Baletní panorama Pavla Juráše (65)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz: 
– Neprebudená Spiaca krásavica z Kráľovského baletu v Londýne
„Díky bohu nejsem jediná cizinka“ – Kateřina Plachá, nová členka prestížneho Dánskeho kráľovského baletu
– Vàmos sa sťahuje z Česka na Slovensko: nová premiéra baletu SND
***

Dnes bude hodne fotografický diel. Postaral sa oň vynikajúci slovenský fotograf Peter Brenkus, ktorý už v Panoráme bol. Fotograf sa dlhodobo špecializuje v svojej tvorbe na divadlo a balet. V poslednej dobe je dvorným fotografom baletu Slovenského národného divadla (okrem toho vyhral napríklad prvé miesto na Czech Press Photo). Umelec nafotil špeciálny cyklus fotiek sólistov v novom predstavení Sna noci svätojánskej. Takže si môžete skúsiť tipovať, ktorý tanečník či balerína tancuje ktorú rolu medzi chronicky známymi postavami Shakespearovho presláveného diela.

Na úvod krátka recenzia, či skôr poznámky k histórii jedného baletu v Anglicku. Spiaca krásavica po Paríži v decembri, bola na programe i v Kráľovskom balete v Londýne a uviedli ju aj české kiná (19. marca). „Nová“ londýnska Spiaca krásavica je inscenácia bývalej riaditeľky Monicy Mason, ktorá združila nielen Petipu, ale aj choreografie od Anthonyho Dowella, Fredericka Ashtona i Christophera Wheeldona.

Ako dopadlo toto kolektívne autorstvo čo sa týka štýlu a tradície vedľa geniálnej hudby Čajkovského? Rozhodne nemôže súperiť s predchádzajúcou inscenáciou, ktorá mala premiéru 6. apríla 1994 a k Petipovi sa v nej podpísal Anthony Dowell. V pôsobivej a koncepčne jednotnej výprave vtedy predstavila svoj talent výtvarníčka Maria Bjørnson. Dowell zužitkoval svoje interpretačné aj pedagogické skúsenosti a zjednotil štýlovo celú produkciu, ktorej dominoval scénický artefakt zrkadla ako symbolu času, krásy, rozprávky… I v tejto inscenácii boli retuše, ale boli oveľa viacej čitateľné a priznané. Sám Dowell sa prihlásil k tomu, že v treťom dejstve entrée a codu v pas de quatre urobil podľa Fredericka Asthona spolu s variáciou Aurory a Princa v dejstve druhom. Od Kennetha MacMillana prevzal valčík s girlandami v I. dejstve. Od Fjodora Lopuchova bola choreografia variácie Orgovánovej víly v Prológu.

Spiaca krásavica je jednou z inscenácií, ktorá modifikovala a obohacovala anglický balet. Už od slávnej inscenácie v roku 1921 v Londýne v divadle Alhambra. Ballets Russes vtedy priviezol kompletnú Spiacu krásavicu prvýkrát mimo Rusko (po tridsiatich jedna rokoch od svetovej premiéry). Petipova choreografia bola zachovaná vďaka Stepanovovej notácii a reštaurovaná Nikolajom Sergejevom a celú inscenáciu mala na starosti mladšia sestra Nižinskeho Bronislava. Pre Nižinskú Sergejev pridal do divertissementu v III. dejstve dva tance z Luskáčika: arabský a čínsky. Prepychové scény a kostýmy navrhol Leon Bakst. Stravinskij inštrumentoval hudbu, na ktorú mali v Európe len klavírny výťah: zjavenie Aurory v II. dejstve a symfonickú panorámu na konci rovnakého dejstva. Olga Spesivtseva bola Aurora, Pierre Vladimiroff – Princ Desiré a Lydia Lopokova sa striedala s Bronislavou Nižinskou v úlohe Orgovánovej víly. Stanislas Idzikowski sa ukázal byť geniálny Modrý vták. Legendárna primabalerína Carlotta Brianza, ktorá vytvorila titulnú rolu Aurory v roku 1890 v Petrohrade, tancovala po troch desaťročiach Carabosse.

Prvá skutočne anglická inscenácia bola hraná omnoho neskoršie pod vedením Ninette de Valois. Balet uviedol v roku 1939 súbor Vic-Wells Ballet, ktorý je základom dnešného Kráľovského baletu. Tancovala Margot Fonteyn a Robert Helpmann. Nikolaj Sergejev bol opäť zodpovedný za inscenáciu a choreografiu. Táto inscenácia bola obnovená v Covent Garden na znovuotvorení Royal Opera House po druhej svetovej vojne (1946). Súbor sa už nazýval Sadler’s Wells Ballet. O tomto akte rozprávali v úvode prenosu pamätníčky a tento úvod bol možno zaujímavejší než súčasná inscenácia. Práve vtedy Asthon postavil valčík a v treťom dejstve pas de trois Florestana a jeho dvoch sestier. Bývalý Modrý vták Stanislas Idzikowski bol prizvaný a postavil celé pas de deux Modrého vtáka.

Táto inscenácia sa hrala až do roku 1966, aby ju hneď o dva roky vystriedala inscenácia Petra Wrighta. Ten doplnil niektoré variácie, hlavne variáciu Princa v II. dejstve, prerobil pas de deux a v treťom dejstve pas de trois Florestana a jeho dvoch sestier prerobil na pas de trois Zlata a Striebra. V novej inscenácii v roku 1973 dostal príležitosť Kenneth MacMillan. Urobil svoj valčík s girlandami, polonézu, pas de trois šperkov, kódu pre Grand pas de deux, mazúrku a finále. Práve v jeho premiére vedľa Antoinette Sibley tancoval Princa Anthony Dowell. Ale už 14. októbra 1977 sa konala nová premiéra, tentokrát opäť v gescii Ninette de Valois. V tejto inscenácii talentovaná Monica Mason tancovala Orgovánovú vílu. A nielen to. Hneď 2. novembra tancoval Princa Rudolf Nurejev a tým začal jeden z naj zápasov medzi alternáciami o to, kto je najlepší. Nurejev, Dowell a Wayne Eagling. Táto inscenácia dosiahla sto dvadsať tri repríz. 1994 – nová inscenácia Anthonyho Dowella, spomenutá v úvode. Skvostné obsadenie; sám choreograf ako prototyp Carabosse, Viviana Durante ako Aurora a Zoltan Solymosi ako Florimund. V roku 2003 ju nahradila inscenácia legendárnej baleríny Natálie Romanovny Makarovej s výpravou Luisy Spinatelli. Premiéru tancovali ďalšie legendy: Darcey Bussell a Roberto Bolle. Inscenácia však nemala dlhú životnosť.

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat