Donizettiho Marie Stuartovna poprvé na Slovensku

  1. 1
  2. 2

Veľmi príjemným prekvapením bolo hudobné naštudovanie Igora Bullu. Talianska opera bola v Banskej Bystrici vždy doménou Mariána Vacha a vyoral v nej mimoriadne hlbokú, žiaľ v celoslovenskom pohľade nie celkom docenené brázdu. Dnes jeho mladší kolega dokázal, že sa mnohému priučil a že cit pre stavbu Donizettiho partitúry v ňom zrel. Aj dozrel. Bullove tempá mali kontrasty, v cavatinách vedel poddajne farbiť, cabalettám vtisol dramatický atak. Orchester neznel monotónne, boli v ňom dynamické odtiene, kontakt s javiskom plynul bez kolízií. Zablysol sa aj zbor, pripravený Ivetou Popovičovou, ktorý bol síce len striedmo aranžovaný, no situovaný tak, aby jeho zvuk a farebné spektrum sa niesli do hľadiska.Pilierom belcantovej opery serie sú predsa len sólisti. Považujem za malý zázrak, že sa Banskobystričanom podarilo zo slovenských zdrojov vystavať premiérovú dvojicu kráľovien. Protagonistky Opery Slovenského národného divadla Adriana Kohútková (Maria Stuarda) a Jolana Fogašová (Elisabetta) sa s daným slohom popasovali naposledy na ich domácej scéne počas krátkeho života Lucrezie Borgie v roku 2007, kde alternovali titulnú úlohu. Odvtedy sa hlasový vývoj oboch umelkýň posunul.

Adriana Kohútková sa v Marie Stuarde doslova našla. Je to part, ktorý je dnes na ňu priam šitý. Jej soprán je už zjavne mladodramatický, no ešte stále dostatočne pružný na zdolávanie donizettiovského zdobenia a nemilosrdného rozsahu. Nie sú to v jej prípade len danosti vokálno-technické (mimochodom, to je conditio sine qua non), či adekvátny timbre, ale mimoriadna empatia k belcantovej fráze. Aj k takým nuansám, ako je štýlové a vkusné portamento. Legatová väzba tónov sa Adriane Kohútkovej príkladne darila vo vláčnom piane, v mezzoforte a razantné, okrúhle výšky neochudobnila o žiadnu korunu. Skrátka, bol to strhujúci výkon, priam nabádajúci dramaturgiu jej materskej scény k využitiu umelkyne v tomto konkrétnom slohu.

Druhým výborným výkonom premiérového večera sa môže pochváliť Jolana Fogašová ako Elisabetta. Part, často obsadzovaný kvôli farebnému kontrastu mezzosopránmi, jej z hľadiska tessitury sedí, napokon ešte stále sa sporadicky vracia k mezzo partiám. Bola sebavedomou, ale aj pochybovačnou kráľovnou, elegantnou či už v sivastom šatovom kostýme alebo v nohavicovom poľovníckom, ktorá rovnako svoj portrét maľovala hlasovým výrazom. Mala veľa odtieňov vo farbe aj dynamike. Prejsť bezprostredne z titulnej role Straussovej Salome priamo do jadra belcanta (s jednodňovou pauzou) by bolo hazardom, keby Fogašová nebola vyzbrojená skalopevnou technikou. Ako Elisabetta vyspievala pomerne precízne aj pohyblivé úseky, obrovský rozsah partu jej ťažkosti nerobil, možno ak by jej premiérový večer nepredchádzalo už spomenuté bratislavské predstavenie, zaoblilo by sa aj zopár ostrejších tónov.Luciano Mastro, v Ostrave udomácnený taliansky tenorista, prišiel do Banskej Bystrice s nedávno naštudovanou rolou Leicestra. Pred ňou robil aj Percyho v Anne Bolene, takže nevplával do nových vôd. Napriek tomu, že v ňom prúdi talianska krv, estetika jeho spevu nie je primárne belcantová. Mastro vlastní prierazný, rezonančný a kovový tenor, ktorý sa vhodne uplatní najmä v cabalettových úsekoch a v ansámbloch, kde má dominovať. Odvrátenou tvárou jeho speváckeho profilu je minimálna schopnosť formovať pokojné, plynulé legatové frázy v strednej dynamike. Preto viac siaha po mantineloch – na jednej strane k dravému forte, na druhej takmer až k falzetu. Mezza voce to nebolo. Navyše, neprehliadnuteľné bolo aj distonovanie v duete v Mariou v 2. dejstve.

Ďalšie tri postavy sú už menšie, pričom epizódnou je len škótskej kráľovnej oddaná pobočníčka Anna Kennedy v podaní Oľgy Hromadovej. Zoltán Vongrey ako Guglielmo Cecil vložil do negatívnej postavy popri stále balzamovo sfarbenom a objemnom barytóne aj výrazovú charakteristiku. Ivan Zvarík (Giorgio Talbot) mal istý problém krotiť svoj objemný a nezvyklo tmavý bas v duetách a ansámbloch, čo mu raz vyšlo lepšie, inokedy menej plasticky.

V kontexte marcových premiér na všetkých troch slovenských profesionálnych operných javiskách si pomyselnú palmu víťazstva odnáša banskobystrická Maria Stuarda. Stala sa prínosom nielen pre súbor samotný, ale výrazne posilňuje aj celoslovenskú opernú dramaturgiu. Štátnej opere treba jednoznačne pripísať nielen celoštátne prvenstvo v uvedení tohto titulu, ale rovnako odvahu popasovať sa s predlohou, ktorá by sa mohla zdať pre malé divadlo priam samovražednou.


Hodnotenie autora recenzie: 80 %

Gaetano Donizetti:
Maria Stuarda
Hudobné naštudovanie a dirigent: Igor Bulla
Réžia: Gianfranco De Bosio
Scéna: Jaroslav Valek
Kostýmy: Peter Čanecký
Zbormajsterka: Iveta Popovičová
Koncertný majster: Oldřich Husák
Orchester, zbor a balet Štátnej opery Banská Bystrica
Premiéry 20. a 21. marca 2015 Štátna opera Banská Bystrica
(napísané z prvej premiéry 20. 3. 2015)

Maria Stuarda – Adriana Kohútková (alt. Dana Pěnkava Koklesová)
Elisabetta – Jolana Fogašová (alt. Cristina Baggio)
Roberto – Luciano Mastro (alt. Ondrej Šaling)
Giorgio Talbot – Ivan Zvarík (alt. Ondrej Mráz)
Lord Guglielmo Cecil – Zoltán Vongrey (alt. Martin Popovič)
Anna Kennedy – Oľga Hromadová (alt. Eva Šušková)

www.stateopera.sk

Foto Jozef Lomnický

Nejaktuálnější zprávy ze světa hudby přímo do Vaší schránky

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Donizetti: Maria Stuarda (SO Banská Bystrica)

[yasr_visitor_votes postid="156745" size="small"]

Mohlo by vás zajímat


0 0 vote
Ohodnoťte článek
5 Komentáře
Nejstarší
Nejnovější Most Voted
Inline Feedbacks
View all comments