Baletní panorama Pavla Juráše (90)

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Tentoraz:
– Jana Přibylová v troch rozdielnych postavách od Libora Vaculíka
– Esmeralda z Notre Dame de Paris
– Pre lásku a trón: Mária Stuartovna
– Za cára a lásku: Anastázia
Festival Zlatá Praha v znamení aktuálnych baletných udalostí
3 české kvartety Pražského komorního baletu
***

V minulej Panoráme som začal cyklus o umení Jany Přibylovej, ktorej vedenie Národního divadla Brno vystrojilo rozlúčkovú slávu za jej kariérou (tu). Navzdory možnému osočovaniu je treba článok dokončiť, pretože rozjímanie by zostalo neuzavreté. Nebudem spomínať, aké hrozné choreografie musela umelkyňa v repertoári zatancovať, to je dobré už vymazať a preskočiť, ani analyzovať, koľkí partneri dbali skôr na to, či sú dostatočne nalíčení do krásy, než o partnerskú spoluprácu na pirouettés. O dirigentoch, ktorí nectia tempo k smrti vražedných variácií tiež mlčať treba, sú to už starí páni a dôchodcovia a dopriať pokoj sa im žiada. Treba myslieť na krásne chvíle, to by určite tak cítila aj samotná umelkyňa.Jedno z najšťastnejších stretnutí a tri prekrásne roly poskytol baleríne Libor Vaculík. Ich spolupráca začala zavčasu, už v roku 1993, pri dodnes nedocenenej inscenácii Notre Dame de Paris. Bol to prvý veľký Vaculíkov opus, do ktorého sa ako mladý choreograf po skvelej tanečnej kariére a skúsenostiach interpreta vrhol s plným nasadením. Obsadenie aj alternácie boli viac než skvostné. Quasimodo – mladý Petr Zuska a Ivo Lepold, Frollo – v životnej role Karel Littera a o nič menej pôsobivý Ivan Příkaský, Phoebus – mladý Martin Žák a Esmeralda – Jana Kosíková-Přibylová v alternácii s Hanou Svobodovu – neskôr Litterovou.

Architektonicky oslnivá a predimenzovaná scéna Vladimíra Soukenku na obrovskom javisku, pôsobivá Jarreho hudba a Vaculík dôkladne pripravený a inšpirovaný, vytvorili spolu s tanečníkmi divadelný zázrak. Vaculíkova záľuba v psychológii postáv, dejových zvratoch, nuansách libreta, logike a bohatstvo choreografických nápadov dali úžasne tvorivý priestor interpretom k prežívaniu svojich hrdinov. Přibylová ako mladá umelkyňa s akýmsi pôsobivým peľom nevinnosti v role cigánky, ktorá sa stane obeťou súkolesia doby, tragédie a situácie. Vaculík akoby nadviazal na svojho legendárneho Petrušku, aj tu zakódoval i keď už v novej spoločenskej dobe, konflikt jedinca a moci, ktorá má neobmedzené možnosti a môže rozhodovať o ľudských osudoch. Zároveň však tohto predstaviteľa moci Frolla, ktorý ovláda dav s pomocou Boha a hlúposti stáda, ktoré ho rado nasleduje, nevykreslil prvoplánovo. Esmeralda, ako spoločensky handicapovaná, stigmatizovaná hrdinka sa stáva predmetom túžby a žiadostivosti a svojim pôvodom a naopak (akoby nečakane) čistým srdcom a dobrotou, ktoré jej podľa predsudkov neprislúcha, šokuje.

Práve tieto rysy rozporuplnosti Přibylová dokonale vykreslila. Postava odsúdená na okraj a spoločensky neprijateľná, je z morálno-etického hľadiska tou najdokonalejšou. S dobrým srdcom, láskavá a aj fyzicky krásna, tak ako jej vnútro. Ona jediná úprimne pomôže znetvorenému hrbáčovi a je za to potrestaná. Akoby to nestačilo, stretáva krásneho kapitána, ktorý jej popletie hlavu. Pretože jej empatia a súcit ku Quasimodovi je iného druhu než erotické vzplanutie k Phoebovi, ktoré ju stravuje. Tieto fascinujúce romantické tendencie prenesené do nadčasového priestoru Přibylová spontánne ovládla. Nezabudnuteľné sú scény ako blúdi sfanatizovaným davom, situácia, keď sa skratkovite do milostného adagia vkradne smrť Phoeba a on zrazu je mŕtvy, zatiaľ čo ona očakáva vyvrcholenie, až po druhú časť s pôsobivým zvonovým adagiom. I keď je to už toľko rokov, stále vidím jej polámané údy v závere, keď si ju Quasimodo prehodil cez rameno ako srdce zmĺknutého zvonu, ktorý chce rozozvučať ako výraz svojho bôľu i vzdoru.Druhé stretnutie s Vaculíkom síce nemalo už pôsobivosť toho prvého, ale i tak zostalo veľmi silné, divadelne dokonale remeselne zrealizované. Veľkolepá freska Maria Stuartovna (1999) zostala divákmi trochu nepochopená, ľahko zmätočná neustálymi dopismi, ktoré medzi obidvoma stranami prebiehali, ale i tak svojou vnútornou i vonkajšou veľkoleposťou zostala veľkým divadelným zážitkom. Vaculík využil dokonale Prokofievu hudbu z jeho symfónií a vystavil svojbytný a fungujúci celok, do ktorého postavil dnes tak obľúbený príbeh konfliktu Stuartovny a Alžbety. Snažil sa s rovnováhou dávať priestor obidvom kráľovnám, ktoré sú omotané pavučinou sprisahaní, milencov, politikov, diplomatov a kléru.

Príbeh začínal obrazom smrti Alžbetinej matky Anny Boleynovej, ktorú malé dievčatko sleduje ako odchádza na popravu. Pokračoval potom prítomnosťou, ako mladý Mortimer získava nasledovníkov pre oslobodenie a znovu dosadenie Stuartovny na anglický trón. Predčasne zosnulý geniálny slovenský scénograf Aleš Votava po nudnej ére baletných scénografií dokonale využil technické dispozície javiska Janáčkovho divadla a postavil pre drámu scénografiu, ktorá by aj dnes ťažko hľadala konkurenciu. Nielen výtvarnou sugestívnosťou, ale hlavne technickými nápadmi. Kostýmy Romana Šolca možno jeho najlepšie, aké kedy navrhol, slúžili dráme i tanečníkom. Šťastná konštelácia tvorivého tímu i tanečného ansámblu.

  1. 1
  2. 2
  3. 3
  4. 4

Mohlo by vás zajímat


3
Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment
2 Comment threads
1 Thread replies
0 Followers
 
Most reacted comment
Hottest comment thread
3 Comment authors

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
nejnovější nejstarší nejlépe hodnocené
Upozornit na

“Vaculík akoby nadviazal na svoju legendárnu brniansku Petrušku”.
Není “ta” Petruška, ale “ten” Petruška!
V inscenaci Libora Vaculíka tomu nebylo jinak vzhledem k tomu, že titulní roli ztvárnil Ivan Příkaský. ;-)

Dobré dopoledne, omluva za autora, již jsme opravili.

merkucio

Další výborný článek o velké umělkyni. Díky článku jsem opět zavzpomínal na krásnou Vaculíkovu inscenaci Ivan Hrozný a pan Juráš skutečně popsal brilantně klíčové scény baletu.