Così fan tutte… Mozartovy opery

  1. 1
  2. 2

Sú bravúrne, priezračné, vášnivé, inšpiratívne. Vedia byť aj zradné. Nedajú sa nikým obalamutiť, nič nedarujú. Každého adepta si dokonale preveria. Také sú všetky… Mozartove opery. Così fan tutte patrí na Slovensku k štvorici nahranejších. Aj napriek tomu sa u nás výraznejšia interpretačná tradícia neudomácnila. Hoci práve na mozartovskom poli žali a žnú vo svete úspechy spevácke veličiny ako Lucia Popp, Edita Gruberová, Ľubica Orgonášová a v ostatných rokoch najmä Pavol Bršlík, ale aj Dalibor Jenis, Štefan Kocán či Jana Kurucová.

Slovensko má nemalé dlhy aj v mozartovskej dramaturgii. Veď napríklad Idomeneo uzrel svetlo sveta len raz (Opera SND, 1991) a La clemenza di Tito ostáva utajená dodnes. Najnovšie prírastky vzišli tiež z divadiel mimo centra. V uplynulej sezóne inscenovali v Košiciach Figarovu svadbu (v príkladnom hudobnom naštudovaní Paola Gatta) a uplynulý víkend sa do Štátnej opery v Banskej Bystrici vrátila komická opera Così fan tutte.

Je to už tretie stretnutie súboru s týmto skvostom, pochádzajúcim z geniálnej tvorivej dielne Wolfgaga Amadea Mozarta a Lorenza da Ponteho.  Viac ich v povojnovom období nepriniesla ani Bratislava (1971, 1982 a 1998). Bystričania však ostávajú verní jazykovým prekladom. Zatiaľ čo v rokoch 1974 (dirigent Miroslav Šmíd, réžia Peter Dörr) a 1990 (Petr Chromčák, Martin Bendik) sa využíval preklad Jely Krčméryovej a ten istý figuruje aj v prvom bratislavskom povojnovom uvedení (dirigent Zdeněk Košler, režisér Karel Jernek, 1971), tento raz udávajú ako autora slovenskej verzie libreta Júliusa Gyermeka. Badateľné rozdiely moje ucho a pamäť nezaznamenali. Text je to však vtipný, má pointy, ktorým divák rozumie a spontánne na ne reaguje. To sa v inscenáciách v talianskom origináli u nás nestávalo. Takže zámer, priniesť komické tituly v prekladoch, je v reáliách menších operných domov, zápasiacich o každú dušu v hľadisku, plne opodstatnený. Koniec koncov, kritériom štýlovej interpretácie nie je jazykové hľadisko.Pod najnovšie Così fan tutte sa podpísal domáci dirigent Igor Bulla a český inscenačný tím, zložený z režisérky Jany Andělovej Pletichovej, scénografa Jaroslava Milfajta a kostýmového výtvarníka Romana Šolca. V spolupráci s domácou dramaturgičkou Lenkou Horinkovou nemali šťastnú ruku v miere škrtov. Za obeť padlo až priveľa hudby. Nejde totiž „len“ o ansámblovú operu. Ponúka tiež celý rad árií a ak aj (síce s veľkou nevôľou) pripustím naše klišé vo vypúšťaní niektorých z nich (Fiordiligina „Per pieta“, Ferrandova „Tradito, schernito“, Guglielmova „Rivolgete a lui lo sguardo, či Dorabellina „E amore un ladroncello“ – tie zrejme ani nie sú preložené), tak ďalšie škrty už boli vyslovene kontraproduktívne.

Réžia Jany Andělovej Pletichovej ladí príbeh primárne na komickej strune. Tento rozmer predlohy skutočne dominuje, podtexty vážnejšie a azda aj troška filozofujúce môžu obohatiť výklad o príjemnú esenciu. Bystričania ostávajú v jednej vrstve a snažia sa z nej vyťažiť čo najviac „akčnosti“. K cti režisérky patrí, že sólistický ansámbel nenecháva zaháľať. S postavami pracuje, modeluje ich, kostýmový výtvarník ich dokonca nielen značne poprezlieka, ale aj povyzlieka. Tým sa vlastne výklad odpútava od základnej koncepcie tradičnej rokokovej komédie. Princíp erotiky, ktorý je v partitúre zakódovaný, dostáva priechodnosť aj vo vizuálnom pláne. To už patrí väčšmi do arzenálu súčasného divadla, s radosťou odhaľujúceho ženské i mužské telá. Keď teda inscenátori koketovali aj s týmto rukopisom (zjavne aj vo sfére choreografickej, hoci meno choreografa márne v bulletine hľadáme) a navyše mali k dispozícii mladé a fyzicky vierohodné obsadenie, mohli celkom pokojne celý príbeh vykoreniť z 18.storočia. Hra na „školu milencov“  – vychádzajúc z podtitulu opery –  mohla fungovať hoci aj včera či dnes.Inscenačný tím sa snažil z danej matérie vyťažiť opticky čo najviac. Plážové scény poslúžili ako pastva pre oko. So zapojením časti baletného súboru dodali javisku dynamickosť, akrobatickosť a priniesli aj originálne nápady. Scéna Jaroslava Milfajta síce dekorovala neapolskú palmovú pláž  drobnými gýčovými rekvizitami (visiace vtáčiky, plachetnice), bola však vzdušná, svetlá, optimistická. A ľahko sa prestavovala. V dávkach invencie, ktorými Andělová Pletichová najmä v prvej časti zavše prekypovala, postupne dochádzal dych. V druhej, podstatne skrátenej polovici večera sa už mnohé len variovalo a najmä veľkému finále chýbalo prepracovanejšie, vymyslenejšie rozuzľovanie point.

Priznám sa, keďže som k hudobnému naštudovaniu Igora Bullu pristupoval s istými predsudkami, vyvierajúcimi z jeho pomeru k poetike komických predlôh, z výsledku som rozhodne nebol sklamaný. Dokonca si myslím, že v práci s tempami a agogikou postúpil o krôčik ďalej. Základné proporcie volil celkom správne (čo je dnes trocha vágny pojem, keďže aj vo svete súčasný Mozart prežíva oveľa viac interpretačnej voľnosti, než tomu bolo v minulosti), nezanedbával kontrasty, zavše sa objavili nutné crescendá.  To však neznamená, že nuáns v pointovaní dynamiky a výrazu nemohlo byť ešte viac.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Mozart: Così fan tutte (SO Banská Bystrica)

[Celkem: 1    Průměr: 1/5]

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na