Glosa: Kateřina Kněžíková poprvé v SND jako Gilda a něco k tomu z kuloárů

Rigoletto po prvýkrát s Kateřinou Kněžíkovou a Sebastianom Catanom 

Skutočnosť, že inscenácia Verdiho Rigoletta na scéne Slovenského národného divadla (premiéra 4.10.2013) nemá predstaviteľa titulnej postavy z domácich zdrojov, môže byť za istých okolností pre diváka profitom. Po Kórejčanovi Leovi Anovi, Poliakovi Mikolajovi Zalasińskom a Azerbajdžancovi Evezovi Adbullovi sa v stredajšej repríze predstavil v kostýme Rigoletta rodák z rumunskej Kluže, v Amerike vyštudovaný a na popredných scénach hosťujúci Sebastian Catana. V tom istom predstavení debutovala na javisku Opery SND mladá česká sopranistka Kateřina Kněžíková ako Gilda.Nanajvýš problematická inscenačná podoba nemeckého režiséra Martina Schülera, v kontexte rozbehnutej diskusie o „režisérskom opernom divadle“ (použil som nepresnú, no už zdomácnenú skratku) na portáli Opera Plus, patrí do kategórie takých, kde prinajmenšom polovica večera je stráviteľnejšia s prižmúrenými očami. Nie preto, že je takzvane moderná, ale pre absenciu zmysluplných point, dôsledného formovania profilov postáv a situácií. Pláva po povrchu a kričí samoúčelnosťou. Paradoxne, najviac na ňu doplácajú tí účinkujúci, čo v snahe dodržať Schülerom načrtnutú koncepciu, preháňajú v nehodnoverných hereckých akciách a karikujú postavy.Vo výhode boli teda obaja hostia, ktorí s pôvodným režisérom neskúšali. Večeru dominoval Sebastian Catana ako Rigoletto. Od menších postáv v prvých rokoch svojej kariéry na doskách newyorskej Metropolitan Opery (v rokoch 2003 – 2005) sa postupne prebojoval na popredné európske javiská, medzi ktorými nechýba londýnska Covent Garden, Salzburský festival (Macbeth pod taktovkou Riccarda Mutiho), operné domy a festivaly v Taliansku (Rím, Bologna, Macerata, Verona, Torino), Nemecku (Berlín, Frankfurt, Stuttgart, Düsseldorf) i za oceánom. Na doskách Slovenského národného divadla, vďaka predchádzajúcej spolupráci s Friedrichom Haiderom, sme ho už spoznali v Macbethovi a Nabuccovi. Teraz došlo i na Rigoletta.Sebastian Catana vládne impozantným materiálom, je to pravý objemný verdiovský barytón s kovovým leskom a jadrom. Jeho legátová kultúra je vyspelá, frázy štýlové a bez deformovania tónu (často z núdze cnosť) schopné účinného vokálneho výrazu. Ak sa mohlo zdať po vynechaní dvoch – troch „nepovinných“ výšok (spomeňme si, aký rozruch vyvolal svojho času Riccardo Muti, keď nepovolil spievať nepísané výšky, i na výrok Piera Cappuccilliho „ma Verdi senza acuti no e´ Verdi“), že sólista nechce riskovať, bol to len chvíľkový klam. Catana na viacerých miestach dokázal, že jeho tón znie rovnako kvalitne a s nefalšovanou barytónovou farbou v každej, i tej najvyššej polohe. S herectvom si až také starosti nerobil, chvíľami akoby nevedel či má krívať alebo nie, či je hrbatý alebo rovný, no vďaka vokálno-výrazovému poňatiu to bol najkvalitnejší Rigoletto nielen súčasnej bratislavskej inscenácie.Je potešiteľné, že v tejto sezóne sme po Jane Šrejma Kačírkovej mali v Bratislave možnosť spoznať ďalší z českých sopránových talentov. Kateřina Kněžíková z pražského Národného divadla bola globálne Gildou veľmi presvedčivou.Nie je to žiaden éterický materiál, ale sýty, obzvlášť v centrálnom registri pevný a priebojný lyrický soprán. Nie je však ani typickou koloratúrou, takže v árii Caro nome ozdobná pasáž sa intonačnou a technickou presnosťou pýšiť nemohla. A s najvyššími tónmi tiež trocha šetrila. Zato vložila do partu (okrem pôvabného vzhľadu) široké spektrum dynamických odtieňov, výrazových nuáns i značnú dávku pravdivej emócie. Ak niektoré útle soprány sa v dramatických scénach (najmä finále druhého dejstva) zvukovo strácajú, tak Kateřina Kněžíková znela plným hlasom a držala krok so svojím vskutku dramatickým partnerom.Ďalšie obsadenie bolo domáce. Tomáš Juhás oproti premiére spieval neporovnateľne uvoľnenejšie, frázoval štýlovejšie a nezradili ho ani výšky. Čo mu však stále chýba – a teraz si odmyslím nevšedne strnulé herectvo s dávno prekonaným gestickým klišé – je výrazový náboj v hlase. Ani s pomôckou chvíľami zavretých očí a snahou postrehnúť, či tón farbou a emóciou vyjadrí situáciu, nie je výsledok iný – stále neutrálne pásmo. Z menších úloh zaznamenávam zjavné napredovanie Moniky Fabianovej (najmä farebné napĺňanie tónu), ktorá stvárnila Maddalenu (jej „prehrávanie“ ide na vrub réžie), tento raz nevšedne disciplinovaný výkon Jozefa Benciho (Sparafucile), ale aj oveľa koncentrovanejšie než na premiére spievajúceho Sergeja Tolstova (Monterone). Dirigent Friedrich Haider vlial do predstavenia pre neho typickú energiu, rýchle tempá neboli na škodu a zdynamizovali celý – z hľadiska obsadenia – nadpriemerný večer.Veľmi dobre navštívené hľadisko bolo v záverečnom odmeňovaní účinkujúcich štedré. Čo si kto myslel o vizuálnom vzhľade bratislavského Rigoletta nevedno. Recenzent môže vyniesť nad inscenáciou akýkoľvek súd, je to napokon jeho základná povinnosť, o živote inscenácie rozhodne divák. On ju môže pochovať, aj predĺžiť jej život. On má moc legitimizovať výklady tradičné i moderné, múzeum aj experiment. Osobne som rád, že operné divadlo dnes prináša jedno aj druhé. Bez ohľadu na to, s čím sa stotožním. A súhlasne s jedným z komentárov Tomáša Studeného v rámci spomenutej aktuálnej diskusie sa podpisujem pod to, že “umenie musí zostať slobodným otvoreným priestorom“.

Hodnotenie autora glosy: 75%

A čo mimo javiska? 

O pár dní uplynie osem rokov od slávnostného otvorenia novej budovy Slovenského národného divadla. Či si budeme pripomínať jej vyše štvrťstoročie trvajúci proces výstavby, či si zaspomíname na rôzne „muchy“ novorodenca, či sa – pokiaľ ide o verejnosť -zo skeptikov stali realisti alebo nadšenci novej dominanty nad Dunajom, nie je ani také podstatné. Teraz mi ide o iné.