Dokonalý Roman Lazík jako Mama Simona v Baletním panoramatu

Baletná panoráma Pavla Juráša (152)
Tentoraz:

• Oscar pre Romana Lazíka za postavu vdovy Simony
• Vianočné túžby pod stromčekom
• Pohroma v parížskej opere!
• Neumeier predstavil nový balet
• Čo sleduje Jiří Horák?

Oscar pre Romana Lazíka za postavu vdovy Simony
Už tradične sa jeden z dielov Panorámy pred vianočnými sviatkami zaoberá možnými darčekmi pre baletomanov pod stromček. Okrem tých umelecko hmotných sú tu aj tie živé. Napríklad vo Viedenskom štátnom balete vymyslel šéf súboru Manuel Legris bonbónik. Luskáčika tento rok nevytiahol, ale vytiahol miesto neho najžiadanejšiu verziu Márnej opatrnosti od sira Fredericka Asthona.

Zimnú tematiku supluje vo Volksoper nová Snehová kráľovná Michaela Cordera. (Táto verzia zo záhadného dôvodu príde až v marci do Národného divadla v Prahe ako ďalšia premiéra baletu – prečo premiérovať zimný titul v marci? Ďalšia otázka: Prečo hrať rovnaký titul päť hodín cesty autom od Viedne?) Pravidelní čitatelia iste pamätajú triumf a chválu kritiky pre Dariu Klimentovú za titulný part s English National Ballet. La Fille mal gardée sa bude hrať celý december aj v januári a jej osviežujúca letná krása je priamo kontrastne vhodná na chladné zimné večery. Nasadenie celého súboru a orchestra sa vzácne stretáva s vydarenou redakciou anglickej choreografickej legendy. Ani päťdesiatpäť rokov od svojej premiéry v Kráľovskom balete nestratila nič zo svojej subtílnej krásy a radostnej oslavy tanca. Demi-charaktery hlavných postáv, situačná komika, dokonalé prepracovanie gagov, číra harmónia choreografickej podstaty a zvukomalebná krása partitúry v úprave Johna Lanchberyho stále dokážu vyvolať patričné letné idey, oslavu žatvy i oslavu „prostej“ ľudskej lásky.

Lisa, ako ustálil názov hlavnej postavy Asthon, je špeciálnym baletným typom. Nie je to extravagantná a rozšafná Swanilda extrovertka, nie je to ani nevinná a vnútorná Giselle. Je to prvou láskou zasiahnutá, žensky sýta postava túžiaca po Colasovi, manželstve a deťoch. Unikátnosť vyjadrenia charakteru podporuje Asthon nielen pohybovým slovníkom a širokým rádiom drobných skokov, rotácie a bria, ale najmä dôležitou variáciou v 2. dejstve, kde Lisa prežíva vnútorný monológ vyjadrený gesticky, tak dôležitý pre charakter postavy. Premýšľa, koľko detí by chcela a posúva primabalerínu z piedestálu divy do rovinu človečenstva.

Asthon nebol žiadny babrák, mal šťastie, že sa generačne stretol s veľkými osobnosťami a tieto stretnutia patrične využil na nepretrhnutie tradície. Jeho prvý učiteľ baletu bol Léonide Massine, ktorého neskôr vystriedala Maria Rambert. Interpretačnú kariéru začal v súbore slávnej Idy Rubinstein. Tancoval ešte so slávnymi balerínami Ďagilevovej éry – Tamarou Karsavinou či Lydiou Lopokovou, pre ktorú začal aj choreografovať. Stretnutie s ruskými umelcami, ktorí dobre poznali tradíciu mu prinieslo životnú skúsenosť, s ktorou neskôr umne pracoval. Práve Karsavina si isto dobre pamätala petrohradskú verziu, v ktorej tancovala a zoznámila s ňou mladého tanečníka. Práve ona sa Asthonovi zdôverila so slávnou pantomimickou scénou, snom Lisi o manželstve a materskom šťastí, ktorá v podaní slávnej Fanny Elssler dojímala publikum.

