Baletní panorama Pavla Juráše (93)

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Tentoraz:
* Kráľovná baletu Brigitte Lefèvre zosadená!
* II. diel vzostupov a pádov
* Brigitte Lefèvre a Gérard Mortier
***

Brigitte Lefèvre je osemnásť rokov vedúcou riaditeľstva baletu Parížskej opery, ale v skutočnosti to prišlo v roku 1992, keď nastúpila do horných vrstiev vedenia ako správca. O dva roky neskôr sa stala zástupcom riaditeľa Patricka Duponta. Nikto si netrúfol byť prorokom, že ona zostane vyhľadávanou kráľovnou najvyššej inštancie baletu Parížskej opery s riaditeľmi Hugues Gall 1996 až 2004, Gérard Mortier 2004 až 2009 a nakoniec Nicolas Joel 2009 až 2014. Po minulom týždni zostávame v Paríži v druhej epoche vlády kráľovnej baletu.Po riaditeľovi Huguesovi Gallovi (tu), po jeho ôsmich rokoch v opere i balete, je čas na zmenu. Prichádza Gerard Mortier. O mŕtvych len dobre, hovorí sa. Sme ešte ale v minulosti. Mortiera predchádza povesť z festivalu v Salzburgu a Theatre de la Monnaie v Bruseli. Je to obrazoborec, vzor súčasných riaditeľov. Miluje súčasných režisérov, netradičných tvorcov, mazanie hraníc medzi žánrami a hlavne súčasných skladateľov. Miluje Mozarta, nemá rád Pucciniho, o to viac miluje Wagnera a hlavne on nevie nič o tanci. Po svojom príchode dáva plnú moc Brigitte Lefèvre. Avšak žiada ju v akomsi špecifickom faustovskom pakte o aktívnu spoluprácu a zúčastňovania sa propagácie a politiky okolo domu. I tanec bude úplne iný. On „vraj“ chce potešiť verejnosť a tanečníkom často potvrdzuje menovanie na vyššie priečky v hierarchii. Tanečníci sú ako predmety propagácie divadla. Má rád tiež nový žáner Opera – balet, ktorý kombinuje texty, spev a choreografiu a na repertoár príde niekoľko týchto spoločných produkcií. S Mortierom balet opery začal svoju novú umeleckú generáciu. Zostáva však niekoľko hviezd vrátane Manuela Legrisa a Laurenta Hilaira, ktorí zažili Nurejeva a hlásia sa k nemu. Podobne ako predtým Galle a tí, ktorí ťažili zo skúseností svojich starších kolegov. Brigitte Lefèvre preto aj naďalej používa rovnaký repertoár veľkých Nurejevových baletov, ale teraz je povinná vykonávať propagačné akcie pre moderných tvorcov i extra pre divákov, ktoré nemusí nutne schvaľovať ona ani hviezdy. Lefèvre však s dohľadom aj naďalej dozoruje a dáva váhu súčasnej tvorbe. Väčšinou sa ale prijímajú aj rozmary tých hviezd, ktoré sú uzavreté do klasického tanca či uprednostňujú veľký súčasný domovský repertoár. Hoci oni poskytujú referencie, že sú neustále zranení mišmašom rôznych druhov a rukopisov choreografov. Provinčný divák z Európskej únie však víta, že môže vidieť za víkend tri balety iného druhu … Mení sa aj vizuálna podoba propagácie, grafika ide trendovým či moderným smerom. Ale späť do detailov. Sme teda v sezóne 2004/2005. Sezóna pestrá ako už dávno nie.

Moderné tendencie sú zosilnené, Gerard Mortier má rád moderné opusy. Provokácie. Mazanie hraníc žánrov. Nahliadnutia za zlaté portály. Na repertoár príde jeden z najškandálnejších kusov, ktorý rozdivočí skalných fanúšikov: Véronique Doisneau od Jérȏme Bela. „Ale kde je choreografia v tomto monológu?“ dumajú kritici. Dielo ironické a vysmievajúce sa bielemu baletu s cynickým mechanizmom javiskových obrazov znechutí mnohých divákov. Je zaujímavé, čo publikum od svojho súboru vlastne očakáva. Iste od škandalistu a multižánrového tvorcu ako je Bel nemohli očakávať nič iné, než pôsobivú syntézu na hranici performance. Napokon ale prítomní diváci vždy silným potleskom ocenili monológ Véronique Doisneau.Tá na ploche tridsiatich minút v cvičebnom úbore spomína na svoju kariéru v balete parížskej opery „len v zbore“. Lúči sa. Sama si spieva melódiu a tancuje variáciu „tieňa“ z Bajadéry. Spomína na Nurejeva, rozpráva divákom, že má dve deti, aký má plat, čo má na balete rada. Silne pôsobivý, viac než všemožné choreografické hmýrenie, je záver. V ňom vysvetlí ako baletky, ktoré sú sujets ako ona trpia v Labuťom jazere, keď robia ľudský dekór sólistom. Na celú hudbu bieleho adagia z II. dejstva tancuje sama svoj zborový part. Je to jeden z najsilnejších momentov na tejto scéne v tejto dekáde. Protiklad. Memento možno? Dráma jedného života, osudu? Výborný dramaturgicko-režijný zámer? Ale aj to patrí k súčasnému tancu a baletu. Potom prišiel baletný večer Preljocaj s vytvorením Sna Medey a s podmanivým dielom MC 14/22 (dostupné aj na DVD). Nasleduje obnovená premiéra Spiacej krásavice v slávnej scenérii a kostýmoch; Squarciapino / Frigerio. Laetitia Pujol ťažko kritizovaná sa vzdá úlohy, Marie-Agnès Gillot tancuje s Robertom Bolle. Melanie Hurel je potom nasadená na niekoľko repríz do Aurory, ale opäť bez prístupu na najvyšší titul. Do Garnier je daná nová súčasná choreografia O Slozony, O Composite (Trisha Brown), ktorá nie je síce považovaná za mimoriadny balet, ale bude sa stále vracať. Na repertoár príde ďalšia moderna v programe Soirée de ballets: Ich bin (Susanne Linke) – Les familiers du Labyrinthe (Michèle Noiret) – a Les sept pêchés capitaux. Je to tiež o Orfeovi a Eurydice od Piny Bausch – Marie-Agnès Gillot nájde jednu zo svojich hlavných rolí. Po rokoch v Nederlands Dans Theater a povedzme skoro klasických súborov, hosťuje na prianie riaditeľa Alain Platel a Merce Cunningham.

Potvrdením zmeny generácií je odchod Elisabeth Maurin v Rómeovi a Júlii. Rozlúčka s poslednou dámskou hviezdou s pečiatkou „Nurejev“. Vráti sa však v nasledujúcej sezóne ako hosťujúca hviezda v úlohe matky v Malej tanečnici od Degasa.

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2
  3. 3

Mohlo by vás zajímat