Così fan tutte… Mozartovy opery

Sú bravúrne, priezračné, vášnivé, inšpiratívne. Vedia byť aj zradné. Nedajú sa nikým obalamutiť, nič nedarujú. Každého adepta si dokonale preveria. Také sú všetky… Mozartove opery. Così fan tutte patrí na Slovensku k štvorici nahranejších. Aj napriek tomu sa u nás výraznejšia interpretačná tradícia neudomácnila. Hoci práve na mozartovskom poli žali a žnú vo svete úspechy spevácke veličiny ako Lucia Popp, Edita Gruberová, Ľubica Orgonášová a v ostatných rokoch najmä Pavol Bršlík, ale aj Dalibor Jenis, Štefan Kocán či Jana Kurucová.

Slovensko má nemalé dlhy aj v mozartovskej dramaturgii. Veď napríklad Idomeneo uzrel svetlo sveta len raz (Opera SND, 1991) a La clemenza di Tito ostáva utajená dodnes. Najnovšie prírastky vzišli tiež z divadiel mimo centra. V uplynulej sezóne inscenovali v Košiciach Figarovu svadbu (v príkladnom hudobnom naštudovaní Paola Gatta) a uplynulý víkend sa do Štátnej opery v Banskej Bystrici vrátila komická opera Così fan tutte.

Je to už tretie stretnutie súboru s týmto skvostom, pochádzajúcim z geniálnej tvorivej dielne Wolfgaga Amadea Mozarta a Lorenza da Ponteho.  Viac ich v povojnovom období nepriniesla ani Bratislava (1971, 1982 a 1998). Bystričania však ostávajú verní jazykovým prekladom. Zatiaľ čo v rokoch 1974 (dirigent Miroslav Šmíd, réžia Peter Dörr) a 1990 (Petr Chromčák, Martin Bendik) sa využíval preklad Jely Krčméryovej a ten istý figuruje aj v prvom bratislavskom povojnovom uvedení (dirigent Zdeněk Košler, režisér Karel Jernek, 1971), tento raz udávajú ako autora slovenskej verzie libreta Júliusa Gyermeka. Badateľné rozdiely moje ucho a pamäť nezaznamenali. Text je to však vtipný, má pointy, ktorým divák rozumie a spontánne na ne reaguje. To sa v inscenáciách v talianskom origináli u nás nestávalo. Takže zámer, priniesť komické tituly v prekladoch, je v reáliách menších operných domov, zápasiacich o každú dušu v hľadisku, plne opodstatnený. Koniec koncov, kritériom štýlovej interpretácie nie je jazykové hľadisko.Pod najnovšie Così fan tutte sa podpísal domáci dirigent Igor Bulla a český inscenačný tím, zložený z režisérky Jany Andělovej Pletichovej, scénografa Jaroslava Milfajta a kostýmového výtvarníka Romana Šolca. V spolupráci s domácou dramaturgičkou Lenkou Horinkovou nemali šťastnú ruku v miere škrtov. Za obeť padlo až priveľa hudby. Nejde totiž „len“ o ansámblovú operu. Ponúka tiež celý rad árií a ak aj (síce s veľkou nevôľou) pripustím naše klišé vo vypúšťaní niektorých z nich (Fiordiligina „Per pieta“, Ferrandova „Tradito, schernito“, Guglielmova „Rivolgete a lui lo sguardo, či Dorabellina „E amore un ladroncello“ – tie zrejme ani nie sú preložené), tak ďalšie škrty už boli vyslovene kontraproduktívne.