Umelecké okolie vznikajúceho a rozvíjajúceho sa anglického baletu aj na troskách ďagilevovského sveta umožnilo vznik a rast choreografa, ktorého meno navždy zostane spojené s legendami baletu 20. storočia ako Alicia Markova či Margot Fontyen, ktorú Asthon objavil ako svoju múzu a učinil z nej fascinujúcu legendu a žiarivú hviezdu. Asthon sa obklopil či už ako choreograf alebo riaditeľ mimoriadnymi osobnosťami, ktoré mu boli k tvorivému úžitku. Veľkú zásluhu na vzniku jeho Márnej opatrnosti má historik Ivor Guest, ktorý našiel pôvodnú hudbu Daubervalovej verzie a aj slávne Elsslerovej pas de deux na hudbu z Donizettiho Nápoja lásky. Osobnostné predpoklady choreografa, jeho cit pre romantiku, zmysel pre humor, šarm i štýl kulminujú práve v Márnej opatrnosti, ktorá sa nespreneveruje tradícii, ale je zároveň aj veľmi vlastná.

Celé nové obsadenie, ktoré sa dá označiť za prvé, bolo vynikajúco zostavené typovo, technicky, emocionálne. Palmu víťazstva a Oscara si však odnáša Roman Lazík, prvooborový sólista, ktorý zostúpil do roly charakternej vdovy Simony. V tomto úkaze je vidieť dôležitý aspekt umelcovho charakteru. Nebojí sa zostúpiť od princov do roly hereckej, nebojí sa „zošpatiť“ a zostáva ako umelec a profesionál verný dôkladnej príprave. Tieto aspekty sa vzájomne spájajú k predikátu, dokonalej javiskovej interpretácii. Nie je to travestia, nie je to karikatúra, nie je to výsmech, je to profesionálne oduševnený výkon a oživenie postavy.

Obsadenie Lazíka potvrdzuje aj detailné štúdium a profesionalitu vedenia. Matka Simona potrebuje tanečníka na vrchole síl, schopného s energiou a v tempe zahrať starostlivú maminku a nemôže klesnúť s obsadením kdejakého vyslúžilého hrdinu. Lazík s imidžom pripomínajúcim trochu vtipne Madeleine Albright a s dokonalou charakterotvornou vizážou vytvára základ figúry. Ostré gestá, lámajúce sa v nehe, sošne rezaný profil, vysoké čelo, mierne nahrbenie dopredu, kývajúca chôdza pripomínajúca závažie pendloviek, vrtenie veľkým zadkom a energické výbuchy čipernej maminky sú základným pôdorysom, na ktorom stavia. Postavu má ďalej rozpracovanú do gesta a podtextov veľkých, typicky britských mám a babičiek rodu veľkých charakterných herečiek typu Maggie Smith, ktorých suverénna opatera sa často stáva príťažou a humorným zveličovaním. Od ranného prebudenia, ešte s natáčkami na hlave ako viktoriánska matróna, lieta po dvorčeku a organizuje deň. Len aby sa dcérka nemala čas stretnúť s nežiadúcim nápadníkom. Drobné detaily, akými sú napríklad skoro lietajúce okenice od jej rannej energie, či ako smiešne skladá obrus, z ktorého vytrúsi všetky smeti, či spôsob, akým reaguje na rekvizity, sú očividne teatrálne a zmysluplné. Servilná úcta k budúcnosti v podobe Thomasa a jeho syna Alaina, hmotné zabezpečenie dcéry, ktorú už nezvláda, vedie k dojemným a humorným scénam, ktoré však Lazík do humoru prvoplánovo nestavia. Muzikálne traktovanie situácií, gagov a podtextov sa spája s hudobnými motívmi a nuansami, ako sfackovanie Lisi a ďalšie a ďalšie.

Lazík neponecháva nič náhode a ani na okamih nevystupuje z roly starostlivej, škrobenej a poctivej maminky. Slávny drevákový tanec je zlatou čerešničkou vedľa úchvatných mizanscén, ktoré sú také úžasné, že je na divákovi či bude sledovať tanec hrdinky, či herecké švitorenie jej matky, ktorá sa mu prizerá. Lazík nikdy neskĺzol do paródie, jeho kreácia je vzorovou ukážkou umeleckého zlatorytectva a oslavou režijných nápadov Asthona. Scénka so šatkami, spôsob ako zadkom zavrie šuplík, ako varí obed, či ako sa nadnáša na voze cestou na pole (ktorý na svetových scénach ťahá živý oslík), či poletuje v búrke na poli, scéna s kľúčom a užasne napínavá scéna v 2. dejstve, keď núti Lisu tancovať a hrá na tamburínu, to sú zlaté klince. Nechýba mu ani zmysel pre celok a logické preklopenie postavy do šťastného happy endu, keď dojate a logicky uznáva, podobne ako rodičia českej Predanej nevesty, že jeho dcéra si nemôže vziať nezrelého mládenca Alaina a že Colas bude vhodnejším partnerom. Moralita tohto požehnaného rozhodnutia je správna a je víťazstvom nielen zdravého rozumu, ale aj srdca.

Lazík si výborne imponuje s divou Konovalovou v postave Lisi, s ktorou slovansky srdečne rozohráva rodinné väzby. Liudmila Konovalova je v celej šírke jej umenia kráľovná, či s ohľadom na krajinu pôvodu cárovná. Je jednou z mála primabalerín v svetovom kontexte, ktorá vlastní nielen rozvíjajúcu sa techniku, ktorá divákovi neukazuje žiadne limity, ale je aj výbornou herečkou a umeleckou osobnosťou so zmyslom pre javiskové konanie a štýlovosť. Konovalova si ľubuje v brio pasážach, aj v lyrických momentoch. Vrcholom jej technickej bravúry je slávne pas de deux v druhom obraze prvého dejstva. Korunou je slávne miesto, keď diva stojí v centre v atittude a v ruke drží stuhy, ktoré na druhom konci zvierajú jej priateľky, ktoré sa točia vo smere hodinových ručičiek a tým balerínu v póze otáčajú. Konovalova stojí ako neskôr slávna májka a nechá sa otočiť dvakrát. Triumf techniky a jasu, vytríbenosti, zmyslu pre poéziu aj gradáciu. Spôsob frázovania slávnej variácie o materstve je taký dojemný ako jej gestá, s ktorými kreslí vo vzduchu srdiečko šťastne veriac v budúcnosť s Colasom. Veľké bravo!

Aj ostatní členovia súboru sú výborne obsadení, vhodní pre úlohy, nie nutne prvoplánovo, ale vhodne do štýlu diela, pre charakter a hlavne zmysel. Sympaťák Robert Gabdulin ako Colas, pohybovo plastický Massayu Kimoto ako Alain či výborne tancujúci „mladý Kohút“ – „mladý“ Marian Furnica s krásnymi nohami a brilantnou technikou. Je to šťastie, vyraziť na predstavenie veľkého súboru, ktorý stavia na kvalite. Nedostanete v druhoradých rolách odpad, ale výborných umelcov, ktorí akékoľvek vidiny tvorcov dokážu naplniť a priviesť k dokonalosti. Výrazne sa omladzujúci súbor, taktiež čím ďalej tým lepšie technicky disponovaný, s pribúdajúcimi rokmi šéfovania Legrisa v corps de ballete je oslavou mladosti, vitality, tanca, energie. Žiadne výkyvy nie sú povolené, mladých sedliakov, priateľov, kamarátky tancujú s nasadením a entuziazmom mladí rovesníci.

Vynikajúcim partnerom javiskových umelcov je orchester pod vedením skúseného baletného dirigenta Paula Connellyho. (v novembri napríklad naštudoval a dirigoval Manon v Drážďanoch tu). S vnútornou tenziou a muzicírovaním hrá už predohru plnú zvukomalebných štebotaní a čvirikaní prebúdzajúcej sa letnej krajiny. Radostne muzicíruje a v allegre hrá teleso sýto a kúzelne a tým pomáha aj scéne, že kvôli problémom s čítaním nôt vlastným mnohým baletným inscenáciám napríklad v domácich pomeroch, nebrzdia a nevyrušujú.

