Baletní panorama Pavla Juráše (61)

Tentoraz:
– (Ne)stratené ilúzie o Ratmanskom
– Ratmansky v Berlíne a Drážďanoch
– Memento Stantona Welcha Clear
***

Pred piatimi dielmi Baletnej panorámy vyšla jedna špeciálna, ktorá bola celá venovaná choreografickej hviezde súčasnosti Alexejovi Ratmanskému (zde). Stratené ilúzie (svetová premiéra 24. apríla 2011 v Bolšoj balete, Moskva), bol pôvodný balet zvláštnej, osobitej osobnosti ruského baletného génia Rostislava Zacharova. Mal premiéru v roku 1935 v Mariinskom divadle. Zacharov na ňom spolupracoval so skladateľom Borisom Asafjevom. Upadol však do zabudnutia už po jednej sezóne. Ratmansky použil pôvodné libreto Vladimira Dmitrieva, kde Lucien je skôr skladateľ ako spisovateľ a dámy Corallia a Florina sú skôr baleríny než herečky ako je to u Honoré de Balzaca. Skúsený čitateľ vie, aký je román rozsiahly a celkom špecifický. Ratmansky doviedol libreto ešte ďalej. Príbeh je jednoduchý. Mladý skladateľ Lucien stretáva balerínu Coralliu, ktorá sa stane jeho múzou. Odlákaný perspektívami slávy a peňazí ju ale on opustí pre Florine, len aby videl svoje ilúzie naplnené. Libreto voľne adaptuje rozsiahly dej a poetický štýl románu Honoré de Balzaca (1843). U Ratmanského všetko v každej jeho práci začína v hudbe. K spolupráci prizval renomovaného ruského skladateľa Leonida Desyatnikova, ktorý má za sebou snáď všetky hudobné žánre včítane opery. Choreograf často hovorí o svojom vzťahu k hudbe, k inšpirácii, ktorú mu prináša a taktiež o súvislostiach medzi jeho pohybom a tým čo znie. Desyatnikov skomponoval pôsobivú partitúru na patričný scenár, na ktorom choreograf spolupracoval s členom slávnej Commedie Francaise Guillaumom Galliennom. Skladateľ sa nebojí moderných kompozičných postupov, ani svojského harmonického myslenia. Nejde po povrchných ľúbivých melódiách, ale aj v partitúre hľadá charaktery, psychológiu a drámu. Ideálny spoluhráč k Ratmanskému. Dokonca choreografove postavy skladateľ vybavuje motívmi, s ktorými pracuje. Zvlášť utkvie jeden rýchly sled padajúcich tónov, ktorý nepochybne symbolizuje stratené ilúzie hlavného hrdinu. Čo je celkom jedinečné, je využitie spevu. Altistka naživo spieva v ruštine pieseň o stratených ilúziách. Niekoľkokrát v kľúčových momentoch sa ária vráti. Otvára sa ňou aj celý balet, čo je emocionálne aj dramaturgicky veľmi pôsobivé. Naposledy takto balet otvoril najskôr Roland Petit vo svojom Proustovi.

Vynikajúci kontrast stavia Desyatnikov k rozlíšeniu hudby, ktorú komponuje Lucien a hudby, ktorá je „civil“. Sólový klavír akoby citoval Chopina či romantických skladateľov, ale stále v ňom cítiť oné nespočetné možnosti tohto nástroja a harmonické bohatstvo súčasnosti. Bicie, xylofón i zvony doplňujú kontrasty orchestra, ktorý však nie je nijako zvlášť početný. Zaujímavé je, že choreograf a skladateľ samoúčelne nevyhrocujú tri dejstvá do pomyselných prvoplánových hudobných vrcholov, ale budujú napätie a gradáciu skôr vrcholom, ktorý je predtým a dejstvá skončia v stíšení. Hudba sa vďaka inštrumentácii a harmonickému mysleniu Desyatnikova vzďaľuje klišé, či romantickému eklektickému štýlu. Zároveň hudba dokonale súzvučí s javiskovým konaním a dĺžkou a charakterom by nudila len na koncertnom pódiu. Ratmansky totiž nachádza k tomuto príbehu akýsi svojský emotívny charakter, ktorý je vzdialený od jeho iných baletov. So svojim tímom hľadá melancholický francúzsky charakter, ktorý by najlepšie vyslovil jeho predstavu. A tak hudba, ktorá často plynie vo veľkom adagiu, v dokonalom legate sláčikov je sprevádzaná rýchlym choreografickým cítením, čím vzniká zvláštne napätie a špecifické divadelné metrum.

