Baletní panorama Pavla Juráše (65)

Tentoraz: 
– Neprebudená Spiaca krásavica z Kráľovského baletu v Londýne
– „Díky bohu nejsem jediná cizinka“ – Kateřina Plachá, nová členka prestížneho Dánskeho kráľovského baletu
– Vàmos sa sťahuje z Česka na Slovensko: nová premiéra baletu SND
***

Dnes bude hodne fotografický diel. Postaral sa oň vynikajúci slovenský fotograf Peter Brenkus, ktorý už v Panoráme bol. Fotograf sa dlhodobo špecializuje v svojej tvorbe na divadlo a balet. V poslednej dobe je dvorným fotografom baletu Slovenského národného divadla (okrem toho vyhral napríklad prvé miesto na Czech Press Photo). Umelec nafotil špeciálny cyklus fotiek sólistov v novom predstavení Sna noci svätojánskej. Takže si môžete skúsiť tipovať, ktorý tanečník či balerína tancuje ktorú rolu medzi chronicky známymi postavami Shakespearovho presláveného diela.

Na úvod krátka recenzia, či skôr poznámky k histórii jedného baletu v Anglicku. Spiaca krásavica po Paríži v decembri, bola na programe i v Kráľovskom balete v Londýne a uviedli ju aj české kiná (19. marca). „Nová“ londýnska Spiaca krásavica je inscenácia bývalej riaditeľky Monicy Mason, ktorá združila nielen Petipu, ale aj choreografie od Anthonyho Dowella, Fredericka Ashtona i Christophera Wheeldona.

Ako dopadlo toto kolektívne autorstvo čo sa týka štýlu a tradície vedľa geniálnej hudby Čajkovského? Rozhodne nemôže súperiť s predchádzajúcou inscenáciou, ktorá mala premiéru 6. apríla 1994 a k Petipovi sa v nej podpísal Anthony Dowell. V pôsobivej a koncepčne jednotnej výprave vtedy predstavila svoj talent výtvarníčka Maria Bjørnson. Dowell zužitkoval svoje interpretačné aj pedagogické skúsenosti a zjednotil štýlovo celú produkciu, ktorej dominoval scénický artefakt zrkadla ako symbolu času, krásy, rozprávky… I v tejto inscenácii boli retuše, ale boli oveľa viacej čitateľné a priznané. Sám Dowell sa prihlásil k tomu, že v treťom dejstve entrée a codu v pas de quatre urobil podľa Fredericka Asthona spolu s variáciou Aurory a Princa v dejstve druhom. Od Kennetha MacMillana prevzal valčík s girlandami v I. dejstve. Od Fjodora Lopuchova bola choreografia variácie Orgovánovej víly v Prológu.

Spiaca krásavica je jednou z inscenácií, ktorá modifikovala a obohacovala anglický balet. Už od slávnej inscenácie v roku 1921 v Londýne v divadle Alhambra. Ballets Russes vtedy priviezol kompletnú Spiacu krásavicu prvýkrát mimo Rusko (po tridsiatich jedna rokoch od svetovej premiéry). Petipova choreografia bola zachovaná vďaka Stepanovovej notácii a reštaurovaná Nikolajom Sergejevom a celú inscenáciu mala na starosti mladšia sestra Nižinskeho Bronislava. Pre Nižinskú Sergejev pridal do divertissementu v III. dejstve dva tance z Luskáčika: arabský a čínsky. Prepychové scény a kostýmy navrhol Leon Bakst. Stravinskij inštrumentoval hudbu, na ktorú mali v Európe len klavírny výťah: zjavenie Aurory v II. dejstve a symfonickú panorámu na konci rovnakého dejstva. Olga Spesivtseva bola Aurora, Pierre Vladimiroff – Princ Desiré a Lydia Lopokova sa striedala s Bronislavou Nižinskou v úlohe Orgovánovej víly. Stanislas Idzikowski sa ukázal byť geniálny Modrý vták. Legendárna primabalerína Carlotta Brianza, ktorá vytvorila titulnú rolu Aurory v roku 1890 v Petrohrade, tancovala po troch desaťročiach Carabosse.

Prvá skutočne anglická inscenácia bola hraná omnoho neskoršie pod vedením Ninette de Valois. Balet uviedol v roku 1939 súbor Vic-Wells Ballet, ktorý je základom dnešného Kráľovského baletu. Tancovala Margot Fonteyn a Robert Helpmann. Nikolaj Sergejev bol opäť zodpovedný za inscenáciu a choreografiu. Táto inscenácia bola obnovená v Covent Garden na znovuotvorení Royal Opera House po druhej svetovej vojne (1946). Súbor sa už nazýval Sadler’s Wells Ballet. O tomto akte rozprávali v úvode prenosu pamätníčky a tento úvod bol možno zaujímavejší než súčasná inscenácia. Práve vtedy Asthon postavil valčík a v treťom dejstve pas de trois Florestana a jeho dvoch sestier. Bývalý Modrý vták Stanislas Idzikowski bol prizvaný a postavil celé pas de deux Modrého vtáka.