Réžia Jany Andělovej Pletichovej ladí príbeh primárne na komickej strune. Tento rozmer predlohy skutočne dominuje, podtexty vážnejšie a azda aj troška filozofujúce môžu obohatiť výklad o príjemnú esenciu. Bystričania ostávajú v jednej vrstve a snažia sa z nej vyťažiť čo najviac „akčnosti“. K cti režisérky patrí, že sólistický ansámbel nenecháva zaháľať. S postavami pracuje, modeluje ich, kostýmový výtvarník ich dokonca nielen značne poprezlieka, ale aj povyzlieka. Tým sa vlastne výklad odpútava od základnej koncepcie tradičnej rokokovej komédie. Princíp erotiky, ktorý je v partitúre zakódovaný, dostáva priechodnosť aj vo vizuálnom pláne. To už patrí väčšmi do arzenálu súčasného divadla, s radosťou odhaľujúceho ženské i mužské telá. Keď teda inscenátori koketovali aj s týmto rukopisom (zjavne aj vo sfére choreografickej, hoci meno choreografa márne v bulletine hľadáme) a navyše mali k dispozícii mladé a fyzicky vierohodné obsadenie, mohli celkom pokojne celý príbeh vykoreniť z 18.storočia. Hra na „školu milencov“  – vychádzajúc z podtitulu opery –  mohla fungovať hoci aj včera či dnes.Inscenačný tím sa snažil z danej matérie vyťažiť opticky čo najviac. Plážové scény poslúžili ako pastva pre oko. So zapojením časti baletného súboru dodali javisku dynamickosť, akrobatickosť a priniesli aj originálne nápady. Scéna Jaroslava Milfajta síce dekorovala neapolskú palmovú pláž  drobnými gýčovými rekvizitami (visiace vtáčiky, plachetnice), bola však vzdušná, svetlá, optimistická. A ľahko sa prestavovala. V dávkach invencie, ktorými Andělová Pletichová najmä v prvej časti zavše prekypovala, postupne dochádzal dych. V druhej, podstatne skrátenej polovici večera sa už mnohé len variovalo a najmä veľkému finále chýbalo prepracovanejšie, vymyslenejšie rozuzľovanie point.

Priznám sa, keďže som k hudobnému naštudovaniu Igora Bullu pristupoval s istými predsudkami, vyvierajúcimi z jeho pomeru k poetike komických predlôh, z výsledku som rozhodne nebol sklamaný. Dokonca si myslím, že v práci s tempami a agogikou postúpil o krôčik ďalej. Základné proporcie volil celkom správne (čo je dnes trocha vágny pojem, keďže aj vo svete súčasný Mozart prežíva oveľa viac interpretačnej voľnosti, než tomu bolo v minulosti), nezanedbával kontrasty, zavše sa objavili nutné crescendá.  To však neznamená, že nuáns v pointovaní dynamiky a výrazu nemohlo byť ešte viac.

Partitúra je to mimoriadne transparentná, orchester komorný, takže každé zaváhanie sa z orchestrálnej jamy vynáša akoby na dlani. Všetka česť takmer bezchybne zahranej predohre, ale aj v priebehu večera kolízií v súhre, či už medzi inštrumentalistami, alebo vo vzťahu k javisku, nebolo nadmieru. U Mozarta sú kapitolou o samou sebe recitatívy. Aj tu zrejme vývojový trend išiel dopredu, to podstatné však ostáva. Ako dejohybná zložka, s licenciou variovania temer až ad libidum, je plne v rukách autora hudobného naštudovania. Bullov prístup miestami nadobudol potrebný temperament, no ešte viac slobody a priblíženia sa hovorovej rytmike by neuškodilo. Úloha zboru je v tomto diele okrajová a zhostil sa jej pod vedením Jána Procházku úspešne. Vcelku radostné je konštatovanie, že v alternujúcom, prevažne úplne mladom obsadení, zo sexteta sólistov boli štyri výkony výborné. Najskúsenejším bol košický Marián Lukáč (Don Alfonso), ktorý je na mozartovskej parkete už etablovaným umelcom. Basbarytónový part mu vyhovuje rozsahom, vkladá doň kultivovanú farbu hlasu, zbytočne „neparlanduje“, ale poctivo ho odspieva. Napriek mladosti má už niekoľko sezón za sebou aj Helena Becse Szabó, ktorá dala Despine lyrický, nie subretný sopránový tón, výrazovú a hereckú prirodzenosť. O to väčšia škoda odňatej druhej árie. Veľmi príjemné prekvapenia pripravili obaja mužskí protagonisti. V Jurajovi Hollom (Ferrando) dozrieva krásne sfarbený (nielen) mozartovský tenor, ktorý sa s veľkou dávkou muzikálnosti, vrúcnosti a štýlovej čistoty zhostil všetkých kolektívnych čísel. Je to materiál vyslovene lyrický, no postupne ukázal, že má jadro i dynamické rozpätie. Ešte trocha viac pokoja a uvoľnenosti vo výške sa určite dostaví aj v árii Un aura amorosa. Juraj Hollý je však na prahu kariéry a má všetky vokálne i herecké predpoklady, aby sme o ňom ešte veľa počuli.  Podobne úspešným krstom vo veľkej roli prešiel aj barytonista Ľubomír Popík ako Guglielmo. Hlas príjemne rezonujúci v každej polohe, štíhlo a pritom kovovo vedený, má tiež šancu po ďalšom zmäkčení fráz dosiahnuť nové méty. Voľba oboch bystrických debutantov bola šťastná.Žiaľ, to čo sa podarilo dosiahnuť mladým pánom, v dámskej zostave navštíveného predstavenia ostalo len vo sfére túžob. Nie najoptimálnejšou bola už samotná kombinácia hlasov Martiny Múdrej (Friordiligi) a Radoslavy Mičovej (Dorabella). Nebyť rozdielu v ich fyzickej výške, samotné hlasové materiály farebný kontrast nepriniesli. Mičovej mezzosoprán lepšie znie vo vyššej polohe, Múdrej soprán zasa v strednej, farebne tmavšej. Obe sa však potrebujú zbaviť technickej nevyváženosti, obe musia nutne pracovať na plastickosti fráz a skultivovaní legatovej línie. Múdra by sa mala zbaviť občas nadmerného vibrata a predovšetkým zapracovať na výškach, ktoré sú momentálne jej najbadateľnejším limitom.

