Gemma di Vergy po čtvrtstoletí opět na scéně

V rámci Bergamo Musica Festivalu 2011 uviedli Gemmu di Vergy v tamojšom Teatro Donizetti po 24-ročnej odmlke. O dve predstavenia bol enormný záujem a reakcie publika v 1150-miestnom hľadisku (napriek takmer nedýchateľnému vzduchu) jasne hovorili o veľkom smäde po tomto type opier. Na rozdiel od naštudovaní spred tri a pol desaťročia, ktoré sa opierali o Ricordiho edíciu, tento raz išlo o úplne novú revíziu pod kuratelou Fondazione Donizetti. Autor úpravy Livio Aragona striktne bazíruje na milánskom autografe, zohľadňuje pôvodné zámery skladateľa v oblasti dynamického tieňovania, štruktúry temp a kalibrácii orchestrálnych farieb.

Dielo skomponoval Donizetti podľa predlohy Alexandra Dumasa st., ktoré spracoval Emanuele Bidera (šéf neapolského San Carla Domenico Barbaja ho angažoval ako libretistu), podpísaný tiež pod textovú knihu k Marinovi Falierovi. Dej sa odohráva okolo roku 1428 vo Francúzsku, počas Storočnej vojny. Z bojovej výpravy sa vracajúci Gróf di Vergy odvrhol svoju manželku Gemmu, pretože mu nemohla priniesť potomstvo. Ako náhradu si našiel mladú Idu di Gréville. Spočiatku zúfalá, neskôr pomstychtivá Gemma sa chcela sokyne zbaviť, zvolila však iný plán. Pomoc sa núkala v mladom arabskom otrokovi Tamasovi, ktorý bol do nej tajne zaľúbený. Ten grófa zabil a napokon, po Gemminom odmietnutí, bezvýchodiskovú situáciu vyriešil samovraždou. Na scéne ostala už len Gemma, rekriminujúca svoj prekliaty osud.

Maria Agresta (Gemma), Gregory Kunde (Tamas)

Maria Agresta (Gemma), Leonardo Galeazzi (Guido)

Mario Cassi (Conte di Very)

 

Réžie sa ujal neveľmi známy Švajčiar Laurent Gerber, scéna a kostýmy pochádzajú z tvorivej dielne Angela Salu. Vizuálny obraz je založený na snahe komunikovať s epochou 15.storočia a do nej včleniť príbeh plný emócií, trpiteľstva a krvavých osudových rán. Scéna je lemovaná historickými motívmi zámku, znázornenými neskorogotickými architektonickými prvkami, s využitím ilúzie sklenených mozaík. Horizont sa mení svetelne a projekciami, v čom sa scénografia prikláňa k modernejším metódam. Kostýmy sú dobové. Obaja predstavitelia rodu Vergyovcov majú skôr schematické profily. Z nich sa vymyká orientálny otrok Tamas, ktorý prekračuje svoj spoločenský status a radikálne vstupuje do sveta, ktorým je obklopený, no etnicky nestotožnený. Gerberov rukopis nenesie žiadne známky originálnej nápaditosti, je to vyslovene tradičná a statická réžia. Svojím spôsobom vychádza v ústrety sólistom, ktorí portréty postáv tvarujú v medziach klišé a prostredníctvom osobných skúseností.

Leonardo Galeazzi (Guido), Dario Russo (Rolando)

Bergamskému festivalu a celosvetovej obrode zabudnutého bel canta môžeme na Slovensku len závidieť. Z Donizettiho drám sa v Opere SND (nerátajúc Luciu di Lammermoor) hrala len Lucrezia Borgia (2007), Košice síce ako prvé rehabilitovali Luciu (1968), tým však aj skončili. A tak ostávajú Bratislavské hudobné slávnosti 2005 s koncertným Robertom Devereux (s Editou Gruberovou), Banská Bystrica, dávno zaniknutá bratislavská Komorná opera a festival Zámocké hry zvolenské. Vďaka nim sme na Slovensku aspoň na krátky čas počuli živé tóny Favoritky (1991), Lucrezie Borgie (1994), Anny Boleny (1995), Cateriny Cornaro (1997), Lindy di Chamounix (2009) a na prahu ostatného leta v koncertnej verzii aj Poliuta.