Táto inscenácia sa hrala až do roku 1966, aby ju hneď o dva roky vystriedala inscenácia Petra Wrighta. Ten doplnil niektoré variácie, hlavne variáciu Princa v II. dejstve, prerobil pas de deux a v treťom dejstve pas de trois Florestana a jeho dvoch sestier prerobil na pas de trois Zlata a Striebra. V novej inscenácii v roku 1973 dostal príležitosť Kenneth MacMillan. Urobil svoj valčík s girlandami, polonézu, pas de trois šperkov, kódu pre Grand pas de deux, mazúrku a finále. Práve v jeho premiére vedľa Antoinette Sibley tancoval Princa Anthony Dowell. Ale už 14. októbra 1977 sa konala nová premiéra, tentokrát opäť v gescii Ninette de Valois. V tejto inscenácii talentovaná Monica Mason tancovala Orgovánovú vílu. A nielen to. Hneď 2. novembra tancoval Princa Rudolf Nurejev a tým začal jeden z naj zápasov medzi alternáciami o to, kto je najlepší. Nurejev, Dowell a Wayne Eagling. Táto inscenácia dosiahla sto dvadsať tri repríz. 1994 – nová inscenácia Anthonyho Dowella, spomenutá v úvode. Skvostné obsadenie; sám choreograf ako prototyp Carabosse, Viviana Durante ako Aurora a Zoltan Solymosi ako Florimund. V roku 2003 ju nahradila inscenácia legendárnej baleríny Natálie Romanovny Makarovej s výpravou Luisy Spinatelli. Premiéru tancovali ďalšie legendy: Darcey Bussell a Roberto Bolle. Inscenácia však nemala dlhú životnosť.

15. mája 2006 mala premiéru inscenácia vysielaná v kinách. Vyzerá to, že v Anglicku sú posadnutí tancom s girlandami, teda valčíkom v I. dejstve. Ten v tejto inscenácii pripravil Christopher Wheeldon. Ôsmim párom vtisol rýdzo pastorálny charakter, neopustil však tradičné prvky, hlavne u dám. Nevytvoril ani rafinované obrazce s girlandami, ani sýty výrazný tanec. Od Dowella bola vzatá scéna Carabosse a potkanov v Prológu a polonéza a mazúrka v III. dejstve. Od Asthona bola uznaná za vhodnú variácia Aurory a Princa v II. dejstve. Mason sa podpísala vedľa Ninette de Valois, Petipu a Sergejeva. Veľkou zmenou bolo, že nadvládu pánov v úlohe Caraboss vystriedali dámy. Premiéru tancovali Alina Cojocaru a Johan Kobborg. Mason obnovila aj výpravu Olivera Messela, ktorá uzrela svetlo sveta ako náplasť po vojnou zničenom Londýne práve v roku 1946. V prenose sa predstavili Sarah Lamb ako Aurora a Steven McRae ako princ Florimund. Lamb sa ukázala vo vynikajúcej forme. A to balerína deväť mesiacov netancovala potom, ako si na skúške spôsobila vážnu zlomeninu.

„Balet je môj život. Je to moje mámenie, moja vášeň a ja viem, že to raz skončí. Cítim, že som v absolútnom maxime. Akonáhle tento stav raz doznie, Sarah Lamb stratí svoju identitu,“ hovorí rodáčka z Bostonu. „Milujem i samotné prípravy a skúšky, nielen samotné predstavene. Disciplína, usilovnosť, hodiny a hodiny cvičenia, neutíchajúce odhodlanie i pri nepriazňach osudu, všetky tieto cenné skúsenosti by som raz rada odovzdávala ďalej.“ McRae moc priestoru od choreografov nemá. Chýba úvodná variácia, v ktorej sa princ predstavuje v symetrii diela rovnako, ako v I. dejstve Aurora. Má až špeciálnu variáciu pred Snom. Ani v Sne nemá zvláštny priestor, napríklad oproti Nurejevovi. McRae podal výborný výkon i keď Heymanna z Paríža neprekonal. Darilo sa aj Florestanovi – James Hay v pas de trois, aj Florine – Yuhui Choe a Modrému vtákovi – Valentino Zucchetti. Celkovo však inscenácii chýba vyhranený názor. Nielen na dejovú linku, ale hlavne dramaturgicky vhodné riešenie zložitých miest s pantomímou. Dokonca v mnohých miestach bezradnosť inscenátorov je veľmi čitateľná a bije do očí.

