Gemma di Vergy po čtvrtstoletí opět na scéně

  1. 1
  2. 2

Renesancia tragickej časti operného odkazu predchodcov Giuseppe Verdiho si píše históriu šiestich desaťročí. Z trojice najznámejších predstaviteľov epochy rýdzeho talianskeho romantizmu, Gioachina Rossiniho, Gaetana Donizettiho a Vincenza Belliniho, má prvý z nich to posmrtné šťastie, že nad jeho 39-členným javiskovým dedičstvom už 32 rokov príkladne bdie Rossini Opera Festival v Pesare. Spúšťacím mechanizmom rossiniovskej renesancie bolo však uvedenie Obliehania Korintu roku 1949 vo Florencii s Renatou Tebaldi ako Pamirou. V spolupráci s Fondazione Rossini dostáva pesarské publikum každoročne nové kritické edície skladateľových opier, pričom do ich kompletizácie chýbajú už len tri tituly (Ciro in Babilonia je naplánovaný na budúcu letnú sezónu, ostávajú Aureliano in Palmira a Edoardo e Cristina).


Starostlivosť o operné dielo, ktoré zanechal po sebe slávny „bergamasco“ Gaetano Donizetti, vyžaduje ešte väčšie úsilie. Počet javiskových titulov sa pohybuje okolo sedemdesiatky (kvantifikácia nie je jednoznačná z dôvodov viacerých verzií niektorých titulov) a podobne ako v prípade Rossiniho, významnú časť (približne polovicu) tvorí žáner opera seria. Zatiaľ čo komické diela oboch reprezentantov bel canta sa bez väčších páuz kontinuálne udržiavali v repertoároch divadiel, tragické opusy po rozmachu tvorby Verdiho, Wagnera, ale aj veristov, mizli z divadelných plagátov. Podobný osud postihol aj javiskové dielo Vincenza Belliniho, ktoré však je sedemkrát menej objemné. Postupne, v polovici minulého storočia, sa začala belcantová opera seria vracať, pričom jej zmŕtvychvstanie bolo spravidla podmienené prítomnosťou adekvátneho obsadenia extrémne náročných vokálnych partov. Špeciálne u Donizettiho v odbore soprano d´agilità. Kvality materiálov, akými disponovala Maria Callas, Leyla Gencer, Renata Tebaldi, Beverly Sills či Virginia Zeani, stupeň ich technickej výbavy a výrazového nasadenia v tom čase už neboli tak bežné, ako počas „ottocenta“. Skrátka, nájsť primadony formátu Giuditty Pasta, Giulie Grisi, Marie Malibran, Henrietty Méric-Lalande, Fanny Tacchinardi, či prvej predstaviteľky Gemmy di Vergy Giuseppiny Ronzi De Begnis, vyžadovalo viac úsilia . Aj napriek tomu, vďaka Fondazione Donizetti, festivalu v skladateľovom rodnom, dnes 120-tisícovom Bergame, ale aj vďaka iným mestám predovšetkým Talianska a Anglicka, došlo k masívnej vlne revitalizácie zabudnutých Donizettiho drám.

Jednou z nich je aj Gemma di Vergy, dvojaktová tragédia, úspešne uvedená do života v milánskom Teatro alla Scala 26.decembra 1834. Na časovej osi je to päť rokov pred zrodom Verdiho javiskovej prvotiny (Oberto), mesiac pred premiérou Belliniho poslednej opery (Puritáni) a päť rokov po uzavretí opernej periódy Rossiniho Viliamom Tellom. V tom istom roku uzrela z Donizettiho pera svetlo sveta vo florentskej Pergole Rosmonda d´Inghilterra. Pre Neapol skomponovaná a v zárodku cenzúrou zakázaná Maria Stuarda sa po prepracovaní – ako Buondelmonte – dočkala premiéry v októbri. Gemma di Vergypo krátkej fáze javiskovej aktivity zapadla do archívu a oprášili ju až roku 1975 v neapolskom Teatro San Carlo. Odtiaľ sa dostala do Barcelony, New Yorku či Bergama. K dispozícii sú tiež štyri CD komplety opery, tri z nich s prvou novodobou predstaviteľkou Gemmy, katalánskou hviezdou Montserrat Caballé (neapolskú a parížsku nahrávku diriguje Armando Gatto, newyorskú Eve Queller), v poslednom stvárňuje Gemmu Adriana Maliponte.

