, nevím, zda tam byli. (?) Nicméně mohu objektivně říci, že diváci mě pochopili, toto “nebaletní” a sportovně zaměřené město najednou ožilo na tanečním představení, které zdaleka nepřipomínalo balet. Mnou od začátku ohlašované žánrové rozpětí – od neoklasiky, moderního tance, současných technik, přes improvizaci, taneční divadlo, pantomimu až po komerčnější styly a la Hollywood nebo Broadway – splnilo svůj účel. To vše se nám do představení opravdu vešlo a já rozhodně nemám pocit, že kočička s pejskem vařili dort. Tohle vše má totiž v tom představení své místo. Ten, kdo uvidí, pochopí. Kdo neuvidí, může jen pochybovat. A ona páteční premiéra se nakonec zapsala do análů nejen libereckého baletu, ale také českého a možná i světového divadla jako usmíření baletu a tance se sportem. Kde jinde totiž, než-li při premiéře sportovně-taneční pohádky o skokanu na lyžích, našem prvním vítězi zimní olympiády, za kmotrovské přítomnosti jeho vnuka a bývalého reprezentanta Jana Mazocha.

A co na to publikum? Raději cituji, ať nesmrdím. „Bylo to úžasné!” – „Líbilo se to celému divadlu.” – „Nejlepší balet, co jsem tu viděla!” – „Tohle mě bavilo celou dobu, je to úžasné.” – „Úžasný zážitek! Krásná hudební koláž, scéna, choreografie! Více takového baletu na naši domácí scénu!”

Na závěr bych chtěl poděkovat šéfce Alence Peškové za příležitost a důvěru, režijní asistence a dobré duši souboru Vlastě Vinduškové za to, že mě držela nad vodou, nejen když sněhy pod Ještědem tály, a dramaturgyni Helence Syrovátkové za její lidské oko “většinového” diváka, pro kterého jsem to vše dělal. A naposledy děkuji za inspiraci a ochrannou ruku choreografovi, jemuž jsem nad rakví slíbil, že se budu teď pokoušet to moderní taneční divadlo plné emocí za něj dělat já: Díky, Jochene.

Toľko úprimná výpoveď Martina Dvořáka. „Martine, děkuji vám.“ Takže ak vás list zaujal, určite si do libereckého divadla zájdite. Na záver späť do sveta. Isto čitatelia zaregistrovali, že okrem očakávanej zmeny na poste šéfa Berlínskeho štátneho baletu kam prichádza Nacho Duato, sa s novou sezónou udiali či udejú ďalšie zaujímavé zmeny. Napríklad za dva roky Ivana Lišku na čele Mníchovského štátneho baletu vystrieda Igor Zelenskij. Zaujímavou zmenou ale je, že do Bukurešti prišla resuscitovať baletný súbor svetová baletná top hviezda Johan Kobborg.Ako sa dostal zo svojho anglického domova a oslavovaných svetových javísk do Bukurešti? Treba pripomenúť, že tanečník okrem svojich obdivuhodných rolí ako napríklad Albrecht v Giselle, Mayerling, James (Sylfida), Romeo (MacMillan), Des Grieux (MacMillan), Onegin (Cranko) všetky so svojou životnou partnerkou Alinou Cojocaru či ďalších, začal pracovať i ako choreograf klasických baletov.

Prišiel som sem v októbri inscenovať balet. Zostal som tam po dobu šiestich týždňov a ja som si naozaj užil prácu s rumunským tímom. Táto skúsenosť bola pre nás všetkých veľmi pozitívna. A v tejto súvislosti, som dostal ponuku, aby som sa stal riaditeľom baletu.

Ťažké rozhodnutie ?

Nie, dal som si veľmi málo času sa rozhodnúť. Viete, tanečník nemôže tancovať celý svoj život a ja som vo veku, kedy si začnete klásť otázky. Okrem toho, vždy som sníval o tom robiť choreografie, usporadúvať a organizovať predstavenia. Bol to jednoducho ten správny návrh, ktorý prišiel v pravú chvíľu. Dnes sa cítim pripravený na túto úlohu a pripravený na prechod z tanca na pozíciu umeleckého riaditeľa. Aj keď budem pokračovať v tanci, ale iba pre niektoré predstavenia. Viete, ja som vystupoval na všetkých scénach, som spokojný s mojou kariérou a nemám už ako tanečník väčšie ambície. Mojou prioritou je teraz Balet Bukurešť.

A čo si slávny tanečník, inak veľmi priateľský človek, myslí o balete Bukurešť?

Mám dojem, že to tu bolo celkom zmrazené alebo v každom prípade, že stratégia v predchádzajúcom konaní, vedení bola skôr konzervatívna a nenechala žiadny priestor pre inovácie. Ale veci sa zmenili s novým riaditeľom. Podporuje veľmi balet a to je moje poslanie. Navyše, ja som jeden z mladších, aj manažment je už veľmi mladý. Takže je tam veľa energie a optimizmu. Všetko sa zdá možné. A komunikácia je taká jednoduchá. Okrem toho, nemusí sa poslať veľa e-mailov na tento účel, aby niekto prevzal zodpovednosť. Tu je všetko vykonané okamžite. Každý večer idem spať s úsmevom a všetkou tou pozitívnou energiou.

A aké má tanečník a riaditeľ baletu ciele? A nielen to, ale skutočný proces či nápady na to, ako ciele naplniť, aby nezostali len koncepciou?

Balet Bukurešť nie je známy v Európe, ale to sa stane. Ak budeme robiť kvalitné predstavenia, bude pomerne ľahké, dať o sebe vedieť. Musíme vytvoriť radu inscenácií inšpirovaných talentom a predviesť talent, ktorý existuje tu. A pre scénu je tiež medzinárodné miesto dôležité a majú tu medzinárodný tím, to je dôležité v umení. Niektorých štyristo ľudí tu už je „použitých“. Získali sme tanečníkov z Baletu parížskej opery a z ďalších mnohých renomovaných súborov po celom svete. Títo noví tanečníci prinesú sviežosť. Pre pokrok je zmena nutná. Vždy som sa ako tanečník odkazoval na najvyššiu úroveň vo všetkom do čoho som sa pustil. A to je to, čo chcem povedať. Myslím, že v najbližších dvoch rokoch môžeme ponúknuť balety na veľmi vysokej úrovni a to nemôžeme vidieť nikde inde na svete.Či sa jeho ciele stretnú s pochopením aj pri svojskej mentalite domáceho publika a táto radikálna prestavba súboru, repertoáru nájde odozvu u verejnosti?

Nechcem, aby sa všetko zmenilo. Môžete len presunúť, posunúť, dávať výzvy, ako verejnosti aj tanečníkom. Ako inštitúcia máme povinnosť lepšie podporovať našich umelcov a urobiť všetko pre to, aby sa ich verejnosť naučila poznať. A ja budem mať svoj čas a chcem hlavne pracovať na kvalite.

Tak zostáva držať palce, aby sa dobré ciele splnili.
***

Videli ste premiéru nového baletu Libora Vaculíka v Plzni? Ceny Opery Plus sú rozdané, zostáva ešte záhadou kto získa Ceny Thálie.

Foto archiv, Sébastien Mathé, Anne Deniau, Martin Šandera