Gerard Mortier: Nežádám žít mnoho let

Gerard Mortier: Nežiadam žiť veľa rokov, len nejaký čas naviac v osvietení, aby som mohol naďalej pracovať

Dvadsiaty prvý marec, teda prvý jarný deň tohto roku mal Gerard Mortier podľa pôvodných plánov stráviť v belgickom meste Gante. Univerzita v jeho rodnom meste mu totiž plánovala udeliť čestný doktorát za zásluhy v umení a on s radosťou prijal pozvanie, aj napriek svojmu vážnemu ochoreniu. Osud s ním však mal úplne iné plány a k tejto ceste kvôli jeho náhlemu úmrtiu nikdy nedošlo. V umeleckých kruhoch sa rozpútala búrlivá vlna smútku. Všetci Mortierovi priatelia, umelci, prívrženci, spolupracovníci, či dokonca aj odporcovia zrazu bolestne pocítili jeho neprítomnosť. Najvýznamnejší umelci súčasnosti sa zrazu ocitli pred pálčivou otázkou: Aká bude súčasná opera bez Gerarda Mortiera?„Gerard Mortier bol impulzívny vizionár, ktorý operu pretransformoval nie kvôli konkrétnej produkcii alebo zmene repertoáru, ale hlavne pre samotnú zmenu prístupu k nej.“, myslí si Peter Sellars, najžiarivejšia osobnosť opernej réžie dneška a dodáva: „Nikto z tých, ktorí sa niekedy spoznal alebo spolupracoval so Gerardom Mortierom nikdy viac nebude taký ako predtým.“ Jeho vitálna prítomnosť podporovala všetky konverzácie a hoc aj tie najodvážnejšie operné ambície. Jeho nepriatelia tiež len reagovali na jeho odvážne plány, bez neho by ani oni neboli tým, kým sú. Jeho špecifická charizma mala úplne rovnaký vplyv: „na jeho priateľov, aj nepriateľov.“, dodáva Peter Sellars, pričom poznamenáva, že Mortierov najvýnimočnejší dar spočíval v „delikátnej alchýmii pre spoluprácu. Väčšina z nás spoznala najvýznamnejších pracovných kolegov nášho života práve vďaka inšpiratívnemu pochopeniu Gerarda Mortiera a jeho elegantnému pozvaniu.“

V tomto bode sa svorne zhodujú všetci jeho najbližší spolupracovníci, ktorí ho označujú za „muža klanu“. Ako sa vyjadril Michael Haneke, Gerard Mortier bol „priateľ umelcov“. Bol jedným z nich, podporoval a ochraňoval svojich verných silou leva. Ako si nostalgicky spomína Peter Sellars: „Pozýval umelcov na večeru väčšinu nocí, len pre samotnú radosť a hravý stimul intelektuálneho súboja, perlivosť dobrého vína a excelentnej obsluhy. Vedel si vychutnať najlepšie veci života a to vplývalo na všetkých naokolo. Mal dobré oko na mladé talenty, dobré ucho na spevákov a cit pre nových režisérov a dobré námety … jeho progresívny postoj bol výsledkom pulzujúceho filozofického dedičstva. A tradície.“

História
Syn gantského pekára spôsobil svojimi odvážnymi projektami najväčší prevrat operného sveta posledných desaťročí. Patril k typu ľudí, ktorí sú ochotní s entuziazmom zasvätiť celý svoj život práci. Demoloval klasické konvencie a utopistické presvedčenia, ktoré sú o opere všeobecne známe a vytvoril tri pevné pilere, na ktorých stálo celé jeho snaženie. V prvom rade to bol súčasný repertoár. Na neho nadväzovala Mortierova úspešná snaha otvoriť brány opery mladému publiku, no a v neposlednom rade to bola jeho koketéria s ostatnými umeleckými disciplínami. Pop-art, video -art alebo film či sochárstvo sa náhle stali súčasťou operných produkcií. Oceňuje to aj legendárny režisér Robert Wilson: „Urobil to, na čo sa neodvážil nikto predtým. Prijal riziko. Stavil na „Život a smrť Mariny Abramovič“. Nikdy predtým nikto nič podobné na javisku v Madride nevidel. Bol hlasným megafónom mladého publika, vždy pozorne sledujúc, čo sa práve udeje. Rovnako ako v divadle, kde v momente riešil akékoľvek problémy umelcov. Bol vizionárom, ktorý nemá obdoby.“