V rámci Bergamo Musica Festivalu 2011 uviedli Gemmu di Vergy v tamojšom Teatro Donizetti po 24-ročnej odmlke. O dve predstavenia bol enormný záujem a reakcie publika v 1150-miestnom hľadisku (napriek takmer nedýchateľnému vzduchu) jasne hovorili o veľkom smäde po tomto type opier. Na rozdiel od naštudovaní spred tri a pol desaťročia, ktoré sa opierali o Ricordiho edíciu, tento raz išlo o úplne novú revíziu pod kuratelou Fondazione Donizetti. Autor úpravy Livio Aragona striktne bazíruje na milánskom autografe, zohľadňuje pôvodné zámery skladateľa v oblasti dynamického tieňovania, štruktúry temp a kalibrácii orchestrálnych farieb.

Dielo skomponoval Donizetti podľa predlohy Alexandra Dumasa st., ktoré spracoval Emanuele Bidera (šéf neapolského San Carla Domenico Barbaja ho angažoval ako libretistu), podpísaný tiež pod textovú knihu k Marinovi Falierovi. Dej sa odohráva okolo roku 1428 vo Francúzsku, počas Storočnej vojny. Z bojovej výpravy sa vracajúci Gróf di Vergy odvrhol svoju manželku Gemmu, pretože mu nemohla priniesť potomstvo. Ako náhradu si našiel mladú Idu di Gréville. Spočiatku zúfalá, neskôr pomstychtivá Gemma sa chcela sokyne zbaviť, zvolila však iný plán. Pomoc sa núkala v mladom arabskom otrokovi Tamasovi, ktorý bol do nej tajne zaľúbený. Ten grófa zabil a napokon, po Gemminom odmietnutí, bezvýchodiskovú situáciu vyriešil samovraždou. Na scéne ostala už len Gemma, rekriminujúca svoj prekliaty osud.

  1. 1
  2. 2

Mohlo by vás zajímat


4
Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment
4 Comment threads
0 Thread replies
0 Followers
 
Most reacted comment
Hottest comment thread
0 Comment authors

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
nejnovější nejstarší nejlépe hodnocené
Upozornit na
Anonymous

Je toho neuvěřitelně mnoho, co zapadlo. Rossini, Donizetti ale i naši autoři z doby předsmetanovské. Je to obrovská škoda. Náž fanoušek zná od Rossiniho Lazebníka a myslí si, jaká je to legrační frivolní híčka. Přitom on napsal tak dramatická díla, že ten, kdo slyšel jen toho Lazebníka by jen stěží poznal, že jde o Rossiniho. Věčná škoda, že dramaturgové u nás nepečují ani trochu o repertoár a jdou pod tlakem vyprodaných hledišt po trhácích a odrhovaných kusech Pucciniho a Verdiho…

Anonymous

Donizetti to samé – co známe? Nápoj lásky, Lucii a Pasquala – to je všechno. Na Roberta Devereux se musí do Mnichova atd. Co na to naši dramaturgové?!? Moc pěkně napsáno.

Anonymous

Áno, je to tak. Z tohto typu opier toho málo poznáme. Napokon aj Lucrezia Borgia sa v SND hrala len krátko. Z Lucie di L. (Nápoja lásky a Pasquala) sa nedá žiť do nekonečna. Chce to odvahu dramaturgie, ale aj kvalitných interpretov. Asi nemáme ani jedno, ani druhé. Táto recenzia celkovo má silnú výpovednú hodnotu.

Peter

Mne by stacilo keby sa SND rovnomernejsie venovalo aj beznejsiemu repertoaru. uplne chyba napr. nemecka opera. roberta devereux si mozu v mnichove a viedni vdaka gruberovej a koncertne uvedenie u nas s nou myslim uplne postacovalo. detto norma. myslim si ze tato cast repertoaru u nas az tak nestrada: scenicky borgia, puritani v minulych sezonach.
a osobne sa mi nic nestane, ked nebudem pocut vsetky opery od rossiniho a donizettiho. belliniho mozno zvladnem:)