Bratislavské hudební slavnosti 2019 přivítaly první zahraniční orchestr

  1. 1
  2. 2
V piatok koncertom Slovenskej filharmónie pod taktovkou šéfdirigenta Jamesa Judda a so sólistom Eugenom Indjićom sa začali najvýznamnejšie sviatky hudby na Slovensku, Bratislavské hudobné slávnosti. 55.ročník ponúka popri špičkových domácich interpretoch veľmi silné zastúpenie svetových orchestrov, dirigentov a sólistov. Manažment festivalu vydal pri tejto príležitosti reprezentatívnu knihu 55 rokov Bratislavských hudobných slávností, dokumentujúcu fotografiami, textami a kompletných zoznamom účinkujúcich celú históriu podujatia.
Royal Philharmonic Orchestra, Rafael Payare – Bratislavské hudební slavnosti 2019 (foto Ján F. Lukáš)

Polookrúhly ročník je len z hľadiska zahraničných orchestrov vyzdobený takými značkami, ako sú Viedenskí filharmonici (dirigent Andrés Ozorco – Estrada), Mníchovská filharmónia (Thomas Hengelbrock), Philharmonia Orchestra London (Esa–Pekka Salonen), Royal Philharmonic Orchestra London (Rafael Payare), Orchester Mariinského divadla Petrohrad (Valery Gergiev) či English Baroque Sololists & Monteverdi Choir (John Eliot Gardiner). Otvára sa tak nielen prehliadka spomenutých i viacerých ďalších súborov (nehovoriac o sólistoch), ale aj priestor pre zdravú konkurenciu a pre návštevníkov vždy napínavé porovnávania.

Prvý z kolekcie zahraničných orchestrov vystúpil na nedeľnom večernom koncerte. Royal Philharmonic Orchestra London sa do Bratislavy vrátil po štrnástich rokoch s novou dirigentskou tvárou, tridsaťdeväťročným Venezuelčanom Rafaelom Payarem. Orchester so 73-ročnou tradíciou (založil ho Sir Thomas Beecham) zavítal na festival v rámci krátkeho turné (v predchádzajúcich dňoch hral v Minsku a Klagenfurte) s programom azda aj trocha upraveným pre Bratislavu. Tou „pozornosťou“ bolo otváracie číslo, Tance z Galanty od Zoltána Kodálya, maďarského skladateľa, ktorý svoje rané detstvo prežil na území dnešného Slovenska. Hoci po roku 1900 už študoval v Budapešti, k ľudovým piesňovým žriedlam z Galanty (ale aj iných častí Slovenska) sa vrátil a v roku 1933 ich zužitkoval práve v populárnych Tancoch z Galanty.

Royal Philharmonic Orchestra, Rafael Payare – Bratislavské hudební slavnosti 2019 (foto Ján F. Lukáš)

A tak sa v nedeľu večer dostala do Bratislavy atmosféra niekdajšej Galanty okružnou cestou cez Londýn a pod vedením Venezuelčana. Navyše, bolo to brilantné zápisné Kráľovského filharmonického orchestra, ktorý sa zžil s majstrovsky šťavnato zinštrumentovanými motívmi, či už v štýle verbunku, tanečných, alebo cigánskych melódií. Hneď v prvých taktoch excelovali violončelá, pridávali sa ďalšie sekcie dychové (bravúrny klarinet), sláčikové a vlastne celé teleso sa vnorilo do skladby s veľkým entuziazmom. Ten pochádzal samozrejme z osobnosti dirigenta Rafaela Payareho, ktorý koloroval hudbu mnohotvárne, vniesol jej emóciu, vytvaroval dynamiku a na potrebných miestach dosiahol ohnivú gradáciu.

Kto má interpretačnú poetiku Beethovenových symfónií istým spôsobom zafixovanú, povedzme z podania Viedenských (či Berlínskych) filharmonikov, mohol tento raz spoznať, že pohľady na predlohu nemusia byť totožné. Nechcem tým povedať, že Symfónia č.2 D dur, op.36 od Ludwiga van Beethovena tak, ako ju koncipoval Rafael Payare a predniesli Londýnčania, by bola hriešnym odklonom od podstaty partitúry, ktorá v jednak skladateľovej tvorbe zrkadlí istú fázu zdravotného a duševného diskomfortu a jednak nepatrí k tým najhranejším. V okrajových vetách, úvodnom Adagio molto – Allegro con brio a záverečnom Allegro molto – vyžarovala symfónia energickým spracovaním tém, plnokrvným zvukovým potenciálom, naplneným sýtym farebným bohatstvom. Druhá, kontrastná veta Larghetto, ktorej názov sám napovedá odlišnosť atmosféry, v Payareho predstave bola o čosi menej idylická, naplnená trocha robustnejším, v sláčikoch azda menej „vzdušným“ tónom. Scherzo, ktoré je v tempe allegro istým skokom z predchádzajúcej vety, bolo trocha menej „hravé“, no nemožno neupozorniť, že v 2.symfónii túto vetu nepoňal autor v podobe, akú ju poznáme z ďalších diel tohto žánru. Skrátka, počuli sme Beethovena väčšmi anglicko-venezuelského, nie typicky viedenského. Ale inakosť nie je ničím škodlivým.

Royal Philharmonic Orchestra, Rafael Payare – Bratislavské hudební slavnosti 2019 (foto Ján F. Lukáš)

Rafael Payare, odchovanec povestnej venezuelskej školy El Sistema (v Simón Bolivar Orchestri hral dokonca na lesnom rohu), bol tiež žiakom Lorina Maazela a dnes už má za sebou debuty vo väčšine najprestížnejších orchestrov sveta. Je typom veľmi temperamentného, celým telom dirigujúceho, no presným gestom vybaveného umelca, z ktorého vyžaruje obrovská inšpirační sila. Všetky tieto predpoklady odrážalo poňatie a interpretácia Symfónie č.1 c mol, op.68 od Johannesa Brahmsa v druhej časti večera. Royal Philharmonic Orchestra v nej dostal priestor preukázať technicky vyspelý potenciál, znamenito vyvážené sekcie, vrátane sólistov, ale aj schopnosť diferencovať dynamiku a napĺňať noty obsahom a emóciou. Už v prvej vete Brahmsovej prvej symfónie zaznela zreteľne hlavná téma, citovo podfarbená, ku ktorej sa priraďovali nadväzujúce myšlienky, aby po extatických vzopätiach ústili v temnejších farbách do pokojnejšieho, trocha smutnejšieho záveru. Druhá veta Andante sostenuto dokonale preverila sólový hoboj, v dialógu medzi nástrojmi sa ukázala zdatnosť Londýnčanov vo všetkých skupinách. Po tretej vete Un poco allegretto e grazioso, prednesenej so širokou škálou výrazových odtieňov, prišla Payareho najúchvatnejšia chvíľa. Do záverečnej časti mohol vložiť vrchovato svoju umeleckú fantáziu, vystavať ju na kombinácii nepatrných, no jasne zvýraznených detailov, s vychutnávaním si dynamických vlnení, fascinujúcich nástrojových farieb a s veľkolepou gradáciou do monumentálneho finále.

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na