Bratislava: Dalibor Karvay a Marek Štryncl s mladými umělci

Aktualizováno 

Dalibor Karvay a Marek Štryncl s mladými umelcami v Redute

Ku koncu akademického roka sa uskutočnilo podujatie, ktoré patrí každoročne k najvýznamnejším udalostiam Vysokej školy múzických umení v Bratislave. V stredu 6. mája sa konal koncert Symfonického orchestra VŠMU, ktorého výnimočnosť zvýrazňuje skutočnosť, že sa konal v rámci Cyklu Junior v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie v spolupráci s renomovanými umeleckými osobnosťami – českým dirigentom Marekom Štrynclom a huslistom Daliborom Karvayom.Koncertu predchádzala sústredená príprava študentov a pedagógov nie len Katedry strunových a dychových nástrojov Hudobnej a tanečnej fakulty, ale aj iných katedier. Hneď na začiatku by som rád vyzdvihol prácu na propagačných a organizačných činnostiach či tvorbu obohacujúcich textov do bulletinu. Pod vedením pedagógov tak študenti dokázali vytvoriť dielo, ktoré očarilo publikum.Efektným úvodom koncertu bola Predohra k opere Lo speziale (v nemeckej verzii Der Apotheker) Josepha Haydna. Trojdielna predohra komickej opery predstavila orchester v tvárnom, plastickom zvuku. Nebezpečenstvom práce so študentským orchestrom môže byť upadnutie do dvoch extrémov: prvým je neistota v hre, obava spojená s technickými ťažkosťami hráčov. Protipólom je, keď sa prílišnou angažovanosťou jednotlivcov orchestrálna hudba dostane do vnútorného nepochopenia, z čoho pramenia kolízie pri interpretácii. Symfonický orchester VŠMU však našiel svoju cestu a úspešne sa extrémom vyhol. Pod pevným vedením dirigenta Mareka Štryncla znel počas celého koncertu organicky. Živé, humorné a úderné Presto aj tanečné Andante v Haydnovej predohre boli zahraté disciplinovane a zároveň s atmosférou. Zaujímavosťou skladby, ktorú orchester dobre vystihol, je vtipný návrat Presta v závere, ktorý však trvá asi pol minúty.

Ďalšou skladbou koncertu bola slávna Symfónia C dur č. 41, KV 551, patriaca do trojice posledných Mozartových symfónii (Symfónia Es dur č. 39, Symfónia g moll č 40, Symfónia C dur č 41), z ktorých každá sprítomňuje poslucháčovi inú stránku skladateľovej osobnosti. Kreatívny génius plný ideálov sa prejavuje v poslednej, mohutnej a slávnostnej, miestami romanticky patetickej Symfónii C dur, ktorá týmito vlastnosťami predznamenáva Beethovena a vďaka ktorým dostala prezývku „Jupiterská“ (zaujímavý pohľad na posledné tri Mozartove symfónie si môžete prečítať v článku s názvom Vrcholné Mozartovy symfonie – Texty Ivana Medka tu, ktorý bol uverejnený na Opera Plus 2. mája 2015).

Rozšírený orchester dosiahol zvuk väčších rozmerov. Technicky náročnú symfóniu zvládli študenti na vysokej úrovni. V prvej časti vynikli dynamické kontrasty, melodická práca dychovej sekcie či pasáže sláčikov. Spevné Andante cantabile prinieslo niekoľko skvelých momentov v dialógoch sláčikov, pričom celé bolo položené dynamicky nižšie. Vyrovnanosť sláčikovej a dychovej sekcie sa naplno prejavila v tretej časti – menuete. Dynamický kontrast medzi druhou a treťou časťou bol pomerne plytký, čo spočiatku pôsobilo ako nedostatok. Až po prvých tónoch poslednej časti sa ukázalo, že išlo o interpretačný zámer. Štvrtá časť, monumentálne finale, nabrala opäť energiu a v tempe molto allegro doviedla skladbu ku grandióznemu záveru symfónie. Tu sa asi jediný krát prejavila náročnosť partov v neistote niektorých úsekov, avšak zásluhou najmä prvého pultu huslí nedošlo k zjavnejším problémom. Mozartova hudba v interpretácii Symfonického orchestra VŠMU a dirigenta Mareka Štryncla naplnila publikum radosťou.Druhá polovica koncertného večera v Slovenskej filharmónii patrila sólistovi, ktorým bol huslista Dalibor Karvay. Karvay patrí určite medzi najšpičkovejších interpretov, okrem technickej dokonalosti vyniká najmä hlboko muzikálnou a spoľahlivou hrou. Hudobná verejnosť ho pozná zväčša ako výrazného sólistu, no v poslednej dobe môžeme sledovať jeho aktivity aj v oblasti komornej hry.

Všetky spomenuté vlastnosti sa prejavili počas stredajšieho koncertu. Karvayova prítomnosť na pódiu akoby zmenila aj samotný orchester. Ak v prvej časti bolo možné občas pozorovať istú dávku študentskej neistoty v hre orchestra, sólistova osobnosť okamžite posunula kvalitu telesa na vyššiu úroveň. Dalibor Karvay sa predstavil v Koncerte e moll pre husle a orchester op. 64 Felixa Mendelssohna Bartholdyho, ktorý patrí k základným súčastiam husľového repertoáru. Mendelssohn dokončil toto dielo v roku 1845 vo svojich tridsiatich šiestich rokoch a inováciami, ktoré sa v ňom vyskytujú, ovplyvnil vývoj husľového koncertu na zvyšok 19. storočia. Medzi tie najvýznamnejšie a najoriginálnejšie patrí napríklad začiatok koncertu, kde sa vyhýba dvojitej expozícii a necháva nastúpiť sólistu prakticky bez úvodu. Ďalším momentom je vsunutie kadencie pred reprízu, čo v spojitosti s geniálnym kompozičným spracovaním prináša účinnejšie vygradovanie napätia. Koncert má tri časti, ktoré sa hrajú bez prestávky, attaca. Toto obľúbené rano-romantické dielo je vzácne aj tým, že je písané akoby na mieru pre husle, nevyskytujú sa v ňom výraznejšie priečnosti proti nástroju. Napriek tomu naštudovanie a uvedenie diela vyžaduje brilantnú virtuozitu.