Baletní panorama Pavla Juráše (80)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

A aký to vlastne inak bol večer? Rozruch, mediálny ohlas a všemožné vylepšenia potvrdzujú, že umelec Nicolas Le Riche má v súbore mimoriadne postavenie. Mal? Takéto manévre okolo rozlúčkového predstavenia na jeseň u Agnès Letestu neboli (tu). U Isabelle Ciaravolli už vôbec nie (tu). Tie zatancovali predstavenie, ktoré si vybrali. Jedna Neumeierovu Dámu s kaméliami, druhá Crankovho Onegina, zasypali ich zlatými konfetami, opona padla a svetlo zhaslo, vrátili kľúč od šatne a finito. Le Riche nechcel skončiť dlhoročnú kariéru v svojich štyridsiatich dvoch rokoch len predstavením. Chcel niečo kompaktnejšie. Vydedukoval, že by to nemalo byť len predstavenie ale večer, ktorý má viac významov, má osobitú dramaturgiu i posolstvo. Budiž, bolo mu vyhovené. Pred pár dňami zatancoval Quasimoda v Notre Dame de Paris Rolanda Petita (čo malo byť naplánované oficiálne pristátie z dráhy étoile) a 9. júla dostal svoje gala. Posolstvo večera bolo dobre čitateľné. Všetko začalo veľmi jednoducho. Matthieu Chédid otvoril večer so svojou elektrickou gitarou, zatiaľ čo Nicolas Le Riche vyzeral ako improvizujúci tanečník nie pred obecenstvom, ale v samote umeleckého hľadania na baletnej sále. Komorný charakter a tklivosť hudby sa hodila ako výborný kontrast k tanečníkovým pohybom. Skoky, piruety, viac moderné gesto … Nebolo to náhodou, ale akoby to boli malé kúsky niektorých z jeho najväčších rolí, Siegfried, Apollo, niektoré Forsythe či Robbins.

Nasledoval vhodne upravený scénický fragment z baletu Rolanda Petita Les Forains. Aký iný choreograf je viac spätý s tanečníkom než Petit. Práve on posunul správne k správnemu typu rolí a interpretácii tanečníka. Les Forains je jeden z mála baletov tohto geniálneho choreografa, ktoré nehovoria o vzťahu muža a ženy, ale o štatúte umelca. Vhodná téma na bilanciu umeleckých rokov tanečníka. Začína príbeh Nicolasa Le Riche o tom, čo by sme mohli nazvať; pán a študenti školy tanca. Na scénu skutočne prichádzajú žiaci baletnej školy Parížskej opery. Medzi nimi sa Nicolas Le Riche zdá byť veľmi mladistvý, akoby jeho duša dieťaťa mala prednosť pred telom. Putovný súbor, improvizované kulisy, budúcnosť pred mladými umelcami. Čoskoro budú tancovať. Nicolas Le Riche tu nájde vo svojej pamäti spomienky z mladosti, čas, kedy sa stretol prvýkrát s Rolandom Petitom. Potom sa situácia a konanie zastaví a je tu výsledok. Predstavenie. Mladý tanečník tancuje variáciu s bubienkom z Plesu kadetov. Spomienka na jednu z rolí veľkého Nicolasa Le Riche. Mladý muž tancuje pred nadšenými pohľadmi svojich kolegov, spolužiačok, budúcich umelcov. Študenti školy utečú a prichádza ďalšia spomienka. Na Le Richovu rolu v Raymonde, na saracénskeho erotického orientálneho šacha Abderachmana. Toho v tento večer tancuje nová hviezda Stéphane Bullion a Raymondu Dorothée Gilbert.

Je zaujímavé, že už v hodnotení Arabského tanca z II. dejstva Nurejevovej Raymondy sa úplne rozchádzajú názory parížskych kritikov, a že ich po soirée v médiách vyšlo nesčítane. „Saracéni prišli a tancovali s veľkým nadšením. Som na pochybách, nikdy sa mi príliš nepáčil tento balet. Ale je to príjemné rozptýlenie, ktoré bolo uvedené ako „zjednotiť a osláviť súbor“ pre Nicolasa Le Riche“, napísal jeden kritik. Druhý považoval naopak scénu za celkom zbytočnú, priemerne interpretovanú, súbor chaotický v zložitých Nurejevových formáciách a sólistov unavených a mdlých. Na záver prvej časti nasledoval vrchol vo vývoji umelca, určitý nový individualizmus, nový smer, kreácia, jedinečnosť. Nižinského Faunovo odpoludnie. Na scéne však opäť nebol Nicolas Le Riche, ktorý Fauna oslnivo stvárňoval, ale jeho mladší kolega Jérémie Bélingard. Ten aspoň dokázal uchopiť a koncentrovať sa na rolu a priniesť skutočný interpretačný výkon ako paralelu k umeniu končiaceho tanečníka.

