Baletní panorama Pavla Juráše (91)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
– Rozlúčka s Janou Přibylovou
– World Ballet Day
***

O primabaleríne Jane Přibylovej by sa dalo napísať niekoľko dielov. Stále a stále nachádzať nové zaujímavosti o jej práci na postavách, porovnávať i kriticky obdivovať. V prvej časti (tu) som zhrnul jej klasické roly, ktorých rozsah je obdivuhodný. Mimo iného, prvá česká Medora či Nikia. I v minulej časti rozsah panorámy vyplnili tri roly, ktoré vytvoril v šťastnej dobe Libor Vaculík (tu). Dnes je možné prepojiť sa smerom bližšie k neoklasike, či k dvadsiatemu storočiu.

V roku 1994 mala premiéru Kyselákova verzia Šeherezády, kde Přibylová zatancovala Zobeidu. K repertoáru Ballets Russes sa vrátila o desaťročie neskôr, keď ju Jiří Kyselák obsadil do svojich Poloveckých tancov (2001), kde veľmi pôsobivo, bez špičiek, celkom zľahka vytvorila rolu krásnej dievky poloveckých, ku ktorej všetci vzhliadajú ako k symbolu, krásy a pohanských možných výkladov jej ženstva. Koho iného by mal choreograf Kyselák obsadiť do roly Frígie vo svojom Spartakovi (2007) než práve Přibylovú? Rola a inscenácia prišla akurát na vrchole tvorivých síl a v dobe, kedy balerína ako skúsená interpretka kraľovala brnianskemu javisku. V nie príliš podarenej, režijne a výtvarne nešťastnej inscenácii práve silní interpreti a ich výkony a prepracovanosť charakterov, ktoré sami do inscenácie vniesli, zapôsobili. Od prvého momentu kedy Frígia prichádza so zajatými otrokmi, nebolo možné nevšimnúť si dokonalých línií baleríny. V dramatickej scéne, keď ju trápi Crassus a hrá sa s ňou i Spartakom pre svoje potešenie, ponižuje ju, strhne z nej šaty, sa diváci dočkali pravdivého a dojemného charakteru hrdinky. Celú pozornosť však choreograf sústredil do gradácie druhého dejstva, do veľkého adagia, ktoré nečakane bolo umiestnené až pred skrátený záver. Doplnil pointu, že práve v adagiu Frígia prizná Spartakovi, že čaká jeho dieťa a tým ich tanec dostáva novú emocionálnu vlnu, ktorú balerína gradovala k oným slávnym zdvíhačkám, ktoré „vynašiel“ Grigorovič. Přibylová ako v historickom veľkofilme pôsobivo traktovala pocity svojej postavy, v dokonalých líniách odetá do prostej rízy, dávala dôraz na každú pózu, každý krok a rolu priviedla k emotívne plnohodnotnému záveru, kedy medzi padlou družinou Spartaka s nádejou, ktorá sa javí ako nepatrná, hľadá svojho milého. Keď ho nájde pokrytého ranami, v poeticko-dramatickom geste mu oznamuje, že ona aj jeho dieťa prežije. Tento heroický pátos poľudštila a záver tohto obrazu i celého baletu sa stal dôkazom, ako dokáže interpretka ovládnuť ohromnú plochu veľkej scény a vysielať emócie publiku.Podobný osobný vklad priniesla do roky hranej inscenácie Romea a Júlie v choreografii Zdeňka Prokeša (1996). V tejto neproporčnej inscenácii, kde druhé dejstvo bolo oslabené dejovo i choreograficky a všeobecne choreografia pôsobila vcelku banálne, našla platformu pre veľkú štúdiu postavy Júlie. Nemohla sa oprieť o dokonalú dramaturgickú výstavbu, oprela sa však o Shakespeara a svoje vnútorné bohatstvo. I keď ona ako človek starla, jej Júlia naopak akoby mladla. A nachádzala stále výstižnejšie gestá na vyjadrenie extrémne mladej neskúsenej dievčiny, ktorá sa mení v milujúcu pubertiačku, manželku, ktorú zasiahne sila sľubu, až po zranenú ženu, ktorá s tou naivnou Júliou z úvodu už nemá nič spoločné. V tomto pôsobivom oblúku si všímala jemných detailov a nuansí. Od scény s Pestúnkou, cez ples, cez prvé stretnutie s Romeom, cez balkónovú scénu, svadbu, až k finále. Pôsobivá a celkom jedinečná, ako dramatický monológ, pôsobila jej variácia s jedom v treťom dejstve. Jej záver, ktorý Prokeš pojal pantomimicky, dal vyznieť jej veľkému hereckému prežitku v symbióze s oslnivou Prokofievovou hudbou, kedy zmätene blúdi po hrobke a nádej, že Romeo je tu a vždy bude pri nej stáť sa premieňa v zúfalstvo. Jej výkrik bolesti a spôsob, akým chce oživiť mŕtveho manžela, zostane všetkým dlho v pamäti ako absolútna javisková pravda a úprimnosť.

Od Zdenka Prokeša je potrebné spomenúť aj špeciálnu rolu, celkom iného charakteru než ostatné, a to Valenciu v nepodarenej kópii baletnej Veselej vdovy (2000). Přibylová však v tejto rozšafnej, mierne nemravnej Valencii, ktorá rada koketuje, intriguje, možno i podvádza, vytvorila sympatickú postavu až filmového muzikálového charakteru v prepychových kostýmoch Josefa Jelínka a vytvorila si pre vyjadrenie situácií a charakteru nové, klipovité herectvo, s ktorým vytvárala jeden gag za druhým. Vytvorila špecifickú komediálnu hrdinku, ktorá nemá ďaleko k majstrom grotesky. V tejto role možno najviac prejavila svoj veľký komediálny talent, ktorý žiadny choreograf naplno nevyužil a spontánnu schopnosť šibalsky ovládnuť javisko. Jej prekrásne oči pripomínali filmovú Audrey Hepburn v podobných nezáväzných komédiách, kedy ženská cnosť je vystavená roztomilému pokušeniu, ktoré spôsobuje neobyčajné zápletky.Zostane snom a smutnou realitou predstava, ako by táto vynikajúca balerína tancovala geniálne vystavané balety, kde symbióza choreografie ide ruku v ruke s dokonalým libretom. Ako by asi vyzerala jej Manon, Marguerita? Ako by vyzerala v choreografiách Asthona, MacMillana, Neumeiera, Cranka a ďalších? Miesto toho musela tancovať v tituloch podpriemerných choreografov, ktorých bola treba, aby sa zaplátal počet repríz v danej sezóne. To je ale nepochybne údel väčšiny českých tanečníkov. Strácať čas a sily v dielach plných pa – krokov, extravagantných premetov a bezútešnej ne – invencie.
  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na