Messelova scéna čerpá z barokovej architektúry, pri kostýmoch je omnoho voľnejšia. Dvorania v Prológu vyzerajú ako zo seriálu Tudorovci, predbehol dobu, víly a gavalieri sú barokovo štylizovaní. Podobne ako kráľovská družina, ktorá odkazuje k francúzskemu dvoru a francúzskej móde. Celá výprava sa veľmi citeľne snaží byť rozprávková i na úkor štýlu. Medzi nápadníkmi Aurory nechýba orientálny princ – černoch, či kostýmy z rozprávkových príbehov ako z detských ilustrácií. Bohužiaľ dnes je scéna už nezaujímavá. Akosi chýba dôvod takúto scénu obnovovať a vracať sa k nej ako k nejakému hodnotnému artefaktu v archíve či múzeu. Videli sme krajšie a nápaditejšie scény. Prílišná tma, či skôr absencia zmysluplného divadelného svietenia nepomáha. Inscenácii chýba režijný výklad a inscenačný kľúč, decentne vsadený tak, ako to dokázal Wright (tu) alebo Nurejev (tu). Je to čistá rozprávka, na mnohých miestach pre dnešnú dobu i remeselne zle zvládnutá. Orchester na mnohých miestach tiež nežiaril a tak dojem zostal rozpačitý. Snáď tohtoročné prenosy z ROH zachráni v shakespearovskom roku svetová premiéra Zimnej rozprávky od Christophera Wheeldona, podľa tejto zvláštnej Shakespearovej hry. Uvidíme ako si tvorca nádhernej Alenky v ríši divov poradí s touto látkou…
***

Na záver tohto dielu do iného kráľovského baletu. Do Dánska. Kráľovský dánsky balet. K jednému z najstarších baletných súborov na svete, založenom v roku 1748 v rámci vtedajšieho Kráľovského dánskeho divadla. Súbor spojený s Vincenzom Galeottim, Augustom Bournonvillom, Haraldom Landerom, Flemmingom Flindtom, Petrom Schaufussom. O súbore som písal po lete 2013 a ani by ma vtedy nenapadlo, že sa tak skoro k tomuto súboru vrátim. Nenapadlo ma to ani na jeseň v Drážďanoch, keď jediná česká dámska členka baletu Semper opery Kateřina Plachá dostala rolu v novej kreácii choreografii Pontusa Lindberga. A teraz po novom roku je zrazu táto mladá česká tanečnica členkou práve Kráľovského dánskeho baletu.
Odísť v polovici sezóny do iného angažmán je netradičné, aspoň u nás. Prečo ste sa tak náhle rozhodli opustiť Drážďany, keď už vlastne ste odmietli miesto napríklad v HET balete?

No, po pravdě, v Amsterdamu o mě měli zájem před dvěma lety jako o učně bez platu, čímž pro mě bylo rozhodování bohužel velmi rychlé. (smiech) A v Drážďanech jsem stálým členem také ještě nebyla, nevěděla jsem, co se mnou bude příští rok. Tak jsme se s kamarády, kteří byli ve stejné situaci, vydali v prosinci do Kodaně a štěstí mi přálo, že mi konkurz tak dobře vyšel. Hned druhý den mně napsali, že by mně rádi nabídli smlouvu, a to hned od ledna. Což bylo vlastně skvělé, protože v Drážďanech mě toho do konce sezony moc nečekalo. A tak jsem jim hned odpověděla.

Nie je vám ľúto, nebude to krok späť, keď ste v Drážďanoch na jeseň vytvorili úžasnú postavu v kreácii, boli ste vybraná do prvého obsadenia, zažiarili ste len medzi šesticou tanečníc?

Za tuto zkušenost, které se mi v Drážďanech dostalo, jsem velmi vděčná, byl to krásný zážitek. Ale jít do Royal Danish Ballet pro mě krok zpátky určitě nebyl, mají tady překrásný repertoár a spoustu představení. Myslím, že se toho tady můžu hodně naučit. Po čem se mi ale stýská, je naše malinká česká menšina Jiří Bubeníček a Michael Blaško, Ti mi tady chybí…

Prečo práve Kráľovský balet? Je to kvôli tradícii? A slávnej minulosti? (smiech)

Dlouho jsem přemýšlela, hledala a nemohla se rozhodnout, v kterém souboru by se mi asi líbilo nejvíce, měla jsem jen spousty představ o tom, jak by soubor, ve kterém budu tančit, měl vypadat. Royal Danish Ballet mě nenapadl, ale teď každý den zjišťuji, že má všechno, co jsem si přála.