Minulého roku mu diagnostikovali rakovinu pankreasa, na ktorú podľahol po takmer roku urputného boja. Nič mu však nezabránilo pokračovať v čítaní, písaní a organizovaní dôležitých udalostí Kráľovskej opery až do posledného dychu. Spomína si na to aj súčasný umelecký riaditeľ madridského kolosu, Joan Matabosch: „Pripadalo mi dojemné vidieť, že v plnom boji proti vážnemu ochoreniu mu zostali sily, humor a energia na každodenné sledovanie udalostí v Kráľovskej opere.“ Posledný verejný list totiž napísal len pár týždňov pred smrťou. Od začiatku jesennej sezóny sa snažil byť prítomný na tlačových konferenciách, aby tak osobne vysvetlil naliehavosť témy, alebo historické pozadie. Inak tomu nebolo ani v prípade tlačovej konferencie k Brokeback Mountain.Odišiel z nemocnice v Nemecku, aby ráno vstal so štyridsať stupňovou horúčkou a novinárom vysvetlil dôležitosť tejto svetovej premiéry. Jeho trúfalosť ho pochopiteľne znova poslala rovno do nemocnice, on si však túto príležitosť nemohol nechať ujsť. „Možno jeho najväčším umeleckým dielom boli tlačové konferencie. Entuziazmus, ktorý prúdil zo všetkých jeho verejných vystúpení, oslnivá prezentácia umeleckých zámerov, intelektuálny oheň, ktorým mu žiarili očí a virtuózne repliky na margo jeho protivníkov tvorili z každého stretnutia s novinármi nezabudnuteľnú skúsenosť.“, spomína si Peter Sellars. Až do poslednej chvíle sa všetky reflektory sa zameriavali naňho.
Kontroverzia
Gerarda Mortiera vždy sprevádzala kontroverzia. A takmer vždy aj úspech. Nepatril k ľuďom, ktorí by prechovávali prehnanú úctu k autoritám. Práve naopak. Otvoreným diskusiám a výmenám názorov sa vôbec nevyhýbal. Jeho hlboko zakorenená humanita a umelecký cit mu dávali silu zapálene polemizovať s konzervatívnou časťou publika, politikov nevynímajúc. A práve tieto vlastnosti mu úplne prirodzene vytvorili celý rad odporcov. Mortierov revolučný duch však tieto stimuly potreboval. A preto tam, kde prízraky neboli, tam si ich jednoducho vytvoril, pretože veril, že nepretržitá agitácia udrží operu pri živote. Ako si spomína Peter Sellars: „Veľmi dôležitá je tradícia škandálu. Gerard vedel, že je dobrý pre podnikanie. Pochopil, že zúrivé reakcie a zničujúce kritiky garantujú miesto v histórii a zabezpečia, že sa o tebe bude hovoriť. Vedel, že ľudské názory sa zvyknú meniť a že kontroverzia je príležitosť k diskusii, ktorá môže byť prínosná.“

Stavil na intelektuálne podnety divadla, na témy, ktoré svojou nástojčivosťou vzbudia zvedavosť. Potom ich skombinoval ich s precíznym remeselným prevedením scény a brilantnými tvorcami. Čertovsky dobrá taktika týchto produkcií bola jednoducho odsúdená na úspech. „Pravdepodobne nikto, kto pred Gerardom Mortierom viedol operný dom nebol tak hlboko presvedčený o možnostiach umenia. Pevne veril, že opera je inštitúciou určenou pre politické a sociálne dobro, nie iba luxusný artikel.“, pokračuje Sellars. Pre svoje názory si vytvoril veľa nepriateľov v radoch španielskych umelcov. Vyčítali mu malý zástoj tunajších tvorcov na repertoári najreprezentatívnejšieho kultúrneho stánku krajiny, on však všetky námietky zmietol zo stola. Absurdná vec ako občiansky preukaz predsa nemôže byť automatickou vstupenkou do Kráľovskej opery. Zo všetkého najviac si prial mladé, reflexívne a v názoroch hoci aj agresívne publikum. Publikum, ktoré má vlastný názor, nielen slepo nasleduje zastaralé klišé, protivil sa mu model opery ako symbolu istej zaužívanej zábavy.

Inovácia
Do detailov poznal tradíciu, ale všetkými silami bojoval za inováciu. „Gerard Mortier bol gigantom. Nekompromisným a neporovnateľným, vo svojej vízii plastických umení, hudby, poézie, drámy, literatúry a opery. Inicioval nové práce s hlbokými znalosťami prác minulých. Jeho inteligencia, humor a lojalita nám budú veľmi chýbať. On bol skrátka, ten najlepší.“ Gerard Mortier oficiálne prijal post kreatívneho riaditeľa Kráľovskej opery v novembri roku 2008, pričom do funkcie nastúpil v januári 2010. Až do septembra 2013, kedy prijal symbolický post umeleckého poradcu, bolo v Kráľovskej opere odpremiérovaných šestnásť nových produkcií (do konca sezóny sa počíta s premiérou opery Lohengrin a Les contes d’Hoffmann) a tri svetové premiéry (La página en blanco, The Perfect American a Brockeback Mountain). Participoval tiež pri tvorbe inscenácií ako napríklad, C(H)OEURS od Alaina Platela alebo Lo Real, Le Réel, The Real, stvárnené tanečníkom Israelom Galvánom.

Tri nové operné produkcie španielskych autorov, ktoré budú mať premiéru v nasledujúcej sezóne sú rovnako dielom iniciatívy Gerarda Mortiera. El público (Publikum) – najdiskutovanejšia divadelná hra legendárneho Federica Garcíu Lorcu, o ktorej sa traduje, že je neinscenovateľná, sa nakoniec dočká svojho operného prevedenia s hudbou skomponovanou Mauriciom Sotelom. La ciudad de las mentiras (Mesto klamstiev) zachytáva príbehy vo fiktívnom mestečku Santa Maria, pomocou hudby skladateľky Eleny Mendozy. No a do tretice, premiéra opery El otro (Ten druhý), španielskeho skladateľa Alberta Posadasa, nás čaká v sezóne 2016/2017.

Napriek vážnosti ochorenia kontroverzného operného vizionára, prišla správa o jeho náhlej smrti ako blesk z jasného neba. Významné kultúrne inštitúcie zmobilizovali svoje sily v snahe oceniť výnimočný kultúrny prínos mnohými milovaného a mnohými zatracovaného „enfant terrible“ súčasnej opernej scény. Ministerstvo kultúry Španielska mu „in memoriam“ udelilo prestížnu Čestnú medailu okruhu Krásnych umení v Madride. Spomínaný čestný doktorát mu okrem jeho rodného mesta Gante, začiatkom novembra plánovalo udeliť aj Konzervatórium Amberes, na ceremónii ktorá sa má uskutočniť začiatkom novembra tohto roku. Posledný májový deň sa v Gante uskutoční prvý ročník bienále vytvoreného nemeckým časopisom Opernwelt pod názvom Mortier Awards. V pláne je aj medzinárodná súťaž Ring Award, ktorú Gerardovi Mortierovi vo svojom príhovore venuje Michael Haneke. Tiež časopis Opera Veľkej Británie mu začiatkom apríla čestne venuje Lifetime Achievement Award – cenu za celoživotné zásluhy. Svet prišiel o veľkého umelca. Gerard Mortier náhle skonal, ale umenie je živé. Naďalej a navždy. S milovaným madridským koloseom sa velikán lúčil slovami: „Vive le Teatro Real!“

Foto Javier del Real, archiv