Česko-slovenská Její pastorkyňa: Janáček do Košic přišel, viděl(i ho) a zvítězil

  1. 1
  2. 2

„Moji Košičania mi rozumejú“, tak dáko by sa azda dal parafrázovať 225 rokov starý výrok Wolfganga Amadea Mozarta v súvislosti s pražskou premiérou Dona Giovanniho. Dôvod, prečo som ho vybral zo zásuvky je prostý. Janáčkova Její pastorkyňa si po 35 rokoch našla cestu späť na javisko Štátneho divadla v Košiciach. Návrat to bol vskutku hodný povšimnutia.Jeho genézu možno hľadať v zmene vedenia súboru a naznačenom posune v zmýšľaní o postavení opery v metropole slovenského východu. Karol Kevický si už jednu etapu košického šéfovania užil a ťažko ju považovať za úspešnú. Keď ho vystriedal Peter Dvorský, vybral sa Kevický zbierať skúsenosti do Ostravy. Síce do operetného súboru, ale do fungujúceho divadla. Našiel ich tam, zocelili ho a po návrate mohol dať impulz k štartu možno novej etape opery Štátneho divadla. Divadelnú sezónu začal kasovo zaručeným Nabuccom, po ňom však už siahol po Janáčkovi a do budúcej sezóny spolu s dramaturgičkou Lindou Keprtovou naplánoval popri obligátnom Rigolettovi aj slovenskú premiéru Poulencových Dialógov Karmelitánok a dve okrajové časti u nás zriedka uvádzaného Pucciniho Triptychu. Vízia je to reálna, súbor naštartovaný. Teraz len treba radikálne zmeniť spôsob komunikácie s publikom, začať si konečne vážiť každého diváka, zbúrať pomyselnú bariéru medzi umelcami a verejnosťou, hoci aj odkopírovaním toho, čo inde v zahraničí funguje. Skrátka, je načase preladiť divadlo na zmysluplnú strunu. Potom sa možno zaplní aj auditórium.

Či je k tomu vhodný práve odkaz Leoša Janáčka, je iste téma na diskusiu, ba až „slovo do bitky“.  Ale mohol by sa ním pokojne stať. Dokonca má právo byť poslom myšlienky, že klasika 20.storočia nemá dôvod pôsobiť ako divácky „strašiak“. Keď to už neplatí vo svete, prečo by malo byť Slovensko naďalej skostnatené. Dalo by sa využiť, že Košice dostali do vienka novú Její pastorkyňu, pripravenú tímom umelcov v súčasnosti pôsobiacich na vedúcich postoch moravských divadiel. Jeden z najtalentovanejších dirigentov mladej generácie Robert Jindra je hudobným riaditeľom ostravskej opery a ostrieľaný režisér Michael Tarant vedie olomouckú činohru. Dostali teda Janáčka, ktorý by mohol privábiť aj novú generáciu divákov.

Za dominujúcu zložku košickej Její pastorkyne považujem hudobnú a vokálnu. Robert Jindra si vybral Kovařovicovu verziu z roku 1916, s otvorením celého výstupu Kostelníčky v 1.dejstve. Hosťujúci dirigent spravil obrovský kus práce s orchestrom, zborom i sólistami. Vštiepiť do hudobníkov, nezvyknutých na janáčkovskú faktúru – síce „modernú“ no nesmierne priehľadnú – paletu farieb, kontrastov a emócií, zrejme znamenalo „potiť krv“. Jindra je však typom umelca, ktorý dokáže inšpirovať, vtisnúť atmosféru, ale aj „nakaziť“ hráčov a spevákov radosťou z muzicírovania. Zatiaľ čo v prvom dejstve, nástupom svižného tempa v regrútskom zbore „Všeci sa ženija“ mali kolektívne telesá zjavný problém udržať súhru, postupne sa hra orchestra konsolidovala a plne rešpektovala koncepciu dirigenta. Druhým a tretím dejstvom už ubúdalo prehreškov, manko sýtosti najmä v sláčikovej sekcii sa strácalo a výkon orchestra vysoko prevyšoval bežný štandard. Prínos Roberta Jindru teda vidím nielen vo vnesení janáčkovského štýlu a istom pedagogickom posolstve, ale aj v nárokoch na sústredenosť hráčov a ochotu podrobiť sa mravčej práci. Nie je to po prvýkrát v košickej opere (a to nespomínam na povestnú éru Ladislava Holoubka či Borisa Velata), čo orchester prekonal svoj tieň. Aj nedávne výsledky pod vedením Paola Gatta sa pozitívne zapisujú do análov divadla. Žiaľ, košická opera prešla aj etapami značného poklesu profesionality. Ale to je mimo dnešnej témy.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Janáček: Jej pastorkyňa (ŠD Košice)

[yasr_visitor_votes postid="14595" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
1 Komentář
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments