Česko-slovenská Její pastorkyňa: Janáček do Košic přišel, viděl(i ho) a zvítězil

Pavel Unger, 05.03.2012 0:00

„Moji Košičania mi rozumejú“, tak dáko by sa azda dal parafrázovať 225 rokov starý výrok Wolfganga Amadea Mozarta v súvislosti s pražskou premiérou Dona Giovanniho. Dôvod, prečo som ho vybral zo zásuvky je prostý. Janáčkova Její pastorkyňa si po 35 rokoch našla cestu späť na javisko Štátneho divadla v Košiciach. Návrat to bol vskutku hodný povšimnutia.Jeho genézu možno hľadať v zmene vedenia súboru a naznačenom posune v zmýšľaní o postavení opery v metropole slovenského východu. Karol Kevický si už jednu etapu košického šéfovania užil a ťažko ju považovať za úspešnú. Keď ho vystriedal Peter Dvorský, vybral sa Kevický zbierať skúsenosti do Ostravy. Síce do operetného súboru, ale do fungujúceho divadla. Našiel ich tam, zocelili ho a po návrate mohol dať impulz k štartu možno novej etape opery Štátneho divadla. Divadelnú sezónu začal kasovo zaručeným Nabuccom, po ňom však už siahol po Janáčkovi a do budúcej sezóny spolu s dramaturgičkou Lindou Keprtovou naplánoval popri obligátnom Rigolettovi aj slovenskú premiéru Poulencových Dialógov Karmelitánok a dve okrajové časti u nás zriedka uvádzaného Pucciniho Triptychu. Vízia je to reálna, súbor naštartovaný. Teraz len treba radikálne zmeniť spôsob komunikácie s publikom, začať si konečne vážiť každého diváka, zbúrať pomyselnú bariéru medzi umelcami a verejnosťou, hoci aj odkopírovaním toho, čo inde v zahraničí funguje. Skrátka, je načase preladiť divadlo na zmysluplnú strunu. Potom sa možno zaplní aj auditórium.

Či je k tomu vhodný práve odkaz Leoša Janáčka, je iste téma na diskusiu, ba až „slovo do bitky“. Ale mohol by sa ním pokojne stať. Dokonca má právo byť poslom myšlienky, že klasika 20.storočia nemá dôvod pôsobiť ako divácky „strašiak“. Keď to už neplatí vo svete, prečo by malo byť Slovensko naďalej skostnatené. Dalo by sa využiť, že Košice dostali do vienka novú Její pastorkyňu, pripravenú tímom umelcov v súčasnosti pôsobiacich na vedúcich postoch moravských divadiel. Jeden z najtalentovanejších dirigentov mladej generácie Robert Jindra je hudobným riaditeľom ostravskej opery a ostrieľaný režisér Michael Tarant vedie olomouckú činohru. Dostali teda Janáčka, ktorý by mohol privábiť aj novú generáciu divákov.

Za dominujúcu zložku košickej Její pastorkyne považujem hudobnú a vokálnu. Robert Jindra si vybral Kovařovicovu verziu z roku 1916, s otvorením celého výstupu Kostelníčky v 1.dejstve. Hosťujúci dirigent spravil obrovský kus práce s orchestrom, zborom i sólistami. Vštiepiť do hudobníkov, nezvyknutých na janáčkovskú faktúru – síce „modernú“ no nesmierne priehľadnú – paletu farieb, kontrastov a emócií, zrejme znamenalo „potiť krv“. Jindra je však typom umelca, ktorý dokáže inšpirovať, vtisnúť atmosféru, ale aj „nakaziť“ hráčov a spevákov radosťou z muzicírovania. Zatiaľ čo v prvom dejstve, nástupom svižného tempa v regrútskom zbore „Všeci sa ženija“ mali kolektívne telesá zjavný problém udržať súhru, postupne sa hra orchestra konsolidovala a plne rešpektovala koncepciu dirigenta. Druhým a tretím dejstvom už ubúdalo prehreškov, manko sýtosti najmä v sláčikovej sekcii sa strácalo a výkon orchestra vysoko prevyšoval bežný štandard. Prínos Roberta Jindru teda vidím nielen vo vnesení janáčkovského štýlu a istom pedagogickom posolstve, ale aj v nárokoch na sústredenosť hráčov a ochotu podrobiť sa mravčej práci. Nie je to po prvýkrát v košickej opere (a to nespomínam na povestnú éru Ladislava Holoubka či Borisa Velata), čo orchester prekonal svoj tieň. Aj nedávne výsledky pod vedením Paola Gatta sa pozitívne zapisujú do análov divadla. Žiaľ, košická opera prešla aj etapami značného poklesu profesionality. Ale to je mimo dnešnej témy.

O práci Michaela Taranta sa šíril Slovenskom dobrý chýr. Jeho poňatie Její pastorkyne ho rozhodne nezvrátilo. Usudzujúc z fotodokumentácie, išlo o recyklovanú ostravskú verziu z roku 2004, obnovenú v Národnom divadle moravskosliezskom v minulej sezóne. Je to v dobrom slova zmysle inscenácia rešpektujúca tradíciu, v scénografickej a kostýmovej zložke (Dana Hávová) pokorná a vyhýbajúca sa vonkajškovému pátosu. Tarant vie pracovať s umelcom, formovať vzťahy, má schopnosť podnietiť tvorivosť a v názorovej zhode s dirigentom posúvať vžité normy postáv. Poetika oboch kladie dôraz na dramatické jadro príbehu, lyrika a folkloristika sa z „temnoty“ vynárajú ako účinné kontrasty. Drevo, ako dominujúci výtvarný materiál, posuvnými manévrami rozmanito variuje priestor. Realisticky pôsobí točiace sa mlynské kolo, dvojica lávok ponad orchestrom môže síce navodiť pocit samoúčelnosti, no novým významom v poslednom dejstve hatí Števovi možnosť úniku. Réžia má presne vykalkulované, čo je treba divákovi predostrieť „po lopate“, kde je možné prostredníctvom iných prostriedkov, najmä svetla a farieb, vniesť stopu moderného hudobného divadla. Tarantov sklon k ilustratívnosti sa najzreteľnejšie prejavil v strednom dejstve, prízraky Jenůfy v 6.výstupe pôsobili kontraproduktívne, priveľa sa „čarovalo“ s osvetlením, snehové prehánky tiež nie sú známkou originality. V kostýmoch sa celkom účinne podarilo vniesť zakomponovať prvok ľudovosti a najmä v svadobnej scéne tvorili kroje účinný kontrast k pochmúrnej, hroznú tragédiu veštiacej nálade. Sólistické obsadenie premiéry malo viacero pilierov. Vari najväčším prekvapením bola Kostelníčka Jolany Fogašovej. To, že rozsah partu jej nebude robiť problémy bolo jasné každému, kto umelkyňu nedávno meniacu mezzosopránový odbor za sopránový pozná. Jej tón znel pevne, farebne, bez nadmerného vibrata. Rolu mala navyše výrazovo a herecky vypracovanú do najjemnejších nuáns. Nebola to tvrdá, odmeraná a autoritatívna žena, ale nešťastná bytosť, psychicky hlboko poznačená osudom svojej zverenkyne. V jej a Tarantovom poňatí sa už v 2.dejstve vynorili zjavné črty utrpenia, ústiace do duševného zrútenia. V poslednom dejstve až zamrazil jej neprítomný pohľad, na stoličke sediaca a mierne sa kývajúca ruina bola skutočne Kostelníčkou „slabého ducha“. Jej boj o Jenůfu bol ku koncu až zúfalo pravdivý, „odpusť mi jenom ty“ znelo priam katarznou prosbou nevlastnej matky, ktorá zločin spáchala v presvedčení, že chráni šťastie pastorkyne.Netradičný portrét Jenůfy bol výsledkom dirigentovho presvedčenia, že postavu treba obsadiť dramatickým materiálom. Sopranistka tuniského pôvodu Maida Hundeling tomuto projektu zodpovedala a svoj veľký, oceľovo pevný, pomerne rovno až wagnerovsky vedený fond modelovala veľmi dôkladne zváženým výrazom, s množstvom emotívnych pián. Pokiaľ v 1.dejstve ešte trocha chýbal rozmer dievčenskej krehkosti, postupne sa táto voľba ukázala opodstatnenou a dramatické miesta vyšli s nesmiernou účinnosťou. Fakt, že na javisku sa stretli „dve Kostelníčky“ umocnil hroty drámy . A v závere sa doslova naplnilo libreto (Kostelníčka: „já z tebe včil beru sílu“), keď ostala osudom zocelená Jenůfa a zlomená Kostelníčka.

Tretím silným protagonistom premiéry bol mladý maďarský tenorista Zsolt Vadász ako Števa Buryja. Krásne sfarbený, vrúcny, priebojný a v polohách vyrovnaný hlas v budapeštianskom operetnom divadle (!) pôsobiaceho umelca sa s neuveriteľnou precíznosťou vyrovnal s originálnym textom a nebolo dokonca cítiť ani náznak akcentu jeho materského jazyka. Bol tiež herecky aktívny, temperamentný, ale režijnej koncepcii presne podriadený a disciplinovaný. Očividne slabším článkom kvarteta protagonistov sa stal Jaroslav Dvorský ako Laca. V spoločných scénach s Hundelingovej Jenůfou bol sopránom krytý, jeho timbre je síce špecifický, no neznie príjemne. Viacero tónov vyššej polohy znelo stlačene, bez voľnosti a obsažnosti.

Z menších postáv na prvom mieste treba spomenúť napriek mladému veku presvedčivú Starenku Buryjovku Ilony Kaplovej. Výborne maskovaná, pohybovo vierohodná a sýtym mezzospránom vybavená predstaviteľka. Adekvátne boli obsadené aj obe mužské roly druhého sledu – presne artikulujúci Marián Lukáč (Stárek) a basbarytónovo závažný Marek Gurbaľ (Richtár), nohavičkovú postavu Jana spoľahlivo zaspievala Michaela Várady.

Aj napriek spomenutým výhradám znamená Její pastorkyňa veľké obohatenie košickej opernej prevádzky. Prinútila orchester i zbor (zbormajster Šimon Marinčák) siahnuť na dno svojich rezerv, divákovi ponúkla niekoľko výborných sólistov. Premiéra mala úspech. Ďalší osud inscenácie je už len v rukách divadla. Ak s ňou bude rozumne narábať, bude žiť. Ak ju nechá napospas povrchnému trhu, skoro skončí. A to by bola fatálna škoda.

Leoš Janáček:
Její pastorkyňa
Hudobné naštudovanie: Robert Jindra
Dirigent: Robert Jindra (alt. Igor Dohovič)
Réžia: Michael Tarant
Scéna a kostýmy: Dana Hávová
Zbormajster: Šimon Marinčák
Choreografia: Oleksandr Khablo
Dramaturg a asistent réžie: Linda Keprtová
Koncertný majster: Jozef Bikár, Peter Michalík
Orchester a zbor Opery Štátneho divadla Košice
Premiéra 2. marca Štátne divadlo Košice

Starenka – Ilona Kaplová (alt. Viera Hronská)
Laca – Jaroslav Dvorský (alt. Jan Vacík)
Števa – Zsolt Vadász (alt. Josef Moravec)
Kostolníčka – Jolana Fogašová (alt. Magda Málková)
Jenůfa – Maida Hundeling (alt. Eva Dřízgová)
Stárek – Marián Lukáč (alt. József Havasi)
Richtár – Marek Gurbaľ (alt. Martin Gurbaľ)
Richtárka – Alena Fialeková (alt. Zuzana Orlovská)
Karolka – Viktória Marková (alt. Lucia Knoteková)
Pastuchyňa – Soňa Jungová (alt. Lucia Bujňáková / Viera Kállayová)
Jano – Michaela Várady (alt. Janette Zsigová)
Barena – Eva Nováková (alt. Barbara Išky)
Tetka – Michala Benediková (alt. Dana Laššáková)
Muž z ľudu – Ján Tóth (alt. Štefan Hundža)