Finále Bratislavských hudebních slavností a pár slov navíc

Slovenská filharmónia uzavrela Bratislavské hudobné slávnosti 2015 

Koncertom Slovenskej filharmónie do druhej polstoročnice Bratislavské hudobné slávnosti pred sedemnástimi dňami vstúpili, domáci orchester včera päťdesiaty prvý ročník ukončil. Tento raz stál na dirigentskom stupienku renomovaný rumunský umelec Ion Marin, ktorý sa na náš festival vrátil po ôsmich rokoch.

Na programe boli dve ťažiskové skladby, dva náročné a reprezentatívne opusy, preverujúce kvalitu všetkých zainteresovaných. V prvej polovici to bol Koncert pre husle a orchester D dur, op.77 od Johannesa Brahmsa. Sólistkou bola nemecká huslistka Viviane Hagner umelkyňa ktorá v ranom veku, ešte ako štrnásťročné dieťa, zažiarila s Izraelskou filharmóniou pod taktovkou Zubina Mehtu.

Postupne sa kariéra tridsiati ôsmi ročnej huslistky sľubne rozvinula a pod taktovkami veľkých osobností obehla svet. Brahmsov husľový koncert je partitúrou mimoriadne náročnou, kde sólista je rovnocenným partnerom symfonicky koncipovanému orchestru. Vyžaduje zrelého interpreta s energickým i nežným tónom, virtuozita nie je v ňom samoúčelná, ale v plnej miere odovzdaná obsahu. Viviane Hagner nesporne má dispozície pre Brahmsa, zdoláva ho v premyslenej výstavbe, dokáže tónovo, farebne a dynamicky vyniknúť i poddať sa komplexnej linke. Isté drobné dlhy technického rázu som spozoroval jednak v behoch, trilky by zniesli ešte filigránskejšiu vybrúsenosť a v pianissimách občas frázy nedoťahovala, respektive sa ich niť mierne pretrhávala. Celkový dojem z jej vystúpenia, ako aj z orchestrálneho vypracovania dirigentom Ionom Marinom (až na nie stopercentný výkon dychov v druhej vete), bol však pozitívny. Za potlesk sa umelkyňa odmenila prídavkom, Bachovým Sicilianom.

Vrcholom večera sa stala Symfónia č.5 B dur, stý opus Sergeja Prokofjeva. Okolnosti jej vzniku, po návrate skladateľa zo zahraničia v čase stalinizmu, ako aj jeho svojský postoj k režimu, ktorý ho síce mierne „usmerňoval“, no rozhodne nezlomil, sú známe. Prejavujú sa aj v rozsiahlej piatej symfónii, zrodenej roku 1944 a premiérovanej v Moskve v januári nasledovného roku, zrkadliacej optimistický politický vývoj v krajine. Napriek tomu, že sa o nej zvykne zdôrazňovať poetika „slobodného a šťastného človeka“, vonkoncom nejde o prvoplánovú selanku. Koncepcia Iona Marina z partitúry vyselektovala rovnako témy lyrické, radostné, ako aj k apoteóze smerujúce gradácie a celý rad farebných a dynamických modulácií. Aj vďaka výbornej dispozícii Slovenskej filharmónie, plne stotožnenej s poňatím dirigenta, vznikol plastický a jednoliaty kaleidoskop farieb a nálad.

Dal príznačnú bodku za prvým ročníkom po päťdesiatinách festivalu. Zakódovaný optimizmus Prokofjevovej skladby azda symbolizuje aj prognózu ďalšieho vývoja Bratislavských hudobných slávností. Spokojnosť so záverečným koncertom nedalo najavo len publikum, ale aj samotní členovia orchestra. Nezvyklým dupaním a posedom pri klaňaní sa dirigenta upozornili, že hosťovanie Iona Marina bolo aj pre nich obohacujúce.

Hodnotenie autora recenzie: 85%

Bratislavské hudobné slávnosti 2015
Záverečný koncert
Dirigent: Ion Marin
Viviane Hagner (husle)
Slovenská filharmónia
11.10.2015 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava

program:
Johannes Brahms: Koncert pre husle a orchester D dur op.77
Sergej Prokofjev: Symfónia č.5 B dur, op. 100

www.bhsfestival.sk
***

Pár slov na margo
Necítim sa byť kompetentný zodpovedne zhodnotiť päťdesiaty prvý ročník Bratislavských hudobných slávností, keďže som navštívil len osem zo sedemnástich večerov. Unikli mi aj dva hosťujúce orchestre, profilujúce úroveň festivalu (NDR Sinfonieorchester Hamburg s Jurajom Valčuhom – ten kolidoval s hosťovaním Vesseliny Kasarovej v Opere Slovenského národného divadla a tiež Rotterdamská filharmónia), takže sa obmedzím skôr na zopár všeobecných poznámok.