Buďme však realisti. V divadle s malým počtom kmeňových sólistov je nasadenie dvoch kompletných obsadení (pomer domácich k hosťom bol 4 : 8) určite úspechom. Ďalším šťastným krokom je otvorenie priestoru čerstvým absolventom či študentom v záverečnej fáze. Mali možnosť ponúknuť generačnú výpoveď, dať obraz o stave slovenskej vokálnej pedagogiky. Dokonca – s pripustením „štatistickej chyby“ – ho aj malá vzorka reprezentovala. Materiály väčšinou zaujímavé až vzácne, no stupeň ich ovládania a miera štýlovosti rozmanitá.

Sobotná druhá premiéra ani zďaleka nenaplnila hľadisko banskobystrickej Štátnej opery. Otázka znie – prečo?  Chyba zrejme nebude ani v skladateľovi, ani v diele. Úroveň naštudovania rovnako nie je odcudzujúcim faktorom, navyše slovenská jazyková mutácia je ústretová. Skrátenie opery je síce nevhodnou „nadprácou“, no o tom divák vopred nemusí vedieť. Zvyšné argumenty ostávajú už skôr na dvoch susediacich stranách pomyselného ihriska. Je to kultúrne povedomie mesta, oblasti a je to schopnosť divadla doslova a do písmena predať výsledky práce. Ale to v podstate ani nie je len bystrická boľačka…

Wolfgang Amadeus Mozart:
Così fan tutte
(Také sú všetky)
Preklad libreta: Július Gyermek
Hudobné naštudovanie a dirigent: Igor Bulla
Réžia: Jana Andělová Pletichová
Kostýmy: Roman Šolc
Scéna: Jaroslav Milfajt
Zbormajster: Ján Procházka
Orchester, zbor a balet  Štátnej opery
Koncertný majster: Michal Hudák
Premiéra 16. marca 2012 Štátna opera Banská Bystrica
(písané z 2.premiéry 17.3.2012)

Fiordiligi – Martina Múdra (alt. Katarína Perencseiová)
Dorabella – Radoslava Mičová (alt. Lucia Duchoňová)
Ferrando – Juraj Hollý (alt. Dušan Šimo)
Guglielmo – Ľubomír Popík (alt. Martin Popovič)
Despina – Helena Becse Szabo (alt. Dominika Doniga)
Don Alfonzo – Marián Lukáč (alt. Šimon Svitok)

www.stateopera.sk

Foto Braňo Konečný