Briskný Ratmanského štýl, ktorý je preplnený emóciami, sa nevlečie ani v romantických duetách medzi Lucienom a Coralli. Pre Ratmanského nie je všetko v balete o krokoch a abstrakcii. Pre neho sú kroky súčasťou rozhovoru, s ktorým umne zaobchádza čo sa týka remesla choreografa (nie nadarmo ho niektorí prehnane označujú za novodobého Petipu) a slovami pre vášeň. Jeho diela sú spojením hudby a vnútorného fluida. Práve toto nevypovedateľné fluidum a tajomná nálada, ktorá uchvacuje, nie je sústredená len na čisté kroky, ale je súčasťou a symbiózou všetkých divadelných zložiek. Lucienove idealistické sny sa ako hudba ironicky plazia časom, ako znovu spáchané verše. Len v treťom dejstve dôjde k mohutnému výbuchu v jeho strhujúcej variácii. Potom nasleduje už len sen, zmierenie. I koniec nie je bilanciou či dramatickou skratkou, je skôr otáznikom: ako bude Lucien ďalej žiť?

Lucien je stredobodom baletu. Koľko poznáme baletov kde je muž hlavnou postavou? To je zásadná otázka. A jej realizácia len nahráva ctiteľom Ratmanského. Postaviť choreografiu pre tanečníka je zaiste omnoho ťažšie ako pre balerínu. Opäť ma napadá Roland Petit a z jeho diela Clavigo. Prvé dva dejstvá Lucien neodíde z javiska a predsa máme pocit, že tancuje stále inak. Jeho verše, jeho slová sú stále novšie, vrúcnejšie, inakšie než by sme čakali. Ratmanského veľkosť sa prejavuje práve v tomto stavebnicovo jasne definovateľnom neoklasickom slovníku, ktorý je však geniálne zveršovaný. Stokrát videné figúry sa vďaka medzipohybom či drobným nuansám stávajú novými. Fantastickými. Je to virtuózna hra, čo stačí zmeniť na pozícii rúk pri arabeske a akú emóciu môže táto arabeska tým dostať. Práve podľa toho sa pozná veľký choreograf, ako dokáže prvky spájať. A v tom je Ratmansky majster. Zároveň si v prípade Luciena koketuje o problém. Pretože skladateľ tancuje svoj „civilný“, či reálny svet, život a zároveň musí tancom vyjadriť aj svoju hudbu. Kde by sa dalo v zrozumiteľnosti pekne zapliesť a divadelne sa štýlovo rozísť, sa Ratmanskému darí nádherne diferencovať Lucienove životné peripetie tak ako aj jeho sny. Keď sme u choreografie, potom ešte prichádza tretia rovina a to sú dva balety inscenované ako divadlo na divadle. Opäť iná, jasne čitateľná pohybová kvalita. Luciena geniálne interpretuje Vladislav Lantratov. Mladý tanečník, ktorý má presne ono vnútorné fluidum, ktoré choreograf žiada. Neprichádza na scénu ako interpret, ktorý predstavuje, že je postava. Ale prichádza ako stotožnený interpret s postavou. Lantratovova technika, mladícka energia a vitalita mu dovoľujú zvládnuť najšialenejšie kombinácie vražedných skokov s náročnými pohybovými medzikrokmi. Zároveň ani na chvíľu nevypadne zo svojej postavy. Či sa podarilo v Rusku implantovať ich milovaného Stanislavského do tanečníkov, či je to osobnosťou interpreta, je záhada. Lantratov tancuje spôsobom, ktorý vzbudzuje záujem a pozornosť, pretože rozhodne nevyzerá ako atlét vo vrcholnom fyzickom výkone či interpret, ktorý má presne naučené čo nám predvedie. Zdá sa, že každý krok, každý prvok vychádza z jeho vnútorného sveta, tak ako v jeho mozgu či srdci tečú myšlienky. Zároveň je jeho kreácia pôsobivá tým, že vďaka svojej mladíckej tvári lyrického tanečníka, romantického typu, máme pocit, že nevieme aký je Lucien charakter. Ak je Balzac v jeho drobnokresbe nemilosrdný a učiní z neho typického sebeckého flákača, tak Lantratov toto dokonale maskuje a len v niektorých momentoch nás prekvapí, napríklad keď žiada peniaze za svoj balet La Fille du Bandit.