Bolo by naivné očakávať, že po mimoriadne dotovanom päťdesiatom ročníku sa jesenné hudobné hodovanie zopakuje v rovnako vyšperkovanej kvalite. Dôležité bolo – a to sa splnilo – že Bratislavské hudobné slávnosti si udržali štandard, na ktorý sme si v ostatných desaťročiach zvykli. Že v rámci hudobného života Bratislavy skoncentrovali pozornosť publika a dokázali ho prilákať v hojnom počte po sedemnásť dní (uvažujem, či by skrátenie do pätnástich dní, ako tomu bolo pred desaťročím, hutnosti ponuky neprospelo?) do sídla festivalu. Na mnou navštívených koncertoch takmer neboli v hľadisku prázdne kreslá. Atmosféra priamo v Redute, či pred ňou na námestí Eugena Suchoňa, budila dojem akéhosi „štátu v štáte“. Stretla sa tu komunita na jednu vlnu naladených ľudí, zviazaných záujmom o niečo ušľachtilé, duchovne obohacujúce.

Nie som si celkom istý, či odraz festivalu v celospoločenskom kultúrnom dianí mal rovnaké parametre. Či o existencii sviatkov vážnej hudby vedel aj ten, kto sa ich priamo nezúčastnil. Masmédiá, aspoň tie verejnoprávne (rozhlas a televízia) ich síce neodignorovali, spravodajsky zaznamenali, no priame televízne prenosy zaspali v dávnej minulosti. Rádio Devín naživo odvysielalo Medzinárodnú tribúnu mladých interpretov New talent 2015 a vlastne je to jediný zdroj (pokúšal som pátrať cez google), odkiaľ sa dozvieme meno víťaza súťaže. Mienkotvorné denníky (azda s jednou výnimkou) sa v kultúrnych rubrikách venovali iným témam. Aspoňže máme dva webové portály, ktoré boli na pulze diania. Ale zároveň sa pýtam, kde je nová generácia hudobných kritikov? Prečo sa muzikológovia (nielen mladí) vyhýbajú recenzentskej činnosti? Je riziková, o tom vieme svoje, no nedostatok autorov (i plochy venovanej v printových médiách vážnej hudbe) limituje komplexnosť hodnotenia, nehovoriac o manku v dokumentácii.
Zaznelo, v inej súvislosti, meno Eugena Suchoňa. Rozšírim ho na celú slovenskú tvorbu a zisťujem, že okrem komorných formátov a doplnkového čísla v rámci súťaže New Talent 2015, absentovala. No a keď som sa dotkol dramaturgie, tak z nej vyplynul veľký (tvrdím priveľký) akcent na ruskú hudbu. Vonkoncom tým nespochybňujem skvostné, ba až geniálne opusy, ktoré z pera Musorgského (Piesne a tance smrti vo výbornej interpretácii Olgy Borodinovej, Čajkovského (Klavírny koncert b mol so suverénnym Alexandrom Sinchukom), Šostakoviča (apelatívna Leningradská symfónia), Stravinského, Prokofieva, Rimského-Korsakova, Rachmaninova… zazneli. Len mi trocha chýbalo vyváženie. Napríklad, neodznela symfónia z obdobia viedenského klasicizmu. Dalo by sa pokračovať. Hoci aj – pri zastúpení v podstate všetkých hudobných druhov – absenciou opery (kedysi opačný extrém, každé predstavenie počas festivalu sa dostalo pod hlavičku festivalu), ktorá by sa z času na čas mohla vrátiť v exkluzívnej dramaturgickej (a interpretačnej) voľbe. Alebo piesňového recitálu.

Uzavriem kapitolku. Z tej necelej polovice ťažiskových podujatí Bratislavských hudobných slávností si odnášam dobrý dojem. Nezaspali na vavrínoch, v postjubilejnom ročníku naservírovali koncerty, z ktorých nejeden sa natrvalo vryje do pamäti. O rok sa stretneme v posunutom termíne (18.november až 4.december 2016), z dôvodov slovenského predsedníctva v Rade Európskej únie a s tým súvisiaceho využitia priestorov Reduty.