Baletní panorama Pavla Juráše (75)

Tentoraz:
– Triadische Ballett, zabudnutý skvost Oskara Schlemmera či bláznovstvo?
– Balanchine/Millepied, majstrovské diela či prepadák?
– Onegin a Tatiana a dve baletné hviezdy Andrej Merkuriev a Anastasia Gorjacheva v Moskve? – Nie, v Bratislave!
*** 

Minulý diel skončil informáciami o oslave nemeckej tanečnej histórie v Mníchove v rámci nemeckého tanečného roku. V júni sa vrátil na repertoár taký „archaický“ balet, a to Triadische Ballett od umeleckého priekopníka Oskara Schlemmera v choreografii Gerharda Bohnera. Práve pred dvadsiatimi piatimi rokmi (1977) povstal znovu ako produkcia Westberliner Akademie der Künste. Hudbu vtedy skomponoval na objednávku Hans-Joachim Hespos. O Triadische Ballett viac dnes i s fotogalériou.

Inscenácia v tejto detektívnej práci spojuje Bavorský štátny balet, Akadémiu výtvarných umení a Bavorský štátny balet II. Rodičia Oskara Schlemmera boli maliari v Bauhause a on sa chcel realizovať ako maliar a sochár a najmä uplatniť vodcovské princípy poetiky Bauhausu v umení a technológii. Schlemmerovu pozornosť obrátil k tancu tanečník Paar Hötzl. Schlemmer sa vracia už v roku 1915 z prvej svetovej vojny zranený a žije v Stuttgarte, kde pracuje ako maliar a sochár. Od apríla 1920 pracuje na kostýmoch pre kostýmový balet, ktorý má byť manifestom umeleckého trojuholníka: výtvarného umenia, hudby a múzických umení. Tým chce prispieť k reformným myšlienkam divadla tej doby. V júni toho roku cestuje do Weimaru a od januára 1922 pracuje v Bauhause. 30. septembra 1922 sa koná premiéra jeho Triadischen Ballett v Stuttgarte. Dielo je predvedené vo Weimare a Drážďanoch, ale vo svojej pôvodnej verzii nepozbiera žiadne mimoriadne ovácie. Prezentácia osemnástich geometrických kostýmov, ktoré oživovali tanečníci schovaní vo vnútri, nesplnila očakávania. Formálne princípy, o ktoré sa usiloval tvorca, neboli docenené. Ani Paríž, ani Amerika neprejavili zvláštne uznanie. A tak Schlemmer finančne zruinovaný zomiera vo veku päťdesiatpäť rokov (1943).

V roku 1936 sa narodil Gerhard Bohner, ktorý tancoval u Mary Wigman a neskôr u Tatjany Gsovski v Deutsche Oper v Berlíne. Neskôr, už od roku 1964 ako tanečník a choreograf skúmal interakcie súčasnej hudby a umenia. Aj keď sa snažil v roku 1968 ako jeden z prvých riešiť oslobodenie a emancipáciu od inštitúcie opery v skupine choreografov, chýbala mu potrebná autorita. V roku 1971 zaujal so svojím najúspešnejším predstavením Die Folterungen der Beatrice Cenzi, v ktorom úspešne stvárnil tlak štruktúr na osud jednotlivca.

V roku 1972 opustil s niektorými tanečníkmi Berlín a založil svoje Tanztheater v Darmstadte. V rokoch 1978 – 1981 viedol spolu s Reinhildom Hoffmannom Tanztheater Bremen a spolu Pinou Bausch, Susanne Linke a Johannesom Kresnikom patril k vedúcim osobnostiam choreografického prevratu sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Vo svojej archeologickej verzii Triadische Ballett sa domáhal prísnej formy pôvodných kostýmov, ktoré v dobe voľného tanca sedemdesiatych rokov pôsobili ako šok. Nedochovala sa pôvodná choreografia Schlemmera a tak Bohner so svojimi tanečníkmi hľadali s ohľadom na kostým možnosti pohybu. Podľa spomienok Reinhilda Hoffmanna v ťažkých kostýmoch, ktoré boli skôr objekt Bauhausu ako kostým, nebolo možné dokonale koordinovať telo a nebolo možné ukončiť rotáciu. Tanečníci sa cítili ako pokusné morčatá, ktoré ich kostým ovplyvňuje v pohybe. 2. septembra 1977 sa konala obnovená premiéra Bohnerovho Triadického baletu. Nasledovalo osemdesiatpäť predstavení nielen v Európe ale aj v USA, Kanade a Japonsku. Čo je dôležité pre tradíciu tohto radikálneho diela a budúcnosť je, že Ivan Liška bol pri tom. On a jeho pani Colleen Scott tancovali väčšinu týchto predstavení a môžu sa dnes pri naštudovaní spoliehať nielen na osobnú skúsenosť, ale aj ďalšie dôležité bádania v Mníchovskom divadelnom ústave a ďalších inštitúciách. Verzia Ivana Lišku a Colleen Scott je iná ako verzia tria: Margarete Hasting, Franz Schömbs, Georg Verden. Čo je na celom projekte obdivuhodné je, s akou starostlivosťou a srdečným zaujatím sa v Nemecku hlásia k svojim koreňom. Sám Bohner, i keď nie je jeho meno také slávne ako Bausch či Kresnik, prispel k tomu, že vedľa klasického baletu je v Nemecku tanec vnímaný ako silná a svojbytná umelecká forma.

Viete si predstaviť, že by niekto u nás po príklade Triadische Ballett vystopoval a poskladal napríklad pôvodnú verziu Romea a Júlie Ivo Váni Psotu, alebo nejaký balet Sašu Machova?

***

V súvislosti s ním ma napadla myšlienka, ako ktorý balet môže zostarnúť a zostať (ne)zaujímavý. Napadlo ma to hlavne pri poslednej premiére baletu parížskej opery Balanchine – Millepied. Už som o nej informoval základnou anotáciou i myšlienkami francúzskych recenzentov tu. Lenže s odstupom sa nemôžem ubrániť dojmu, že bohužiaľ aj Balanchine aj Millepied zostali so svojimi dielami ktorých vznik tvorí šesť desaťročí na akomsi neuchopiteľnom Olympe, kde sa všetci tí múzický bohovia nudia.