Samozrejme balet nie je také veľké plátno ako rozsiahly Balzacov román, ale i tak Ratmansky geniálne zhusťuje dej a buduje charaktery vo svojej mnohovrstevnatosti, na čele práve s Lucienom. Pri dámach to má jednoduchšie. Sú rozdelené na dobrú a na zlú. I keď aj ony majú svoje nuansy, toto je dielo v hlavnej role s mladým mužom, ktorý pláva životom k vrcholu svojich ilúzií. Záverečná krátka, určite krátka dezilúzia v prázdnom byte Coralli je hereckým koncertom tanečníka, ktorý tancom už vypovedal všetko a práve ony – stratené ilúzie sú dôsledkom jeho nehybnosti. Brilantné režijné vedenie od choreografa. Vďaka tajnému videu, ktoré nahrali ctitelia Davida Hallberga, ktorý je po Ivanovi Vasilevovi (tancoval premiéru) ďalšou medzinárodnou hviezdou, ktorý stvárnil titulný part môžete vidieť fragmentu baletu aj vy čo ste neboli v kine.

Súperenie medzi Coralliou a Florine je šikovný a rafinovaný i vtipný odkaz na romantickú opozíciu medzi vzdušnou Marie Taglioni ako večnou Sylfidou a jej viac zemitým náprotivkom Fanny Elsslerovou. Balet v rámci baletu, jeden z najobľúbenejších nástrojov Ratmanského je, upozorniť na ich kontrastné štýly, ale i keď Elssler oslňuje v inteligentnej pastiche komédii La Fille du Bandit, má posledné slovo ilúzia – Sylfida. Coralli je oná dobrá, vnútorne nastavená, trpiaca žena, akú poznáme z romantických románov či Pucciniho opier. Schopná sa aj obetovať. Jej charakter je potom logicky vyobrazený v duchu dokonalej interpretky a stvoriteľky Sylfidy.

Úlohu stvárnila ruská diva Diana Vishneva. Tá ešte pred rokom hodnotila Lantratova v baletnej reality show, ktorá bežala na stanici Ruská kultúra a dnes s ním tancuje milenecký pár. To je možné len v divadle.

Veľká primabalerína dokonale vystihla nielen choreografický rukopis Ratmanského, ale aj ducha. V krízových miestach keď sa romanca láme, si zachováva zúfalosť primeranú jej postave a neskĺzne do lacnej banality. V dvoch duetách a rozsiahlom pas de trois s fascinujúcou odovzdanosťou realizuje najobťažnejšie zdvíhačky, pády z nich, kĺzanie a ťahanie po podlahe, z ktorého majú strach všetky veľké baleríny, pretože si mnohé kolegyne pri podobných extravaganciách napríklad vyvrtli členok. Nasadenie Vishnevy je obdivuhodné, tak ako aj Lantratova. Skúsená i keď vnútorne krehká balerína, ktorá veľkú hviezdu len hrá, ale v súkromí je veľmi prostá, od svojej skoro materinskej lásky k vydesenému a trpiacemu géniovi, ktorého nikto nechce uznať, vedie svoju lásku až k naplneniu, keď verí, že rovnakú mincu, naplnenie cíti aj mladík. Bezmocná zúfalosť, po tom ako ju Lucien urazí a privedie si k nej domov Florine, je jej okamžitá citová smrť. Rana do srdca. Záverečné lamento práve na vokálnu áriu, je už z iného sveta, tak ako snová vízia Sylfidy. Coralli v svete pozlátka a povrchnosti hľadá čistú dušu a napokon sa sklame. I keď jej Lucien daroval lásku a Sylfidu, obidve – i život i divadelná imaginácia skončili skôr ako padla posledná opona a uvädli premiérové kvetiny.

