Polookrúhly ročník je len z hľadiska zahraničných orchestrov vyzdobený takými značkami, ako sú Viedenskí filharmonici (dirigent Andrés Ozorco – Estrada), Mníchovská filharmónia (Thomas Hengelbrock), Philharmonia Orchestra London (Esa–Pekka Salonen), Royal Philharmonic Orchestra London (Rafael Payare), Orchester Mariinského divadla Petrohrad (Valery Gergiev) či English Baroque Sololists & Monteverdi Choir (John Eliot Gardiner). Otvára sa tak nielen prehliadka spomenutých i viacerých ďalších súborov (nehovoriac o sólistoch), ale aj priestor pre zdravú konkurenciu a pre návštevníkov vždy napínavé porovnávania.
Prvý z kolekcie zahraničných orchestrov vystúpil na nedeľnom večernom koncerte. Royal Philharmonic Orchestra London sa do Bratislavy vrátil po štrnástich rokoch s novou dirigentskou tvárou, tridsaťdeväťročným Venezuelčanom Rafaelom Payarem. Orchester so 73-ročnou tradíciou (založil ho Sir Thomas Beecham) zavítal na festival v rámci krátkeho turné (v predchádzajúcich dňoch hral v Minsku a Klagenfurte) s programom azda aj trocha upraveným pre Bratislavu. Tou „pozornosťou“ bolo otváracie číslo, Tance z Galanty od Zoltána Kodálya, maďarského skladateľa, ktorý svoje rané detstvo prežil na území dnešného Slovenska. Hoci po roku 1900 už študoval v Budapešti, k ľudovým piesňovým žriedlam z Galanty (ale aj iných častí Slovenska) sa vrátil a v roku 1933 ich zužitkoval práve v populárnych Tancoch z Galanty.
A tak sa v nedeľu večer dostala do Bratislavy atmosféra niekdajšej Galanty okružnou cestou cez Londýn a pod vedením Venezuelčana. Navyše, bolo to brilantné zápisné Kráľovského filharmonického orchestra, ktorý sa zžil s majstrovsky šťavnato zinštrumentovanými motívmi, či už v štýle verbunku, tanečných, alebo cigánskych melódií. Hneď v prvých taktoch excelovali violončelá, pridávali sa ďalšie sekcie dychové (bravúrny klarinet), sláčikové a vlastne celé teleso sa vnorilo do skladby s veľkým entuziazmom. Ten pochádzal samozrejme z osobnosti dirigenta Rafaela Payareho, ktorý koloroval hudbu mnohotvárne, vniesol jej emóciu, vytvaroval dynamiku a na potrebných miestach dosiahol ohnivú gradáciu.
Kto má interpretačnú poetiku Beethovenových symfónií istým spôsobom zafixovanú, povedzme z podania Viedenských (či Berlínskych) filharmonikov, mohol tento raz spoznať, že pohľady na predlohu nemusia byť totožné. Nechcem tým povedať, že Symfónia č.2 D dur, op.36 od Ludwiga van Beethovena tak, ako ju koncipoval Rafael Payare a predniesli Londýnčania, by bola hriešnym odklonom od podstaty partitúry, ktorá v jednak skladateľovej tvorbe zrkadlí istú fázu zdravotného a duševného diskomfortu a jednak nepatrí k tým najhranejším. V okrajových vetách, úvodnom Adagio molto – Allegro con brio a záverečnom Allegro molto – vyžarovala symfónia energickým spracovaním tém, plnokrvným zvukovým potenciálom, naplneným sýtym farebným bohatstvom. Druhá, kontrastná veta Larghetto, ktorej názov sám napovedá odlišnosť atmosféry, v Payareho predstave bola o čosi menej idylická, naplnená trocha robustnejším, v sláčikoch azda menej „vzdušným“ tónom. Scherzo, ktoré je v tempe allegro istým skokom z predchádzajúcej vety, bolo trocha menej „hravé“, no nemožno neupozorniť, že v 2.symfónii túto vetu nepoňal autor v podobe, akú ju poznáme z ďalších diel tohto žánru. Skrátka, počuli sme Beethovena väčšmi anglicko-venezuelského, nie typicky viedenského. Ale inakosť nie je ničím škodlivým.
Rafael Payare, odchovanec povestnej venezuelskej školy El Sistema (v Simón Bolivar Orchestri hral dokonca na lesnom rohu), bol tiež žiakom Lorina Maazela a dnes už má za sebou debuty vo väčšine najprestížnejších orchestrov sveta. Je typom veľmi temperamentného, celým telom dirigujúceho, no presným gestom vybaveného umelca, z ktorého vyžaruje obrovská inšpirační sila. Všetky tieto predpoklady odrážalo poňatie a interpretácia Symfónie č.1 c mol, op.68 od Johannesa Brahmsa v druhej časti večera. Royal Philharmonic Orchestra v nej dostal priestor preukázať technicky vyspelý potenciál, znamenito vyvážené sekcie, vrátane sólistov, ale aj schopnosť diferencovať dynamiku a napĺňať noty obsahom a emóciou. Už v prvej vete Brahmsovej prvej symfónie zaznela zreteľne hlavná téma, citovo podfarbená, ku ktorej sa priraďovali nadväzujúce myšlienky, aby po extatických vzopätiach ústili v temnejších farbách do pokojnejšieho, trocha smutnejšieho záveru. Druhá veta Andante sostenuto dokonale preverila sólový hoboj, v dialógu medzi nástrojmi sa ukázala zdatnosť Londýnčanov vo všetkých skupinách. Po tretej vete Un poco allegretto e grazioso, prednesenej so širokou škálou výrazových odtieňov, prišla Payareho najúchvatnejšia chvíľa. Do záverečnej časti mohol vložiť vrchovato svoju umeleckú fantáziu, vystavať ju na kombinácii nepatrných, no jasne zvýraznených detailov, s vychutnávaním si dynamických vlnení, fascinujúcich nástrojových farieb a s veľkolepou gradáciou do monumentálneho finále.
V tejto chvíli mohla nastať bodka. Ovácie boli úplne namieste. Je skôr vecou názoru, či po takejto údernej a mocný emocionálny dojem zanechávajúcej skladbe, je potrebný prídavok. Londýnčania sa rozhodli vyjsť v ústrety publiku, ba i ostať naladení na brahmsovskej strune, predsa však Uhorský tanec č.5, hoci brilantne prednesený, mi pripadal trocha nadbytočným. Ktovie, či interpreti vedeli, že autorom prvých 32 taktov z tohto hitu je Bardejovčan Béla Kéler a pochádzajú z Bardejovského čardáša. Keďže sa objavujú aj názory, že Brahms si túto skopírovanú časť privlastnil, treba dodať, že výskumom muzikológov sa vysvetlilo, že v prvom vydaní Brahms uviedol, že išlo o úpravu a nie vlastnú skladbu.
Hodnotenie recenzenta: 85%
Bratislavské hudobné slávnosti 2019
Koncertná sieň Slovenskej filharmónie 29.9.2019
Royal Philharmonic Orchestra London
Rafael Payare, dirigent
Zoltán Kodály: Tance z Galanty
Ludwig van Beethoven: Symfónia č.2 D dur, op.36
Johannes Brahms: Symfónia č.1 c mol, op.68
