Baletní panorama Pavla Juráše (61)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
– (Ne)stratené ilúzie o Ratmanskom
– Ratmansky v Berlíne a Drážďanoch
– Memento Stantona Welcha Clear
***

Pred piatimi dielmi Baletnej panorámy vyšla jedna špeciálna, ktorá bola celá venovaná choreografickej hviezde súčasnosti Alexejovi Ratmanskému (zde). Stratené ilúzie (svetová premiéra 24. apríla 2011 v Bolšoj balete, Moskva), bol pôvodný balet zvláštnej, osobitej osobnosti ruského baletného génia Rostislava Zacharova. Mal premiéru v roku 1935 v Mariinskom divadle. Zacharov na ňom spolupracoval so skladateľom Borisom Asafjevom. Upadol však do zabudnutia už po jednej sezóne. Ratmansky použil pôvodné libreto Vladimira Dmitrieva, kde Lucien je skôr skladateľ ako spisovateľ a dámy Corallia a Florina sú skôr baleríny než herečky ako je to u Honoré de Balzaca. Skúsený čitateľ vie, aký je román rozsiahly a celkom špecifický. Ratmansky doviedol libreto ešte ďalej. Príbeh je jednoduchý. Mladý skladateľ Lucien stretáva balerínu Coralliu, ktorá sa stane jeho múzou. Odlákaný perspektívami slávy a peňazí ju ale on opustí pre Florine, len aby videl svoje ilúzie naplnené. Libreto voľne adaptuje rozsiahly dej a poetický štýl románu Honoré de Balzaca (1843). U Ratmanského všetko v každej jeho práci začína v hudbe. K spolupráci prizval renomovaného ruského skladateľa Leonida Desyatnikova, ktorý má za sebou snáď všetky hudobné žánre včítane opery. Choreograf často hovorí o svojom vzťahu k hudbe, k inšpirácii, ktorú mu prináša a taktiež o súvislostiach medzi jeho pohybom a tým čo znie. Desyatnikov skomponoval pôsobivú partitúru na patričný scenár, na ktorom choreograf spolupracoval s členom slávnej Commedie Francaise Guillaumom Galliennom. Skladateľ sa nebojí moderných kompozičných postupov, ani svojského harmonického myslenia. Nejde po povrchných ľúbivých melódiách, ale aj v partitúre hľadá charaktery, psychológiu a drámu. Ideálny spoluhráč k Ratmanskému. Dokonca choreografove postavy skladateľ vybavuje motívmi, s ktorými pracuje. Zvlášť utkvie jeden rýchly sled padajúcich tónov, ktorý nepochybne symbolizuje stratené ilúzie hlavného hrdinu. Čo je celkom jedinečné, je využitie spevu. Altistka naživo spieva v ruštine pieseň o stratených ilúziách. Niekoľkokrát v kľúčových momentoch sa ária vráti. Otvára sa ňou aj celý balet, čo je emocionálne aj dramaturgicky veľmi pôsobivé. Naposledy takto balet otvoril najskôr Roland Petit vo svojom Proustovi.

Vynikajúci kontrast stavia Desyatnikov k rozlíšeniu hudby, ktorú komponuje Lucien a hudby, ktorá je „civil“. Sólový klavír akoby citoval Chopina či romantických skladateľov, ale stále v ňom cítiť oné nespočetné možnosti tohto nástroja a harmonické bohatstvo súčasnosti. Bicie, xylofón i zvony doplňujú kontrasty orchestra, ktorý však nie je nijako zvlášť početný. Zaujímavé je, že choreograf a skladateľ samoúčelne nevyhrocujú tri dejstvá do pomyselných prvoplánových hudobných vrcholov, ale budujú napätie a gradáciu skôr vrcholom, ktorý je predtým a dejstvá skončia v stíšení. Hudba sa vďaka inštrumentácii a harmonickému mysleniu Desyatnikova vzďaľuje klišé, či romantickému eklektickému štýlu. Zároveň hudba dokonale súzvučí s javiskovým konaním a dĺžkou a charakterom by nudila len na koncertnom pódiu. Ratmansky totiž nachádza k tomuto príbehu akýsi svojský emotívny charakter, ktorý je vzdialený od jeho iných baletov. So svojim tímom hľadá melancholický francúzsky charakter, ktorý by najlepšie vyslovil jeho predstavu. A tak hudba, ktorá často plynie vo veľkom adagiu, v dokonalom legate sláčikov je sprevádzaná rýchlym choreografickým cítením, čím vzniká zvláštne napätie a špecifické divadelné metrum.

Briskný Ratmanského štýl, ktorý je preplnený emóciami, sa nevlečie ani v romantických duetách medzi Lucienom a Coralli. Pre Ratmanského nie je všetko v balete o krokoch a abstrakcii. Pre neho sú kroky súčasťou rozhovoru, s ktorým umne zaobchádza čo sa týka remesla choreografa (nie nadarmo ho niektorí prehnane označujú za novodobého Petipu) a slovami pre vášeň. Jeho diela sú spojením hudby a vnútorného fluida. Práve toto nevypovedateľné fluidum a tajomná nálada, ktorá uchvacuje, nie je sústredená len na čisté kroky, ale je súčasťou a symbiózou všetkých divadelných zložiek. Lucienove idealistické sny sa ako hudba ironicky plazia časom, ako znovu spáchané verše. Len v treťom dejstve dôjde k mohutnému výbuchu v jeho strhujúcej variácii. Potom nasleduje už len sen, zmierenie. I koniec nie je bilanciou či dramatickou skratkou, je skôr otáznikom: ako bude Lucien ďalej žiť?

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na