Bratislava: Dalibor Karvay a Marek Štryncl s mladými umělci

Aktualizováno 

Dalibor Karvay a Marek Štryncl s mladými umelcami v Redute

Ku koncu akademického roka sa uskutočnilo podujatie, ktoré patrí každoročne k najvýznamnejším udalostiam Vysokej školy múzických umení v Bratislave. V stredu 6. mája sa konal koncert Symfonického orchestra VŠMU, ktorého výnimočnosť zvýrazňuje skutočnosť, že sa konal v rámci Cyklu Junior v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie v spolupráci s renomovanými umeleckými osobnosťami – českým dirigentom Marekom Štrynclom a huslistom Daliborom Karvayom.Koncertu predchádzala sústredená príprava študentov a pedagógov nie len Katedry strunových a dychových nástrojov Hudobnej a tanečnej fakulty, ale aj iných katedier. Hneď na začiatku by som rád vyzdvihol prácu na propagačných a organizačných činnostiach či tvorbu obohacujúcich textov do bulletinu. Pod vedením pedagógov tak študenti dokázali vytvoriť dielo, ktoré očarilo publikum.Efektným úvodom koncertu bola Predohra k opere Lo speziale (v nemeckej verzii Der Apotheker) Josepha Haydna. Trojdielna predohra komickej opery predstavila orchester v tvárnom, plastickom zvuku. Nebezpečenstvom práce so študentským orchestrom môže byť upadnutie do dvoch extrémov: prvým je neistota v hre, obava spojená s technickými ťažkosťami hráčov. Protipólom je, keď sa prílišnou angažovanosťou jednotlivcov orchestrálna hudba dostane do vnútorného nepochopenia, z čoho pramenia kolízie pri interpretácii. Symfonický orchester VŠMU však našiel svoju cestu a úspešne sa extrémom vyhol. Pod pevným vedením dirigenta Mareka Štryncla znel počas celého koncertu organicky. Živé, humorné a úderné Presto aj tanečné Andante v Haydnovej predohre boli zahraté disciplinovane a zároveň s atmosférou. Zaujímavosťou skladby, ktorú orchester dobre vystihol, je vtipný návrat Presta v závere, ktorý však trvá asi pol minúty.

Ďalšou skladbou koncertu bola slávna Symfónia C dur č. 41, KV 551, patriaca do trojice posledných Mozartových symfónii (Symfónia Es dur č. 39, Symfónia g moll č 40, Symfónia C dur č 41), z ktorých každá sprítomňuje poslucháčovi inú stránku skladateľovej osobnosti. Kreatívny génius plný ideálov sa prejavuje v poslednej, mohutnej a slávnostnej, miestami romanticky patetickej Symfónii C dur, ktorá týmito vlastnosťami predznamenáva Beethovena a vďaka ktorým dostala prezývku „Jupiterská“ (zaujímavý pohľad na posledné tri Mozartove symfónie si môžete prečítať v článku s názvom Vrcholné Mozartovy symfonie – Texty Ivana Medka tu, ktorý bol uverejnený na Opera Plus 2. mája 2015).

Rozšírený orchester dosiahol zvuk väčších rozmerov. Technicky náročnú symfóniu zvládli študenti na vysokej úrovni. V prvej časti vynikli dynamické kontrasty, melodická práca dychovej sekcie či pasáže sláčikov. Spevné Andante cantabile prinieslo niekoľko skvelých momentov v dialógoch sláčikov, pričom celé bolo položené dynamicky nižšie. Vyrovnanosť sláčikovej a dychovej sekcie sa naplno prejavila v tretej časti – menuete. Dynamický kontrast medzi druhou a treťou časťou bol pomerne plytký, čo spočiatku pôsobilo ako nedostatok. Až po prvých tónoch poslednej časti sa ukázalo, že išlo o interpretačný zámer. Štvrtá časť, monumentálne finale, nabrala opäť energiu a v tempe molto allegro doviedla skladbu ku grandióznemu záveru symfónie. Tu sa asi jediný krát prejavila náročnosť partov v neistote niektorých úsekov, avšak zásluhou najmä prvého pultu huslí nedošlo k zjavnejším problémom. Mozartova hudba v interpretácii Symfonického orchestra VŠMU a dirigenta Mareka Štryncla naplnila publikum radosťou.Druhá polovica koncertného večera v Slovenskej filharmónii patrila sólistovi, ktorým bol huslista Dalibor Karvay. Karvay patrí určite medzi najšpičkovejších interpretov, okrem technickej dokonalosti vyniká najmä hlboko muzikálnou a spoľahlivou hrou. Hudobná verejnosť ho pozná zväčša ako výrazného sólistu, no v poslednej dobe môžeme sledovať jeho aktivity aj v oblasti komornej hry.

Všetky spomenuté vlastnosti sa prejavili počas stredajšieho koncertu. Karvayova prítomnosť na pódiu akoby zmenila aj samotný orchester. Ak v prvej časti bolo možné občas pozorovať istú dávku študentskej neistoty v hre orchestra, sólistova osobnosť okamžite posunula kvalitu telesa na vyššiu úroveň. Dalibor Karvay sa predstavil v Koncerte e moll pre husle a orchester op. 64 Felixa Mendelssohna Bartholdyho, ktorý patrí k základným súčastiam husľového repertoáru. Mendelssohn dokončil toto dielo v roku 1845 vo svojich tridsiatich šiestich rokoch a inováciami, ktoré sa v ňom vyskytujú, ovplyvnil vývoj husľového koncertu na zvyšok 19. storočia. Medzi tie najvýznamnejšie a najoriginálnejšie patrí napríklad začiatok koncertu, kde sa vyhýba dvojitej expozícii a necháva nastúpiť sólistu prakticky bez úvodu. Ďalším momentom je vsunutie kadencie pred reprízu, čo v spojitosti s geniálnym kompozičným spracovaním prináša účinnejšie vygradovanie napätia. Koncert má tri časti, ktoré sa hrajú bez prestávky, attaca. Toto obľúbené rano-romantické dielo je vzácne aj tým, že je písané akoby na mieru pre husle, nevyskytujú sa v ňom výraznejšie priečnosti proti nástroju. Napriek tomu naštudovanie a uvedenie diela vyžaduje brilantnú virtuozitu.

Interpretácia Dalibora Karvaya, dirigenta Mareka Štryncla a orchestra VŠMU sa vyznačovala originálnym prístupom. Nezabudnuteľná téma prvej časti naplnila sálu bratislavskej Reduty melancholickou náladou (nálada prvej časti je zhruba porovnateľná s atmosférou Mendelssohnovej Symfónie a moll č. 3, op. 56). Karvay poňal koncert naozaj v romantickom štýle. Dovolil si mierne glissanda či rubata, v ktorých sa mohol spoľahnúť na spoluprácu orchestra a dirigenta. Farebné odtiene prvej časti boli výrazné, nie však nevkusne násilné. Dramatizmus v expozícii sa náhle láme v druhej téme, ktorú sólista prevzal až keď lyricky zaznela v orchestri. Karvayova interpretačná dokonalosť sa prejavila tiež vo virtuóznych pasážach (najvýraznejšie hádam v modulačných úsekoch rozvedenia), keď odohral náročný part s úsmevom, počúvajúc hudbu znejúcu v orchestri a tiež v kadencii. V tej sa prejavila jeho citlivosť a vysoké nároky pri práci s tónom, ako aj širšia hudobná predstava, z ktorej vyplýva cieľavedomá architektúra hry. K najoriginálnejším miestam, pokiaľ beriem do úvahy skladbu ako celok, určite patrilo zvláštne a prekvapujúce ukončenie druhej témy v repríze. Na tomto mieste si interpreti dovolili ritardando, nechali hudbu odumierať niekoľko taktov dlhšie, ako je zvykom (rád upozorním, že neporušili ani čiarku v zápise) a až potom, a tempo subito forte, dovolili vytrysknúť energickej virtuozite. Tak dosiahli gradáciu úplne opačným spôsobom, ako sme zvyknutí, pričom efekt bol znamenitý.

V nasledujúcej časti sa nálada mení. Mendelssohnovo kompozičné majstrovstvo teraz, v kontraste k bojovnosti prvej časti, prináša nádhernú „pieseň bez slov“. Hra Dalibora Karvaya bola aj tu živá, plná hĺbky, neupadala do zasnenej polohy. Búrka stredného dielu sa však neprejavila vo vonkajšom hrmení, naopak, interpreti vhodne udržali vnútorné napätie bez monumentálnych prejavov. Dialóg sólistu s orchestrom bol raz v polohe súboja osamoteného umelca, inokedy sa naplno odovzdal zvuku celku. Záveru druhej časti najviac dominovala spevnosť sólového partu.Mendelssohnov husľový koncert nevďačí za svoju obľúbenosť iba ľahko zapamätateľným melódiám, ale aj náladovej vyrovnanosti a pestrosti. Tak sa hravé a vtipné, no virtuózne rondo poslednej časti stavia oproti elegickosti a spevnosti predchádzajúcej hudby koncertu. Zaujímavým momentom bolo, že práve tretiu časť najviac využíval sólista na spontánnu komunikáciu s orchestrom, ktorá, pravda, je tu nevyhnutná. Vyzdvihnúť treba kritické sprievodné party, ktoré boli zahraté presne, pozorne (najmä sprievod hlavnej témy flautou či vedľajšej témy sláčikmi), no zároveň muzikálne. Karvayova predstava hudby ako celku sa preukázala tiež na miestach, keď sa rondová téma v náročnom prevedení stáva menej dôležitým protihlasom k novej, kvázi lyrickej téme v spodných sláčikoch (toto miesto, mimochodom, poukazuje na humornú stránku skladateľovej osobnosti). Koncert sa končil v obrovskom zvuku v majestátnom forte, po ktorom nasledoval nadšený potlesk publika. Sólista ponúkol ešte dva prídavky, v ktorých predviedol snáď všetky druhy husľovej techniky od radového staccata a umelých flažoletov po pizzicato ľavou rukou s absolútnou bravúrou – čo sa prejavilo na neveriacich pohľadoch nie len študentov v sláčikovej sekcii a opätovnému dlhému potlesku.

Dalibor Karvay vďaka vypracovanej technike hry ovláda každý tón a línie hudby vedie presne ako chce a kam chce. Svojou hlbokou muzikalitou ovláda tento vývoj a hudobnou predstavou mu dáva smer. Orchester VŠMU pod taktovkou Mareka Štryncla sa mu určite stal rovnocenným hráčskym partnerom a dokázal na jeho umenie reagovať. Som presvedčený, že sa naplní viera dekanky HTF VŠMU prof. Iriny Čiernikovej, že hudba, ktorú nám podarovali Marek Štryncl, Dalibor Karvay a Symfonický orchester VŠMU priniesla veľa silných okamihov všetkým prítomným a bude v nás dlho rezonovať.

Hodnotenie autora recenzie: 95 %

Koncert Symfonického orchestra VŠMU
Dirigent: Marek Štryncl
Dalibor Karvay (husle)
Symfonický orchester Vysokej školy múzických umení
6. máj 2015 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
– Joseph Haydn: Predohra k opere Lo speziale, Hob. Ia: 10
– Wolfgang Amadeus Mozart: Symfónia C dur č. 41 „Jupiterská“, KV 551
– Felix Mendelssohn Bartholdy: Koncert e mol pre husle a orchester, op. 64

www.htf.vsmu.sk

Foto Facebook Hudobnej a tanečnej fakulty VŠMU Bratislava