Baletní panorama Pavla Juráše (75)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Pôsobivé je zvolenie interpretov pre dole Dafnisa a Chloe. Zrelý tanečníci Hervé Moreau a Aurelie Dupont sa netaja že im už bolo tridsať a že nie sú žiadny grécky Romeo a Júlia, Paris či Helena. Práve ich zrelá ľudská skúsenosť žitia a milovania výborne kontrastuje s mladým Dorconom a provokatívnou Lyceion. Millepied zahalil balet do scénografie Daniela Burena, ktorý priviedol na javisko základné geometrické tvary ohraničené nebezpečným pruhom čierno-bielej a vyplnil ich farbenými plexisklami. Kruh, možno slnko, štvorec, obdĺžnik- možno dvere, prichádzajú a odchádzajú, plávajú priestorom nad hlavami tanečníkov, bez dejového ukotvenia. Jasavá francúzska kritika prijala toto optické mámenie zmyslov hneď. Geometrická a farebná výpoveď akoby odkazovala k slávnym scénografiám veľkých maliarov na počiatku dvadsiateho storočia, ktorí pracovali pre balet. Konceptuálny umelec Buren nehľadá odpovede z libreta baletu, skôr nastoľuje otázky. Tie však nemožno zodpovedať. Extrémne pôsobivý je posledný obraz, kedy spaľujúce slnko dosahuje zenitu a až hmatateľne sa zbyteľnuje na scéne. Ale to je tak všetko. Žiadny halucinogénny zážitok, či optické mámenie zmyslov nevzniká. Podobne ako z choreografie. Je to príjemné, zaujímavé, v mnohom poučné i pôvabné, ale emóciám sa v Millepiedovej práci nedostáva. Akýsi osteň akademického chladného tancovania, ktorý pretrváva z Balanchina zostáva aj tu. Posvätná nuda. To však nemožno povedať o výkonoch interpretov. Hervé Moreau dostal príležitosť vytvoriť inú postavu než na aké je zvykli. Jeho pôsobivá štúdia muža Dafnisa s očarujúcimi hereckými finesami je až dojemná. Aurèlie Dupont stále na rozdiel od mladých kolegýň dokáže obsiahnuť celé javisko. Každý jej pohyb, každý nádych s hudobnou frázou je vedený ako gesto pocitu i obrazové krásno. Eleonora Abbagnato ako Lyceion, svetlovlasá konkurentka Chloe i uchopením pohybového slovníka svojej postavy stavia na jasne sýtej erotičnosti svojho charakteru a nechýba jej tajomný démonický rys femme fatale. Viac ako príjemné sú však dva prekvapenia v obsadení. Marc Moreau dostal veľkú šancu. Uchopil ju. Krásny mladík s mimoriadnym talentom. Jeho virtuózne tancovanie a pre mnohých tanečníkov nedosiahnuteľná prirodzenosť prejavu. V ostrom kontraste s flegmatickým Dafnisom, jeho brunátne výpady a provokácie. Vsadené pod masku neskúseného mladíčka, ktorý klame tvárou, ktorá pôsobí ako zrkadlo na ženskú ješitnosť. Do detailu koncipovaná rola. Balansovanie medzi pastierskou idylou prelomil až vpád Françoise Alu ako Bryaxisa. Alu predviedol oslnivý výkon. Jeho vpád na scénu, toto veľké entrée odráža všetky rysy jeho postavy a ukazuje jeho tanečné schopnosti. Dokonalá rovnováha medzi tancovaním a hraním vytvára vzácnu syntézu javiskovej postavy, ktorá sa v štylizovanom baletnom svete často nevidí. Alu ako vodca gangu darebákov, oprostený od patetického gesta, s mimoriadnym vnútorným ohňom dáva najavo svoje pocity i zámery. Bezbranná Chloe je uväznená jeho tlupou, ktorá ho uctieva ako vrchného guru, a on dokonale ovládne akúkoľvek situáciu keď je na scéne. Stačí jeho postoj s ktorým napäto prizerá proseniu Chloe, a každé jeho gesto je zhmotneným vnútorného podtextu. Tu sa dá povedať biblické, že nie slovo, ale už myšlienka sa stala telom.Po Ratmanského Psyché (2011) sa do bohatého repertoáru dostal ďalší z baletov, ktoré si držia povestné miesto v dejinách tanca. Ako by na dnešnú verziu reagoval Fokin či Ďagilev? Možno len tušiť. Predstavovať si. Millepied priniesol celkom nové kvality tancovania i uchopenia látky. Celkom odlišné ako Ratmanskij. Jeho vyhranená poetika i umelecký spôsob myslenia preverí ďalšia tvorba. Zatiaľ sa však nijaký zázrak nad Seinou nekonal. Možno väčšia voľnosť pri výberu hudby privedie vzrušivejšie tancovanie, než presné zadanie. Dafnis tak zostáva jedným z najťažšie inscenovateľných baletov. Na dokonalé spojenie svojskej hudby k dramatickému javiskovému tvaru si počká.
***

Na dobre mediálne utajenom medzinárodnom divadelnom festivale Eurokontext.sk v Bratislave privíta balet SND dvoch výnimočných ruských baletných umelcov svetového renomé v balete Onegin Vasilyho Medvedeva vo štvrtok 19. júna 2014.

Onegina stvárni držiteľ prestížneho ruského ocenenia Zlatá maska (2005 za Forsythov balet In the Middle, Somewhat Elevated) Andrei Merkuriev, sólista Veľkého divadla v Moskve. Merkuriev sa na rozporuplnú postavu Onegina výborne typovo hodí a k jej tanečným potrebám v choreografii, kde Vasily Medvedev kladie vysoké nároky na interpreta, má vynikajúcu prípravu: Solor, Basil, Luskáčik, Petruška, Desiré, Albrecht, Merkucio, Romeo, Phoebus, Des Grieux či roly v mnohých slávnych baletoch 20. storočia i moderných baletoch Balanchina, Forsytha, Eifmana, Ratmanskeho, Neumeiera a ďalších. Najprv odmietanou, potom vášnivo zbožňovanou ženou jeho života bude Anastasia Goryacheva, ktorá stvárni Tatianu. Ako sólistka Veľkého divadla má na svojom konte prakticky všetky titulné postavy v klasických baletoch, ktoré na domácej pôde i v zahraničí stvárnila s vynikajúcimi partnermi, ako napríklad s Johanom Kobborgom. Primabalerína tancovala na mnohých festivaloch a Ballet Magazin jej udelil cenu Soul of Dance (Duša tanca, 2002).
Onegin začal svoju púť s úspechmi na svetových scénach v Prahe. Takže českí poučení diváci môžu porovnať kam sa posunula interpretácia, a či vôbec, od legendárneho pražského obsadenia Fečo a Podařilová. Pôsobivá a nadčasová choreografia Vasilyho Medvedeva, ocenená napríklad Pushkin Legacy Award, tak bude spolu s domácimi interpretmi Rominou Kołodziej (Oľga), Oraziom Di Bella (Lenskij) a vzácnymi hosťami možnosťou vidieť nielen pôsobivý titul s fascinujúcou hudobnou dramaturgiou z diel Čajkovského, ale i vidieť dvoch výnimočných umelcov. Nie každý deň v Česku či na Slovensku vystupujú skutočne prestížni ruskí umelci z Bolšoj divadla.

Foto Wilfried Hösl, archiv, Damir Ysupov

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat