Donizettiho Marie Stuartovna poprvé na Slovensku

Maria Stuarda po prvýkrát na Slovensku
Bystrický Donizetti na pulze drámy 

Hoci inklinácia slovenského publika i dramaturgov našich operných domov bola a je vždy nahnutá k talianskej opere, biele miesta z jej mapy miznú len pomaly. Týkajú sa predovšetkým rozsiahleho terénu belcantových dramatických útvarov a ranej periódy Verdiho. Tie sa v ostatných desaťročiach (až na malé výnimky) dali postretnúť azda len na jedinej adrese. Na najmenšom slovenskom javisku banskobystrickej Štátnej opery. Samozrejme, rovnako v rámci dnes už zrejme bývalej opernej časti Zámockých hier zvolenských.

Akousi zvláštnou zhodou okolností sa Maria Stuarda od Gaetana Donizettiho vymkla z programovej nite tohto obdobia. Nehrala sa dokonca ani v čase prvých nesmelých známok oneskorenej donizettiovskej renesancie na Slovensku (iniciovanej bratislavskou Komornou operou a Zámockými hrami zvolenskými, za ktorými stál náš popredný historik a vtedy aj dramaturg a riaditeľ Jaroslav Blaho) v polovici deväťdesiatych rokov. Neobjavila sa ani neskôr, v čase systematického koncertného uvádzania neprávom opomínaných belcantových opusov v rámci spomenutého festivalu. Žiaľ, tento voľný cyklus často naslovovzatých rarít, ostával aj napriek atraktívnym speváckym obsadeniam bokom od pozornosti širšieho publika i odbornej obce. Jeho prínos zrejme zhodnotí až história. Pokiaľ ide o Mariu Stuardu, paradoxne voči Slovensku, české divadlá majú za sebou už tri uvedenia tejto unikátnej drámy begramského maestra. Ostatné ostravské uvedenie je dokonca súčasťou voľnej  Tudorovskej trilógie, ktorú na javisku Národného divadla moravskosliezskeho zavŕši v budúcej sezóne Roberto Devereux.

Dať si do dramaturgického plánu Mariu Stuardu vyžaduje popri správnej dávke odvahy aj záruku, že inscenácia nezhorí na neadekvátnom obsadení trojice hlavných postáv. Je to predovšetkým dráma tvorená hlasmi sólistov a ich schopnosťou farbami tónu, vokálnou estetikou a výrazom kreovať napätie vo vzťahoch, sprevádzajúce operu od prvého po posledný takt. V partitúre skutočne niet miesta pre idylu. Samotné dielo má vo fáze zrodu bohatú a najmä pohnutú históriu. Zásahy dobovej cenzúry boli opakované, nie vždy zdôvodnené a vynútené prepracovanie na Buondelmonteho istý čas bez väčšieho ohlasu nahrádzalo pôvodnú partitúru. Raz vrchnosti prekážala charakteristika kráľovnej z úst jej rovnako postavenej rivalky v slovách „vil bastarda“ („podlá bastardka“), inokedy si pre zmenu skočili do vlasov primadony. Fakt, že najnapätejšie číslo opery, dramaticky strhujúca a geniálne skomponovaná konfrontácia anglickej a škótskej kráľovnej, nemá historický základ a je len fabuláciou Donizettiho libretistom (17-ročným študentom práva Giuseppe Bardarim!) spracovanej Schillerovej predlohy, nič nemení na jej účinku. S históriou Marie Stuardy sa podrobnejšie zaoberala recenzie po decembrovom ostravskom uvedení (tu), nebudem ju teda opakovať.V Banskej Bystrici sa v piatok večer zrodila inscenácia, ktorá sa môže hrdiť vo všetkých rozhodujúcich parametroch. Už fakt, že k režijnému pultu bol privolaný legendárny deväťdesiatročný, no stále čulý a tvorivo aktívny Gianfranco De Bosio, prispel k slávnostnej atmosfére. Jeho réžie dodnes zdobia plagáty festivalu v Arene di Verona, vo Viedenskej štátnej opere, či v Budapešti. Vďaka kontaktom Dany Dinkovej, jeho odchovankyne z Opernej akadémie vo Verone, sa podarilo vložiť réžiu do rúk umelca, ktorý je takým „veľkým“, že nemá potrebu (ako mnohí „malí“) povyšovať sa nad predlohu. Gianfranco De Bosio jej slúži, číta ju s pokorou a podčiarkuje v nej to zásadné. Je to výpoveď o profiloch postáv a vzťahoch medzi nimi. A Maria Stuarda je skutočne o vzťahoch. Ľúbostných aj politických. Jeho koncepcia nepotrebuje žiadne metafory, žiadne vnášania rébusov, žiadne pseudomoderné kamufláže dejovej línie. Je čistá, priehľadná, v dramatických scénach strhujúca až evokujúca zmimoriavky. Tvorcovia sa rozhodli pre členenie predlohy na tri dejstvá (mnou naposledy zhliadnuté inscenácie v milánskej La Scale či v Ostrave išli dvojdejstvovou cestou), takže v Bystrici majú jednu pauzu navyše a kľúčové stretnutie kráľovien tvorí gradáciu druhého aktu.

Predstavy režiséra o vizuálnom tvare zhmotnil scénograf Jaroslav Valek a kostýmový výtvarník Peter Čanecký. Valekov rukopis je premenný, no v opere je zväčša zákonité, že autor výpravy sa musí podriadiť (v lepšom prípade spolu formovať) koncepcii réžie. Po celkovo nezvládnutej košickej Manon Lescaut sa teraz ukázala výtvarná stránka ako logicky účelová, harmonizujúca s dejovou osnovou i poetikou hudby. Javiskový priestor Štátnej opery je síce limitujúci, no Valekovi sa podarilo na rovnakom „striebristom“ základe (centrálne schody, postranné steny, strešné variabilne nastaviteľné polozrkadlové a polopriehľadné plátno, plyšová opona na horizonte) meniť atmosféru dejstiev. Hlavne farbami, istými detailmi (mozaiková výzdoba sa objaví počnúc druhým dejstvom) a čiastočne aj svietením.Kostýmy Petra Čaneckého majú výraznú a pre jednotlivé postavy diferencovanú farebnosť. Nie sú dobové, ale nevtieravou štaylizáciou navádzajú do histórie anglických dejín. Esteticky krásne pôsobili kostýmy zboru, obzvlášť do čierna ladené tragické vyústenie výrazne dotváralo atmosféru modlitby a príprav na popravu. Gianfranco De Bosio predložil so svojím tímom Mariu Stuardu zrozumiteľnú, postavenú predovšetkým na protagonistkách, na ich vokálno-výrazovom a emocionálnom prejave. Hľa, dá sa to aj „tradične“ a bez divadelnej hmly!

Veľmi príjemným prekvapením bolo hudobné naštudovanie Igora Bullu. Talianska opera bola v Banskej Bystrici vždy doménou Mariána Vacha a vyoral v nej mimoriadne hlbokú, žiaľ v celoslovenskom pohľade nie celkom docenené brázdu. Dnes jeho mladší kolega dokázal, že sa mnohému priučil a že cit pre stavbu Donizettiho partitúry v ňom zrel. Aj dozrel. Bullove tempá mali kontrasty, v cavatinách vedel poddajne farbiť, cabalettám vtisol dramatický atak. Orchester neznel monotónne, boli v ňom dynamické odtiene, kontakt s javiskom plynul bez kolízií. Zablysol sa aj zbor, pripravený Ivetou Popovičovou, ktorý bol síce len striedmo aranžovaný, no situovaný tak, aby jeho zvuk a farebné spektrum sa niesli do hľadiska.Pilierom belcantovej opery serie sú predsa len sólisti. Považujem za malý zázrak, že sa Banskobystričanom podarilo zo slovenských zdrojov vystavať premiérovú dvojicu kráľovien. Protagonistky Opery Slovenského národného divadla Adriana Kohútková (Maria Stuarda) a Jolana Fogašová (Elisabetta) sa s daným slohom popasovali naposledy na ich domácej scéne počas krátkeho života Lucrezie Borgie v roku 2007, kde alternovali titulnú úlohu. Odvtedy sa hlasový vývoj oboch umelkýň posunul.

Adriana Kohútková sa v Marie Stuarde doslova našla. Je to part, ktorý je dnes na ňu priam šitý. Jej soprán je už zjavne mladodramatický, no ešte stále dostatočne pružný na zdolávanie donizettiovského zdobenia a nemilosrdného rozsahu. Nie sú to v jej prípade len danosti vokálno-technické (mimochodom, to je conditio sine qua non), či adekvátny timbre, ale mimoriadna empatia k belcantovej fráze. Aj k takým nuansám, ako je štýlové a vkusné portamento. Legatová väzba tónov sa Adriane Kohútkovej príkladne darila vo vláčnom piane, v mezzoforte a razantné, okrúhle výšky neochudobnila o žiadnu korunu. Skrátka, bol to strhujúci výkon, priam nabádajúci dramaturgiu jej materskej scény k využitiu umelkyne v tomto konkrétnom slohu.