V tejto súvislosti Ratmansky stavia do podtextu príbehu aj motív mravný. Je schopný ako umelec, tvorca, vytvoriť dielo nesmiernej krásy bez ohľadu na svoje hriechy. Čistý tvorca rovná sa geniálne dielo, ktoré prehovára vnútornou silou a nadčasovosťou a amorálny tvorca vytvorí len povrchné, jednorázové dielo? Mnohokrát riešený morálny problém. Určitá je zrejmá sympatia Ratmanského s Coralli. Keď Lucien zradí ich lásku, zradí ju ako svoju múzu, prepadá sa z výšky umeleckej pyramídy do priepasti. Oný wildovský motív hriešnosti, ktorá sa zrkadlí, sa tu stáva osudovo prítomným. Bez Coralli Lucien skomponuje hlúpu hudbu, ktorá si vyslúži len vlažný úspech i navzdory podplateniu divadelnej kľaky. Tento morálny apel, ktorý v realite rozhodne neplatí, dostáva však na javisku akési posvätné kúzlo, až sakrálny nádych umeleckej tvorby, ktorá súvisí s čistou dušou.

Florine vedomá si svojich ženských kvalít na svojich protežantov a dobrodincov uzurpuje talentovaného skladateľa pre seba. Neštíti sa nijakého činu. Jej zrelá ženskosť a vitálna sexualita kontrastujú s duchovnou a éterickou Coralli, tak ako obidva diela. Najprv Sylfida a potom La Fille du Bandit, kde Florine príde ako skoro ľahká deva, lascívna markytánka do tábora pašerákov, aby ich tam zvádzala. Jej typologicky erotický tanec dostáva charakter jej osobnej výpovede, kedy sa umelec opäť stotožňuje s typovo blízkou rolou. Ekaterina Shipulina zostáva v tieni interpretácie Vishnevy. Nie, že by nezvládla náročný technický výstup v Banditovi či rafinované tanečné nuansy scény maškarného plesu, ale jej charizma a fluidum nemôže súperiť s oduševnenou Vishnevou. Štvrtým partnerom hlavných postáv je opäť muž. Prvý tanečník baletného súboru parížskej opery. Vekovo blízky interpret Artem Ovcharenko Lantratovovi, skvele sekunduje. Na začiatku hrá protivnú hviezdu, narcistického danseur noble. V Sylfide sa ako vynikajúci interpret mení len málo a možno preto Ratmansky túto jeho ľudskú nezrelosť interpretuje v pas de trois, kde mu neustále pomáha vo vyjadrení poézie príbehu sám Lucien. Alebo on sa stotožňuje s Jamesom, pretože „prvému sólistovi“ chýba ten správny pocit. Nie je to len o technike, ale aj o duši. V druhom balete skladateľ zlomený svojim novým charakterovým rysom, ktorý ho doviedol tam kde je, už len zničene sedí. Žiadne zmnoženie sa nekoná. Ovcharenko ako Prvý sólista zatancuje vodcu banditov, zvádza Florine a ich tanečná forma slávi triumf. Ovcharenko skvele oddelil jednotlivé role. Ako bandita je zrazu mužný, drsný a sexy. Ako mu nesadol k jeho charakteru romantický James, tak mu sedí vulgárny, hrubý pašerák.

