Dvě operní glosy ze současné Bratislavy

Pavel Unger, 03.04.2014 18:00

Komorná opera Bratislava a Don Giovanni v SND

Do vena – namiesto recenzie
Pred časom preletela slovenským operným mikrokozmom správa o vzniku novej opernej inštitúcie. Vraj si dala meno Komorná opera Bratislava. A chce pomôcť mladým spevákom a inštrumentalistom začleniť sa do reálneho hudobno-divadelného života. V zárodku zneli jej predsavzatia sebaisto ale aj zaujímavo.

Je nás tu ešte zopár píšucich recenzentov, ktorí sme boli svedkami zrodu i pádu našich predchádzajúcich komorných operných ansámblov. Či už pod krídlami Slovenského národného divadla, Slovenskej filharmónie, alebo ako samostatnej jednotky. Istá tradícia a nepopierateľné výsledky teda k dispozícii sú. Novovzniknutá Komorná opera Bratislava si osvojila názov svojich predchodkýň, prinajmenšom tej poslednej (azda je to právne v poriadku) – a to je asi z ich dedičstva všetko. Na rozdiel od tých zaniknuvších, zastrešených nejednou interpretačnou či dramaturgickou autoritou, tú súčasnú vedú dvaja dosiaľ neznámi páni. Mladosť môže byť vzácnou devízou, ak je sprevádzaná primeranou pokorou. Môže byť aj zradnou, ak sebavedomé ambície nemajú reálny základ.

Šéfovia inštitúcie (nenašiel som informačný zdroj, v akej právnej forme súbor existuje, kým je financovaný a ďalšie identifikačné údaje) sa neváhali otitulovať ako generálny riaditeľ a hudobný riaditeľ. Pekné, módne. Ešte pred prvým zdvihnutím opony si už poťažkali na okolie. Na „ľudskú hlúposť, závisť alebo ješitnosť“ a na polená, kladené pod ich nohy. Odvážne, módne. Ešte nič nedokázali a už odhalili vinníkov. Ba dokonca sa stihli začudovať neochote niektorých pedagógov oficiálnych vzdelávacích inštitúcií zveriť im svojich študentov.Nuž, zopár polien si pod nohy hodila Komorná opera sama. Prinajmenšom, komunikačnú impotenciu a exkluzivitu vo výbere manažérky propagácie (?) a recenzentky v jednej osobe. Nechávam na svedomie dotyčnej, ako sa s (ne)etikou tohto statusu vyrovnala. Na svoju inauguračnú premiéru Komorná opera Bratislava nepozvala žiadneho z aktívnych recenzentov, neusporiadala tlačovú besedu (aspoň o nej neviem), čím sa vlastnoručne podpísala pod informačné vákuum. To si teda nedovolia ani najväčšie svetové operné domy a festivaly. Aj tie vedia, že kritika neslúži len ako komunikačný kanál, ale je aj podkladom pre historikov a bádateľov. Páni riaditelia Roman Müller a Lukáš Kunst Lederer ešte k takému uvažovaniu nedospeli. Ale závistlivých hlupákov okolo seba už vidia. Len akosi mi nedochádza, čo im tí dementi mali závidieť.

Prečo vznikla na namiesto recenzie táto glosa? Určite nie preto, že slovenská kritika žiali nad neúčasťou na premiére. Nie, neumierame. Či mladému súboru prospeje obklopenie tichom, si musí jeho vedenie zanalyzovať samo. Nelámem palicu. Nebol som prítomný a o referencie (hoci hodnoverné) sa opierať nebudem. Azda len jedna maličkosť. Ak páni riaditelia nájdu silu pre sebareflexiu a ak neuveria špecifickému slovenskému bludu v podobe ovácií postojačky, majú šancu pohnúť sa dopredu. Možno nabudúce už nebude potrebná glosa. Možno príde aj regulárna recenzia. Je to v rukách Komornej opery.
***

Obnovený Don Giovanni – keď „kráľom“ nie je pán, ale sluha
Škoda, že Opera Slovenského národného divadla nepozná štatút obnoveného (hudobného) naštudovania. Mohla ho aj marketingovo využiť na stredajšom predstavení Mozartovho Dona Giovanniho. Inscenácia, ktorá sa zrodila pred trinástimi rokmi a s väčšími či menšími pauzami žije dodnes, vrátila sa v úplne novom hudobnom poňatí. Šéfdirigent Friedrich Haider po Čarovnej flaute a nedávnom uvedení La clemenza di Tito opäť potvrdil, že je pre náš súbor priam mozartovským spasiteľom.

Bratislavský Don Giovanni od počiatku nemal šťastie na dirigentov. Teraz po prvýkrát zaznel v premyslenej koncepcii, v tempách s kontrastmi a s brisknými gradáciami ansámblov, v pomerne širokej palete farieb a dynamických odtieňov. Keby sa inscenácia zrodila v tejto chvíli ako nová a súbor mal ešte viac času na cibrenie detailov, výsledok mohol byť ešte strhujúcejší. Vypointovanejší v recitatívoch. Nechcem byť maximalista. Bratislava nie je Salzburg. Ale to, čo orchester po Haiderovou taktovkou v stredu ponúkol, je hodné najvyššieho uznania. Nielen z hľadiska technického a štýlového, ale aj vloženým tvorivým elánom a radosťou z muzicírovania.

K inscenácii sa v tejto glose nebudem podrobnejšie vyjadrovať. Jej obaja tvorcovia, režisér Jozef Bendárik a scénograf Vladimír Čáp, už nie sú medzi nami. Obnovenie zrejme pripravil daktorý z asistentov. Z pôvodného rukopisu čosi ostalo čitateľnejšie, iné menej. V podstate však javiskový tvar Dona Giovanniho z roku 2001 si zachoval svoje pozitívne aj problematické stránky.

Patrilo by sa pasáž o sólistoch začať novým obsadením. Spravím to však inak. Skutočným kráľom javiska sa totiž stal nie pán, ale sluha.Peter Mikuláš stvárnil Leporella vo vrcholnej speváckej i hereckej forme. Bol prirodzenou autoritou javiska, bez neskromnej túžby stáť v epicentre deja, bol to on, čo najväčšmi sršal energiou, šokoval neprebernou paletou dynamiky a výrazu. On bol učiteľom speváckeho legata aj vypointovaných secco recitatívov. Skrátka, Mozart par excellence. Túto charakteristiku, žiaľ, nemožno aplikovať na maďarského hosťa, na bratislavských doskách debutujúceho barytonistu Istvána Kovácsa v titulnej úlohe. Bol to Giovanni od začiatku do konca „v mezzoforte“. Či spieval „šampanskú“ áriu, canzonettu alebo finále, bola to stále jedna farba, jedna výrazová dimenzia, jedna herecká poloha. Fluidum, ktoré by z postavy legendárneho zvodcu malo sálať, ostalo v nedohľadne.Veľmi dobre si počínalo trio dámskych predstaviteliek. V postave Donny Anny debutujúca hosťujúca Luisa Albrechtová (poznáme ju z titulnej postavy Baumgartnerovej Márie Terézie) preukázala dramatický nerv, kultúru frázovania a pre tento part aj potrebný tmavší timbre. Jediné zreteľnejšie zaváhanie sa dostavilo v druhej árii v koloratúrach. Eva Hornyáková je farebne bohatou, v polohách vyrovnanou a štýlovo veľmi presvedčivou Donnou Elvirou. Do tretice zaujala aj Andrea Vizvári ako Zerlina, vybavená príjemným lyrickým sopránom so zvučnou hornou aj spodnou polohou.

Debutantom v roli Dona Ottavia bol tenorista Martin Gyimesi, ktorý v plnej miere osvedčil svoj postup z pozície zboristu na sólistu. Jeho objemom síce útlejší, no koncentrovaný lyrický tenor má zmysel pre modelovanie mozartovských fráz, znie kultivovane a štýlovo verne. V árii Dalla sua pace síce trocha intonačne a rytmicky zaváhal, no Il mio tesoro už bolo bez chýb a precízne aj v koloratúre. Po opatrnejšom vstupe sa úspešne rozospieval aj Martin Mikuš ako Masetto a dobre znel aj bas Jána Gallu, popri Petrovi Mikulášovi, druhého sólistu z pôvodnej premiérovej zostavy.

Wolfgang Amadeus Mozart:
Don Giovanni
Dirigent: Friedrich Haider
Réžia: Jozef Bednárik
Scéna: Vladimír Čáp
Kostýmy: Ľudmila Várossová
Choreografia: Jaroslav Moravčík
Zbormajster: Ladislav Kaprinay
Orchestr a zbor Opery SND
Premiéra 25. mája 2001 historická budova SND Bratislava
(napísané z reprízy 3. 4. 2014)

Don Giovanni – István Kovács
Donna Anna – Luisa Albrechtová
Don Ottavio – Martin Gyimesi
Komtúr – Ján Galla
Donna Elvira – Eva Hornyáková
Leporello – Peter Mikuláš
Masetto – Martin Mikuš
Zerlina – Andrea Vizvári
Majordomus – Miloslav Krajčík