Takže ak sa chystáte na vianočné trhy rozhodne nesmúťte, keď na plagáte nevidíte Luskáčika. Číhajte na prvé obsadenie obnovenej inscenácie, ktorá je dôkazom geniality Fredericka Asthona a poctou súboru čistému štýlu baletu. Ešte jedna vec okrem spomenutých je dôležitá. V aktuálnom naštudovaní je prekvapujúca absolútna náhoda. V tom zmysle, že na javisku je mnohokrát dominantný pocit naskúšania, prípravy a neskôr akéhosi mechanického verklíkovania. Niektoré tituly bežia ako dobre namastený stroj, iné ako novinová rotačka, iné škrípu, atď. Vo Viedni som mal ten radostný pocit diváka, že ani ja ani umelci nevieme čo sa stane v ďalšej minúte príbehu, že dej beží a oni tak ako diváci odkrývame jeho smerovanie. A z tohto objavovania sme v napínavej nálade a chceme vedieť ako to dopadne a ako sa to všetko rozpletie. A takéto hranie je už výsadou skutočných divadelných majstrov.

Aktuality
A teraz k darčekom hmatateľným, ktoré si môžeme priať pod stromček. Ak vám práve Luskáčik chýba a Márna opatrnosť je pre vás márna ponuka na vianočný divadelný večer, môžete si urobiť radosť navždy s baletným DVD. Na DVD vychádza verzia Vasilyho Medvedeva a Yuriho Burlaku z Berlína.

Tento Luskáčik je očividne jedinečný. Vychádza totiž z veľkej múdrosti a snahy dotiahnuť veci do konca, dať tradícii a histórii zmysluplný priestor v 21. storočí. Ukázať, čo bolo krásne a čo je všeobecne platné. Obaja choreografi pokračovali v tendenciách svojej znovuzrodenej Esmeraldy a podobne pristupovali k Luskáčikovi. Výtvarne strhujúca rozprávka pre vianočný čas je v tejto verzii očarujúcim výletom nielen do sveta detstva, ale aj histórie a oslavou zlatej éry cárskeho baletu. Podrobnejší popis nájdete tu, ale táto inscenácia, ktorá navyše vďaka pýche nového šéfa Berlínskeho štátneho baletu Nacha Duata, ktorý podobne ako iní šéfovia podľahol sebaklamu, že štátne divadlo je privátny súbor len pre neho, v tejto sezóne končí. Nepomohlo ani divácke šialenstvo, keď inscenácia dominuje štatistickým údajom a ohromným náskokom predbieha ostatné iné, hlavne produkcie Duata na scéne v Berlíne.

Druhá veľmi vydarená nahrávka Luskáčika je záznam inscenácie Rudolfa Nurejeva s Viedenským štátnym baletom. Opäť diriguje Paul Connelly. A ako Klára exceluje Liudmila Konovalova v náročnej verzii Rudolfa Nurejeva, kde interpretka tancuje malú aj dospelú Klárku. Ak si ho chcete pred kúpením overiť môžete si prečítať o ňom viac tu. Ďalšie baletné darčeky v budúcej Panoráme.

Úžasný škandál hýbe umeleckým Parížom, aj keď tragický zásah teroristov ho odsunul z pozornosti. Dotýka sa samozrejme aj baletu, lebo v najslávnejšom stánku baletu a tanca, v legendárnej budove Garniera v Palais Garnier sa nové vedenie rozhodlo podniknúť podivnú rekonštrukciu v sále, vybúrať niektoré priečky v lóžach a tým získať dobre predajné drahé miesta pre divákov. Lenže miest vznikne len sotva tridsať a proti plánom vedenia divadla sa tak zdvihla obrovská nevoľa zo strany akademikov, odborníkov, historikov aj divákov. Divadlo a ministerstvo kultúry, ktoré projekt schválili už v roku 2014 argumentujú, že prepážky boli vždy variabilné už od čias Garniera a v súčasnosti sú v dezolátnom stave, prakticky sa nedá s nimi manipulovať (mali slúžiť na upravovanie dispozícií troch lóží na menšie či väčšie podľa aktuálnych potrieb, štátnych návštev, prenájmov) a celá rekonštrukcia sa vôbec nedotkne vzhľadu hľadiska. Dokumentuje fotkami potrhaných hodvábnych tapiet a zlým stavom kresiel, solitérového vybavenia a zrkadiel. Rekonštrukcia má zlepšiť nielen estetiku slávnej budovy a pohodlie divákov, ale aj akustiku. Z 2081 miest v sále má podľa domácich minimálne päťsto obmedzenú viditeľnosť na scénu. Rady medzi kreslami sú úzke a diváci v lóžach v tretej a štvrtej rade prakticky nevidia a sú poškodení aj zlou akustikou. Okrem slávnej premaľby stropu Marcom Chagallom (1964) sa žiadny zásah do interiéru ikonickej budovy od roku inaugurácie v roku 1875 neuskutočnil.