Ratmansky s obľubou cituje staré, romantické balety. Taktiež sa vracia k vzťahu interpret – rola. Viac než inokedy, práve v tomto diele skúma hranice medzi osobnostnými predpokladmi umelca k úlohe. Choreograf vedľa týchto umeleckých motívov zostáva verný svojmu zmyslu pre humor. Niektoré gagy sú nezabudnuteľné: napríklad, keď technici v zákulisí Sylfidy nesú zlú kulisu a sú vykázaní z javiska alebo Coralli v svojom apartmáne zapiera, že nie je sama a jej obstarožný milenec, keď sa chce konečne upokojený posadiť k stolu a odsunie si stoličku, nájde na nej pánsky cylinder. K štvorici hlavných postáv patrí samozrejme dámsky corps de ballet, ktorý hrá dôležitú úlohu najmä v scéne na baletnej sále a v Sylfide. Páni sa stávajú akýmsi hýbateľom deja, keď v rôznych zmnožených opakovaniach pred revuálkou, medzi jednotlivými obrazmi vytvárajú dojem plynúceho času a bláznivých Parížanov dychtivých po baletných senzáciách a škandáloch.

Vo vzácnej rovnocennosti choreograf stavia dobré sólové variácie či duetá a zároveň šťastne, sýto a nápadito choreografuje scény zborové. Ak kritika vyčítala dielu rozvláčnosť, táto rozvláčnosť či spomalené plynutie času, je tvorené Ratmanským úmyselne. Pretože práve Lucienove scény majú spomalené tempo a naopak scény zborové víria v obdivuhodnom tempe. Toto neustále plynúce metrum evokujú aj oblaky premietané na revuálku a rýchle variabilná, ale veľmi dobre architektonicky a výtvarne pojatá scéna Jerome Kaplana. Kostýmy dokresľujú charakter veľkého výpravného baletu so všetkým, čo k nemu patrí.

Vidieť Ratmanského sa skutočne oplatí. Po premiére 1. marca v Het National Ballete v Amsterdame, kde zopakoval svojho Vtáka ohniváka v jednom večere s Asthonovým Snom noci svätojánskej, sa vyplatí zájsť si ten kúsok z Česka do Berlína. A na konci sezóny do Drážďan. Krásnu propagačnú fotku si vedľa premiéry urobili sólisti Het Balletu.

***
22. marca Berlínsky štátny balet pripravil ďalšiu tohtoročnú premiéru. Spoločný večer dvoch nemeckých premiér. Vedľa Austrálčana Stantona Welcha práve Ratmansky uvádza v Berlíne svoje oslavované dielo, tanečný divertissement Namouna, ktorý mal premiéru v dobe jeho krátkeho pôsobenia v New York City Ballet (2010). Ako dokumentuje názov a cit choreografa pre hudbu, jedná sa o zaujímavý jednoaktový balet, ktorý je poctou nie rovnomennému dielu Édouarda Lala, ale jeho hudobným kompozíciám. Na výber hudby od tohto opomínaného francúzskeho skladateľa inscenuje Ratmansky púť mladíka za jeho láskou. Vedľa motívu hľadania a lásky samozrejme nechýbajú choreografove typické nápadité pohybové obraty a samozrejme príležitosť k dynamickému uplatneniu corps de ballet aj vo veľkej porcii humoru. Ratmanského láska k histórii baletu sa potvrdzuje aj tu.

