Glosa: Kateřina Kněžíková poprvé v SND jako Gilda a něco k tomu z kuloárů

Pavel Unger, 09.04.2015 19:30

Rigoletto po prvýkrát s Kateřinou Kněžíkovou a Sebastianom Catanom

Skutočnosť, že inscenácia Verdiho Rigoletta na scéne Slovenského národného divadla (premiéra 4.10.2013) nemá predstaviteľa titulnej postavy z domácich zdrojov, môže byť za istých okolností pre diváka profitom. Po Kórejčanovi Leovi Anovi, Poliakovi Mikolajovi Zalasińskom a Azerbajdžancovi Evezovi Adbullovi sa v stredajšej repríze predstavil v kostýme Rigoletta rodák z rumunskej Kluže, v Amerike vyštudovaný a na popredných scénach hosťujúci Sebastian Catana. V tom istom predstavení debutovala na javisku Opery SND mladá česká sopranistka Kateřina Kněžíková ako Gilda.Nanajvýš problematická inscenačná podoba nemeckého režiséra Martina Schülera, v kontexte rozbehnutej diskusie o „režisérskom opernom divadle“ (použil som nepresnú, no už zdomácnenú skratku) na portáli Opera Plus, patrí do kategórie takých, kde prinajmenšom polovica večera je stráviteľnejšia s prižmúrenými očami. Nie preto, že je takzvane moderná, ale pre absenciu zmysluplných point, dôsledného formovania profilov postáv a situácií. Pláva po povrchu a kričí samoúčelnosťou. Paradoxne, najviac na ňu doplácajú tí účinkujúci, čo v snahe dodržať Schülerom načrtnutú koncepciu, preháňajú v nehodnoverných hereckých akciách a karikujú postavy.Vo výhode boli teda obaja hostia, ktorí s pôvodným režisérom neskúšali. Večeru dominoval Sebastian Catana ako Rigoletto. Od menších postáv v prvých rokoch svojej kariéry na doskách newyorskej Metropolitan Opery (v rokoch 2003 – 2005) sa postupne prebojoval na popredné európske javiská, medzi ktorými nechýba londýnska Covent Garden, Salzburský festival (Macbeth pod taktovkou Riccarda Mutiho), operné domy a festivaly v Taliansku (Rím, Bologna, Macerata, Verona, Torino), Nemecku (Berlín, Frankfurt, Stuttgart, Düsseldorf) i za oceánom. Na doskách Slovenského národného divadla, vďaka predchádzajúcej spolupráci s Friedrichom Haiderom, sme ho už spoznali v Macbethovi a Nabuccovi. Teraz došlo i na Rigoletta.Sebastian Catana vládne impozantným materiálom, je to pravý objemný verdiovský barytón s kovovým leskom a jadrom. Jeho legátová kultúra je vyspelá, frázy štýlové a bez deformovania tónu (často z núdze cnosť) schopné účinného vokálneho výrazu. Ak sa mohlo zdať po vynechaní dvoch – troch „nepovinných“ výšok (spomeňme si, aký rozruch vyvolal svojho času Riccardo Muti, keď nepovolil spievať nepísané výšky, i na výrok Piera Cappuccilliho „ma Verdi senza acuti no e´ Verdi“), že sólista nechce riskovať, bol to len chvíľkový klam. Catana na viacerých miestach dokázal, že jeho tón znie rovnako kvalitne a s nefalšovanou barytónovou farbou v každej, i tej najvyššej polohe. S herectvom si až také starosti nerobil, chvíľami akoby nevedel či má krívať alebo nie, či je hrbatý alebo rovný, no vďaka vokálno-výrazovému poňatiu to bol najkvalitnejší Rigoletto nielen súčasnej bratislavskej inscenácie.Je potešiteľné, že v tejto sezóne sme po Jane Šrejma Kačírkovej mali v Bratislave možnosť spoznať ďalší z českých sopránových talentov. Kateřina Kněžíková z pražského Národného divadla bola globálne Gildou veľmi presvedčivou.Nie je to žiaden éterický materiál, ale sýty, obzvlášť v centrálnom registri pevný a priebojný lyrický soprán. Nie je však ani typickou koloratúrou, takže v árii Caro nome ozdobná pasáž sa intonačnou a technickou presnosťou pýšiť nemohla. A s najvyššími tónmi tiež trocha šetrila. Zato vložila do partu (okrem pôvabného vzhľadu) široké spektrum dynamických odtieňov, výrazových nuáns i značnú dávku pravdivej emócie. Ak niektoré útle soprány sa v dramatických scénach (najmä finále druhého dejstva) zvukovo strácajú, tak Kateřina Kněžíková znela plným hlasom a držala krok so svojím vskutku dramatickým partnerom.Ďalšie obsadenie bolo domáce. Tomáš Juhás oproti premiére spieval neporovnateľne uvoľnenejšie, frázoval štýlovejšie a nezradili ho ani výšky. Čo mu však stále chýba – a teraz si odmyslím nevšedne strnulé herectvo s dávno prekonaným gestickým klišé – je výrazový náboj v hlase. Ani s pomôckou chvíľami zavretých očí a snahou postrehnúť, či tón farbou a emóciou vyjadrí situáciu, nie je výsledok iný – stále neutrálne pásmo. Z menších úloh zaznamenávam zjavné napredovanie Moniky Fabianovej (najmä farebné napĺňanie tónu), ktorá stvárnila Maddalenu (jej „prehrávanie“ ide na vrub réžie), tento raz nevšedne disciplinovaný výkon Jozefa Benciho (Sparafucile), ale aj oveľa koncentrovanejšie než na premiére spievajúceho Sergeja Tolstova (Monterone). Dirigent Friedrich Haider vlial do predstavenia pre neho typickú energiu, rýchle tempá neboli na škodu a zdynamizovali celý – z hľadiska obsadenia – nadpriemerný večer.Veľmi dobre navštívené hľadisko bolo v záverečnom odmeňovaní účinkujúcich štedré. Čo si kto myslel o vizuálnom vzhľade bratislavského Rigoletta nevedno. Recenzent môže vyniesť nad inscenáciou akýkoľvek súd, je to napokon jeho základná povinnosť, o živote inscenácie rozhodne divák. On ju môže pochovať, aj predĺžiť jej život. On má moc legitimizovať výklady tradičné i moderné, múzeum aj experiment. Osobne som rád, že operné divadlo dnes prináša jedno aj druhé. Bez ohľadu na to, s čím sa stotožním. A súhlasne s jedným z komentárov Tomáša Studeného v rámci spomenutej aktuálnej diskusie sa podpisujem pod to, že “umenie musí zostať slobodným otvoreným priestorom“.

Hodnotenie autora glosy: 75%

A čo mimo javiska?

O pár dní uplynie osem rokov od slávnostného otvorenia novej budovy Slovenského národného divadla. Či si budeme pripomínať jej vyše štvrťstoročie trvajúci proces výstavby, či si zaspomíname na rôzne „muchy“ novorodenca, či sa – pokiaľ ide o verejnosť -zo skeptikov stali realisti alebo nadšenci novej dominanty nad Dunajom, nie je ani také podstatné. Teraz mi ide o iné.

Veľkorysý priestor foyeru, chodieb, salónov či iných verejných plôch lákal od počiatku k jeho zúročeniu. Na prospech diváka. Čo sa podarilo? Nechajme bokom, že dodnes nemáme operný obchodík. Veď hej, čo by sme v ňom predávali, kto už zo slovenských spevákov má profilové CD? Koho historické rozhlasové nahrávky (a je ich nemálo!) sa dostali na nosiče? Kto vie o hudobných a divadelných časopisoch či knihách? Zastavme sa pri inom. Výstavy. Kto by hľadal reprezentatívne zdokumentovaný prierez pôsobením opernej primadony Márie Kišonovej-Hubovej pri príležitosti nedávnej storočnice narodenia umelkyne (17.marca), je na zlej adrese. V divadle nevisí ani panel. Vraj je výstava v štádiu priprav, no každý jediný deň omeškania je neospravedlniteľným hriechom a ignoranciou. Žeby pre nás typickou?

Holé steny však v novej budove nie sú. Pre operného fanúšika azda zaujímavá výstava pri príležitosti 95.výročia zrodu Slovenského národného divadla s umne vystihnutým názvom opäťminútsto.snd (pripravil ju Divadelný ústav) je zastrčená na takmer neviditeľnom mieste prízemia v prechodovej zóne medzi opernou a činohernou časťou budovy. Myslíte, že upútavku na ňu na webe divadla v sekcii výstav nájdete? Kdeže. O niečo lepšie je na tom projekt doktoranda brnianskej JAMU a zbormajstra Bratislavského chlapčenského zboru Gabriela Rovňáka Zdeněk Košler – život a dielo dirigenta. O ňom sa na internetovej stránke divadla píše a kto sa ocitne na najvyššom poschodí spoločenských priestorov, si ho môže pozrieť. Podáva obraz o medzinárodnej renomovanom majstrovi taktovky, ktorý v rokoch 1971 až 1976 bol šéfdirigentom Opery SND. Jeho osem naštudovaní, počnúc Mozartom cez Dvořáka, Janáčka a Bartóka až po Jána Cikkera, vošlo do análov divadla. Obe výstavy som si pred včerajšou návštevou divadla a počas prestávky opäť prebehol a záujem verejnosti sa blížil k nule. Veru, takí sme…

Nedá mi nespomenúť ešte dve kuriozity. Tvárou propagačného materiálu na facebookovej stránke opery k marcovej repríze Aidy bol predstaviteľ Egyptského kráľa. V poradí významu šiestej postavy Verdiho diela. Nuž, aj keby vstal z mŕtvych sám Šaljapin, v tejto úlohe by sotva nahnal divákov. A na záver ešte jedna pikoška. Parkovisko pred novou budovou Slovenského národného divadla má slúžiť večer divákom. Závoru však obsluhuje zamestnanec bezpečnostnej služby a každý sa musí vyspovedať, kam ide. Odpoveď, že o pol siedmej idem do divadla, nestačila. Kontrolná otázka znela: na čo idete? S údivom na tvári odpovedám: na Rigoletta. Strážca parkoviska prikývol a otvoril. Nuž, potenciálny divák, ktorý nevieš či si kúpiš vo večernej pokladni lístok na operu, činohru alebo balet, asi nemáš šancu. Už len nabudúce čakám, či nedostanem náročnejšiu kontrolnú otázku. Napríklad: má Vojvoda z Mantovy vysoké C?

Giuseppe Verdi:
Rigoletto
Hudobné naštudovanie a dirigent: Friedrich Haider
Réžia: Martin Schüler
Scéna: Hans Dieter Schaal
Kostýmy: Susanne Thomasberger
Zbormajster: Pavol Procházka
Dramaturgia: Martin Bendik
Premiéra 4. októbra 2013 Sála opery a baletu – nová budova SND Bratislava
(napísané z reprízy 8. 4. 2015)

Vojvoda – Tomáš Juhás
Rigoletto – Sebastian Catana
Gilda – Kateřina Kněžíková
Sparafucile – Jozef Benci
Maddalena – Monika Fabianová
Giovanna – Denisa Šlepkovská
Monterone – Sergej Tolstov
Marullo – Ján Ďurčo
Borsa – Ján Babjak
Gróf Ceprano – Juraj Peter
Grófka Ceprano – Eva Šeniglová
Sluha – Martin Smolnický
Páža – Katarína Flórová