Mimoriadna udalosť pred pár hodinami skončila v Hamburgu. John Neumeier, legenda medzi svetovými choreografmi vypustil do sveta svoju novú kreáciu, pôsobivý balet s jednoduchým názvom Duse. Zasvätení ihneď vedia, že sa jedná o priezvisko legendárnej herečky Eleonory Duse (1858–1924), ktorá vstúpila do dejín ako veľká umelkyňa a osudová žena v súkromí. Dramatické osudy veľkej javiskovej figúry, ktorá oživla v inom svetle hry Ibsena či talianskeho miláčika d´Annunzia, sa stala múzou umelcom širokým spektrom: Boitovi, Rilkemu, Stanislavskému, Marilyn Monroe, Marthe Graham či hviezde nového tanca Isadore Duncanovej. S tou údajne mala aj milostný vzťah, keď legendárnu divu utešovala po tragickej smrti jej dvoch detí. S ďalších mužov sa jej koril americký prezident Grover Cleveland, ktorý učinil nevídanú vec; pozval herečku na čaj do Bieleho domu. Ďalším prvenstvom bolo, keď ju časopis Time ako prvú ženu fotil na obálku. Neumeier so svojou typickou dlhoročnou prípravou, rešeršami, hľadaním spojníc, križovatiek, symbolov a odkazov vystaval celovečerný balet na hudbu Benjamina Brittena a Arvo Pärta. Kreovať titul o slávnej divadelnej legende by samozrejme nebolo možné bez adekvátneho obsadenia. A tak medzi miláčikmi hamburského baletu žiari meno skutočnej legendy baletu 20. storočia, fenomenálnej talianskej primabaleríny Alessandri Ferri, ktorá sa stala múzou choreografa. Tá sa v posledných rokoch stala synonymom boja „starnúcich“ balerín o svoje miesto na javisku v adekvátnych rolách. Naposledy žiarila v premiére Kráľovského baletu v Londýne v kreácii Wayna McGregora ako slávna spisovateľka Virginia Woolf (tu).

Čo sleduje

Dnešným milým hosťom rubriky je slávny český tanečník Jiří Horák, dnes baletný majster, pedagóg, choreograf. Som vždy veľmi rád, keď sa do rubriky zapojí osobnosť práve tohto typu, pretože jeho generácia tanečníkov napriek mimoriadnemu talentu a výkonom, ktorými obohatili český balet, zostala v tieni deväťdesiatych rokov, kedy sa pozornosť národa sústredila na všetko možné, len nie na umenie. Neexistovali PR nástroje dneška, sociálne siete, ani privátna dokumentárna technika, ktorá by ich tanečné umenie zachytila. To vytvorilo veľkú priepasť medzi kvalitnou dokumentáciou a sledovaním výkonov umelcov do novembrovej revolúcie a dneškom, kedy je možné zdieľať a dokumentovať všetky nuansy. Všetci, ktorí Jiřího Horáka videli tancovať v jednej z jeho desiatok rolí, určite však nezabúdajú na jeho ušľachtilý noblesný zjav, precítený prejav a technické dispozície.

„Předpokládám, že se očekává odkaz na taneční ukázku, nebo něco spojeného s uměním. Jsem rád, že jsou lidé, kteří si dají práci a umísťují raritní historické záběry a dokumenty, které zpětně dotvářejí představu o legendách baletního nebe. Jako pedagogovi mi slouží YouTube jako inspirace ke sledování úrovně světových baletních škol. Stále vede petrohradská Akademie ruského baletu“, hovorí tanečník a vybral pôsobivý dokumentárny film, „proto doporučuji odkaz na dokument právě o Vaganovové“.

Ako bonus vybral opäť niečo osobné, práce českého choreografa Jiřího Kyliána, ako sám hovorí „úžasný duet z dílny Jiřího Kyliána v provedení skvělé tanečnice Evelyn Hart, s kterou jsem měl tu čest se setkat v sérii představení na festivalu v Japonsku v roce 1988 a Rexe Harringtona.“