Lalov balet, ktorý mal premiéru v Paríži v roku 1882, choreograf pre súčasnosť abstrahuje do roztomilej podoby, kde otrokyňa Namouna zažíva svoje milostné dobrodružstvá. V kontraste s hľadaním lásky mladého muža. Dva pohľady, dva svety. Podobne ako v choreografii. Ako historický dôkaz používa choreograf mnohokrát pre nás gýčovité scény archaického baletu v protiklade k dráme a romantike a vtipom. Nie je to žiadny komorný balet. Obsadenie zahŕňa sedem sólistov a dvadsať tanečníkov zboru. Šéfovi baletu Semperoper v Drážďanoch Aaronovi S. Watkinovi sa podaril kúsok, ktorý mu môžu závidieť i významnejšie baletné súbory. Získal Ratmanského pre novú choreografiu v rámci baletného večera Legenden – Hommage an Richard Strauss (28. júna), ktorého stopäťdesiat rokov od narodenia si pripomína hlavne operný svet. Ratmanského kreácia má názov Tanzsuite, na hudbu slávneho Divertimenta Richarda Straussa. Bude uvedená popri novom balete Stijna Celisa Legenda o Jozefovi.

Vidieť vyabstrahovaný príbeh presunutý bližšie k svetu baletu, jeho histórii, od tohto veľkého rozprávača v celovečernej minutáži je jedinečný zážitok. Vidieť postavy, ktoré na javisku rozprávajú bez toho, aby spadli k banálnym gestám či pantomíme a ich pocity a reakcie sú vyjadrené čisto tanečne, je unikát. Pretože dnes si mnoho tvorcov tieto obťažné naratívne prvky zľahčuje a schováva sa za rôzne barličky. Rozhodne videním niektorého z baletov, ilúzie o tomto zázračnom choreografovi nestratíte. Naopak za pozorné vnímanie budete odmenení novými podnetmi.
***

Aby sme kvôli Ratmanskému nezabudli na iné, tak práve protipól k choreografii v berlínskej premiére tvorí Austrálčan Stanton Welch. Jeho choreografia Clear v druhej polovici večera zavedie diváka do úplne iného sveta. Welch používa hudbu Johanna Sebastiana Bacha (Koncert pre husle a hoboj, c mol, BWV 1060 spolu s prvou a druhou vetou Husľového koncertu g mol BWV 1056). Dielo je staršie ako Ratmansky. Vzniklo v roku 2001 pre American Ballet Theatre. Welch, ktorý je od roku 2003 umeleckým šéfom Houston baletu, prichádza so zvláštnym choreografickým jazykom. Premenil techniku klasického tanca nie do klasického štýlu, ale hrá sa s ňou ako s idiómom akademického tanečného jazyka. Predovšetkým pre pánsku časť súboru je to celkom nová skúsenosť. Balet má veľmi osobitú náladu zaiste aj preto, že choreograf na diele začal pracovať dva týždne po tragickom útoku na World Trade Center v New Yorku. V abstraktnom balete i tak poznávame uloženú osobnú výpoveď tvorcu, čo zostane po tragédii? Čo je na konci dôležité pre obyčajnú elementárnu skutočnosť prežitia? Čo zostane ľuďom? Je to láska a rodina. Symbolické je aj obsadenie, kedy vedľa siedmych pánov v celej choreografii vystúpi len jedna žena. Schválne používam slovo žena, pretože nejde o balerínu. Ale o kontakt večného ženstva, ktoré nesie svoju nádej a spolu so siedmymi mužmi, ktorí sa postupne a veľmi zreteľne premieňajú, dáva choreografovi jasný kľúč k zobrazeniu elementov života.
***

V budúcom diele sa vrátime k domovu. K premiére Martina Dvořáka v Liberci. A nezabudnite v sobotu 16. marca ak budete mať cestu okolo, skúsiť zohnať aspoň lístok na státie do Viedenskej štátnej opery na Labutie jazero v choreografii Rudolfa Nurejeva. Manuel Legris pripravil veľký comeback. Podobne ako získal Nurejevovho Luskáčika a Don Quijota, tak prichádza teraz Labutie jazero. Či to bude udalosť ako 15. októbra 1964, kedy baletný svet upriamil zrak na Viedeň, kde dvadsať šesť ročná baletná superstar Nurejev inscenoval svoju vlastnú verziu baletu baletov len tri roky potom čo utiekol na západ, sa uvidí. Výprava bola zverená jednej z najžiadanejších svetových scénografov pre balet Luise Spinatelli.

Foto archiv,  Enrico Nawrath