Myslím, že ste tam prvý Čech. Je to tak alebo ste vypátrali niekoho pred vami?

Asi jsem první. (smiech)

Nebojíte sa ako obstojíte potrebám hlavne Bournonvilla, ktorý je v Kráľovskom balete stále živý a veľmi žiadaný, ale má mnohé odlišnosti?

Ze začátku jsem se trochu bála, ale brzy mě tady uklidnili, že když tančí Bournonvillův repertoár, a chtějí, aby představení neslo jeho tradici, tak toho, kdo ji nezná, ji naučí. I přesto, že je tady většina souboru Dánů – asi dvě třetiny, tak díkybohu nejsem jediná cizinka. (smiech)

Keď si spomeniem na náš prvý rozhovor, keď ste boli elévkou, hodne sme porovnávali Česko a Drážďany v rámci školy. Teraz z jedného medzinárodného súboru idete, teda už ste prešli do iného, kde vládne tradícia. Je to poznať napríklad na tréningu?

Je tady spoustu rozdílů, jedním velkým, je už to, že většina členů jsou Dánové, kteří vyšli z místní školy a v pětadvaceti letech dostanou doživotní smlouvu. Což je velmi cítit, je tady tak nějak klidněji. Ale na druhou stranu si myslím, že se na to dá někdy až příliš zvyknout. (smiech) Tréninky jsou tady dobrovolné a díky většímu počtu sálů rozdělené na dámské a pánské. Zázemí divadla je naprosto úžasné. Divadlo má šest sálů, posilovnu, saunu, fyzioterapeuty, maséra, psychologa a doktora. Kromě toho se minulý rok otevřelo v Kodani nové divadlo, do kterého se přesunula operní představení a nám zůstala stará budova. Můžeme tudíž kdykoliv zkoušet i na jevišti. Baletní představení jsou v Dánsku docela populární a mají větší návštěvnost než operní. Sama dánská královna prý miluje balet a každý nově nastudovaný titul alespoň jednou zhlédne. Pro mě bylo přímo kouzelné, když jsem zde tančila své první představení a ona zrovna přišla. (smiech)

V súbore je mnoho tanečníkov, ktorí majú medzinárodnú reputáciu. Máte svoje sny, čo si tam zatancujete alebo kam sa dostanete?

Samozřejmě. (smiech) I když… Sedím tady teď za jedné krásné sluneční neděle na pobřeží Baltského moře, těším se na premiéru Bajadéry příští týden (pozn. red.: Kateřina tancovala v Pas de quatre v piatok a v sobotu) a na turné do Mariinského divadla týden poté. Jede tam celý soubor složený z neskutečně příjemných a přátelských lidí. Říkám si, můžu mít ještě nějaký sny? (smiech).

V Kodani majú skoro všetci bicykel, máte ho už tiež?

Ještě jsem to nestihla, ale brzy na to přijde! ***

Na záver pozvánka do Slovenského národného divadla, alebo typ na jarný výlet do slovenskej metropoly 11. apríla baletný súbor uvedie titul Sen noci svätojánskej Youriho Vàmosa (svetová premiéra, 1995 Theater Basel), ktorý mnohí považujú za jeden z jeho najlepších a ani v rámci vámosovského boomu v Česku nebol uvedený, keď nepočítam hosťovanie baletu Düsseldorf v Brne.

Čo je zaujímavé, že Vàmos spolupracuje miesto svojho dvorného scénografa Michaela Scotta tentokrát na výprave s domácimi slovenskými výtvarníkmi Pavlom Andraškom a Adrienou Adamíkovou. „Sen noci svätojánskej predstavuje komplikovanú, univerzálnu, ironickú komédiu o problémoch ľúbostného života ľudí a to všetko v spojení s romantickou hudbou. Je dôležité, aby predstavitelia neboli len tanečníci, ale tancujúci herci. Ak sa mi to podarí, potom možno aj diváci, ktorí Shakespeara nečítali, zažijú rovnakú radosť a potešenie ako ja“, hovorí choreograf. Že sám choreograf je charizmatickým tvorcom a hercom, dokumentujú aj fotografie Petra Brenkusa z baletnej sály. Vedľa Vàmosovej múzy Joyce Cuoco sa na naštudovaní podieľa aj baletný majster Národného divadla Praha Alexej Afanasjev, veľký odborník na Vàmosa.

Ako dostoja slovenskí tanečníci nárokom choreografa, ktorý si toľko vážil génia českých tanečníkov, ako boli či sú Michal Matys, Filip Veverka, Andrea Kramešová či Matěj Urban? To sa bude treba presvedčiť. Zatiaľ spôsobil rozruch na sociálnych sieťach vizuál k inscenácii.

Foto Petr Brenkus, ROH/Fathom, archiv