Druhým výborným výkonom premiérového večera sa môže pochváliť Jolana Fogašová ako Elisabetta. Part, často obsadzovaný kvôli farebnému kontrastu mezzosopránmi, jej z hľadiska tessitury sedí, napokon ešte stále sa sporadicky vracia k mezzo partiám. Bola sebavedomou, ale aj pochybovačnou kráľovnou, elegantnou či už v sivastom šatovom kostýme alebo v nohavicovom poľovníckom, ktorá rovnako svoj portrét maľovala hlasovým výrazom. Mala veľa odtieňov vo farbe aj dynamike. Prejsť bezprostredne z titulnej role Straussovej Salome priamo do jadra belcanta (s jednodňovou pauzou) by bolo hazardom, keby Fogašová nebola vyzbrojená skalopevnou technikou. Ako Elisabetta vyspievala pomerne precízne aj pohyblivé úseky, obrovský rozsah partu jej ťažkosti nerobil, možno ak by jej premiérový večer nepredchádzalo už spomenuté bratislavské predstavenie, zaoblilo by sa aj zopár ostrejších tónov.Luciano Mastro, v Ostrave udomácnený taliansky tenorista, prišiel do Banskej Bystrice s nedávno naštudovanou rolou Leicestra. Pred ňou robil aj Percyho v Anne Bolene, takže nevplával do nových vôd. Napriek tomu, že v ňom prúdi talianska krv, estetika jeho spevu nie je primárne belcantová. Mastro vlastní prierazný, rezonančný a kovový tenor, ktorý sa vhodne uplatní najmä v cabalettových úsekoch a v ansámbloch, kde má dominovať. Odvrátenou tvárou jeho speváckeho profilu je minimálna schopnosť formovať pokojné, plynulé legatové frázy v strednej dynamike. Preto viac siaha po mantineloch – na jednej strane k dravému forte, na druhej takmer až k falzetu. Mezza voce to nebolo. Navyše, neprehliadnuteľné bolo aj distonovanie v duete v Mariou v 2. dejstve.

Ďalšie tri postavy sú už menšie, pričom epizódnou je len škótskej kráľovnej oddaná pobočníčka Anna Kennedy v podaní Oľgy Hromadovej. Zoltán Vongrey ako Guglielmo Cecil vložil do negatívnej postavy popri stále balzamovo sfarbenom a objemnom barytóne aj výrazovú charakteristiku. Ivan Zvarík (Giorgio Talbot) mal istý problém krotiť svoj objemný a nezvyklo tmavý bas v duetách a ansámbloch, čo mu raz vyšlo lepšie, inokedy menej plasticky.

V kontexte marcových premiér na všetkých troch slovenských profesionálnych operných javiskách si pomyselnú palmu víťazstva odnáša banskobystrická Maria Stuarda. Stala sa prínosom nielen pre súbor samotný, ale výrazne posilňuje aj celoslovenskú opernú dramaturgiu. Štátnej opere treba jednoznačne pripísať nielen celoštátne prvenstvo v uvedení tohto titulu, ale rovnako odvahu popasovať sa s predlohou, ktorá by sa mohla zdať pre malé divadlo priam samovražednou.

Gaetano Donizetti:
Maria Stuarda
Hudobné naštudovanie a dirigent: Igor Bulla
Réžia: Gianfranco De Bosio
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Peter Čanecký
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Koncertný majster: Oldřich Husák
Orchester, zbor a balet Štátnej opery Banská Bystrica
Premiéry 20. a 21. marca 2015 Štátna opera Banská Bystrica
(napísané z prvej premiéry 20. 3. 2015)

Maria Stuarda – Adriana Kohútková (alt. Dana Pěnkava Koklesová)
Elisabetta – Jolana Fogašová (alt. Cristina Baggio)
Roberto – Luciano Mastro (alt. Ondrej Šaling)
Giorgio Talbot – Ivan Zvarík (alt. Ondrej Mráz)
Lord Guglielmo Cecil – Zoltán Vongrey (alt. Martin Popovič)
Anna Kennedy – Oľga Hromadová (alt. Eva Šušková)

www.stateopera.sk

Foto Jozef Lomnický