Po prestávke už prišli vážne veci. Vrátil sa sólista v kuse najvážnejšom. V jeho životnom balete, ktorý ho posunul medzi hviezdy súboru v deväťdesiatych rokov a s ktorým začalo jeho priateľstvo s Petitom i prvým Mladíkom Jeanom Babilée. Mladík a Smrť. Vidieť tento balet znovu a znovu je vždy veľký divadelný zážitok hlavne keď ho interpretuje zvrchovaný umelec, ktorý na ňom mal česť pracovať priamo s choreografom a chápe rôzne štýlové nuansy, podtexty postavy a nezanedbáva príbeh. Bohužiaľ výsledný dojem oslabilo obsadenie Eleonory Abbagnato do roly Smrti. Po Marie-Agnès Gillot je to síce nová možná interpretácia, ale akoby Abbagnato vsadila iba na tradičné klišé v interpretácii a zabudla na dušu diela. Aj na rozporuplné pocity ženy, ktoré zakódoval mladý choreograf do svojho presláveného baletu. Abbagnato zahodila všetky šance, kde sa pohyb zastavuje a prichádza duel, tento boj so smrťou. Jej postava je prvoplánová a ľahko čitateľná. Ak sa hovorí o rozporuplnosti kritiky, je to práve ono. Jeden parížsky kritik naopak považuje výkon Abbagnato za najlepší, aký sme u tejto postavy videli. „Veľmi ženský, citlivý, prepracovaný a divadelne nanajvýš pôsobivý.

Čo je ale podivné a neodpustiteľné, že v prenose sa podľa môjho pátrania stala technická chyba. Pozorní a znalí diváci si to určite všimli, že hneď po počiatočnej variácii Mladíka sa akoby rozišla choreografia s hudbou. Smrť – Dievka nevstúpila na správny motív – fanfáru novej repetície Bachovho motívu v trumpetách ale skôr a celá choreografia sa posunula. Do konca sa nepodarilo toto zachrániť. A v prekrásnom miesto, ktoré Le Riche dokonale graduje v polovici variácií a Bach ho aj ukončuje krátkou hudobnou korunou to bolo markantné. Je vidieť, že i technika môže zlyhať a ani špióni nezistili ako je možné, že sa v nahrávke pre internet takto rozišiel obraz a zvuk. Výkon tanečníka v tomto balete, ktorý sa zdá byť krátky, ale pre interpreta predstavuje celý rad obťažných úloh a nástrah, ktoré môže pochopiť len profesionálny tanečník, spustil prvé furore ovácií večera. Le Riche predviedol svoju oslnivú interpretáciu mnohých detailov, dokonalej rovnováhy medzi technickými vrcholmi choreografie a dramatickým jadrom príbehu. Áno, tu opäť ožil starý Paríž, Cocteau, Genet, všetci títo umelecko, duchovno, eroticko dekadentní mágovia slávnej éry. Spôsob, akým tanečník akoby hral na neviditeľnú kameru v mimike a detaile, je jedinečný. Skutočne len veľmi ťažko ho bude môcť niekto prekonať. Veď len za posledných dvadsať rokov čo rolu tancuje a starol s ňou fyzicky, umelecky s ňou dozrieval, sa to nikomu nepodarilo.Tanečníkovu umeleckú mnohorakosť, vzhľad i tanečné umenie do širších divadelných súvislostí vedľa jeho choreografie, fragmentu z baletu Caligula potvrdila i účasť člena Comédie Française Guillaume Gallienna, ktorý v alexandrínoch ako zo starej školy predniesol ódu na tanečníka. Tak asi, ako sa to robilo od dôb Ľudovíta XIV. pre významných umelcov a osobnosti. V úryvku z Caligulu v scéne Inicitatus et Caligula potvrdili svoje kvality tanečníci. O kúsok mladšia generácia od Nicolasa Le Riche. Mathieu Ganio nastolil otázku prečo je tak málo obsadzovaný a využívaný. A hodne mladší Audric Bezard potvrdil, že práve u pánov je umelecká sila mladších generácií omnoho väčšia ako u unudených dám.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat