Graz: Konwitschnému Janáček zachutnal

Petrovi Konwitschnému Janáček zachutil, poňal ho svojsky, ale s pokorou 

S osobnosťou režiséra Petra Konwitschného sa automaticky spájajú šokujúce tvorivé výsledky a rozpoltená mienka nie vždy jednotnej diváckej a odbornej obce. Na piatkovej premiére Janáčkovej Jenůfy (Její pastorkyňa) v Oper Graz táto charakteristika celkom neplatila. Podstatné rysy Konwitschého ako búrliváka sa určite nezmenili (pred necelým rokom vo Viedni hlboko preoral partitúru Verdiho Attilu), len tento raz v nich zvíťazila skôr pieta a pokora.

Peter Konwitschny sa už počas nedávnej návštevy Bratislavy, kde režíroval úspešný remake Pucciniho Bohémy, vyznal z obdivu k opernému dedičstvu Leoša Janáčka. Dosiaľ z neho inscenoval len operu Z mŕtveho domu. Jenůfa v Grazi bola umelcovým prvým stretnutím s týmto strhujúcim opusom. Janáček je prosto v kurze. Nepotrebuje k tomu ani aktuálne jubileum (sto šesťdesiate výročie narodenia), ani Rok českej hudby. Žiaľ, na slovenských operných scénach dosť ignorovaný. Jeho opery sa nachádzajú na plagátoch divadiel od St. Peterburgu po Buenos Aires, od Helsínk po Benátky. Lákajú tvorcov avantgardných i „tradičných“ (blížiaca sa Líška Bystrouška v Schenkovej réžii vo Viedenskej štátnej opere). Len Jenůfa v ostatných sezónach silno zarezonovala v Berlíne (v réžii Christofa Loya), Mníchove (Barbara Frey), Zürichu (Dmitrij Černiakov) či v Bruseli (Alvis Hermanis).

Peter Konwitschny ako zvyčajne, aj na Jej pastorkyni spolupracoval so scénickým a kostýmovým výtvarníkom Johannesom Leiackerom. S dirigentom Dirkom Kaftanom a oboma dramaturgmi, domácim Berndom Krispinom a slovenským hosťom Vladimírom Zvarom, sa opreli o brniansku verziu z roku 1908. Zvolili si v súčasnosti často využívanú cestu minimalistickej výpravy. Ako kľúč k posúvaniu deja si vybrali meniace sa ročné obdobia. Prvé dejstvo sa odohráva počas neskorého leta, druhé je charakterizované zimou (zasnežený priestor a v závere obligátne sneženie), tretí obraz je zakomponovaný do jarnej scenérie, medzi rozkvitnuté kašírované kvety. Má to vcelku logiku a žiadne iné posuny nepovažovali inscenátori za potrebné. Kostýmy sú „vidiecke“, nie však folklórne. Odfolklorizovanie Jej pastorkyne sa stalo dnes módnym trendom, podobne ako v minulosti zvýrazňovanie krojov a ľudových ornamentov. Ťažko ich od diela odtrhnúť, pramenia totiž nielen v moravsko-slováckom dejisku ale rovnako v hudbe. Predloha však vysiela aj iné, univerzálne posolstvá, ktoré stoja nad lokálnym koloritom.Úvodný obraz v Konwitschného poňatí pôsobí ešte akosi bezzubo. Nie žeby k atmosfére javiska chýbal mlyn (jeho klepot zdôrazňuje do prízemnej lóže umiestnený xylofón, zatiaľ čo v náprotivnej lóži sa nachádza harfa), stôl so stoličkami na trávniku, po ktorom behá bosá Jenůfa, by postačoval. Dokonca režisér akceptoval aj iné popisné detaily (čistenie a triedenie zemiakov, kvetináč s rozmarijou, brúsenie noža) a vyhol sa splošťovaniu charakterov. Azda jedinou výnimkou je postava Števu, ktorá bola typovo aj výrazovo neadekvátne posunutá až do karikatúry. Dve kľúčové miesta v prvom dejstve Konwitschnému príliš nevyšli. Vstup Kostelníčky na scénu nezamrazil a zdĺhavému laškovaniu Laca s Jenůfou na zemi, chýbal pri zranení dievčaťa práve moment prekvapenia. Temperament starenky Buryjovky sa tiež nemusel prejaviť zdvihnutím sukne.Tie isté scénické elementy (stôl so stoličkami a posteľ) dominujú aj ďalším dejstvám. Na pódiu niet stien, dverí a okien, prázdny priestor uzatvára čierny horizont. V druhom obraze sa pomocou točne mení len umiestnenie stola a postele. Raz sú vpredu, raz vzadu. Podstatné u Konwitschného sú charaktery postáv a vzťahy. Ako vždy, vychádza z hudobnej analýzy partitúry, z ktorej mu vyplynulo zaujímavé riešenie. Scénu Jenůfy s husľovým sólom v orchestri poňal ako dialóg hlavnej predstaviteľky s nástrojom, sťaby zjavením. Preto koncertnú majsterku vytiahol na javisko a zapojil do akcie. Emočne silný je aj záver: presne v duchu predlohy, v okamihu keď Kostelníčka žehná Jenůfe a Lacovi a prekľaje Števu, sa psychicky zrúti. Za hustého sneženia si vyzlečie kabátik, ľahne na stôl a v predtuche blížiacej sa katastrofy oddáva sa osudu.

Záverečné dejstvo, v pomerne realistickej kresbe svadobnej scény, otvára opätovný priestor zboru. Dômyselne aranžovanému a typovo diferencovanému. Gradácia sa odráža od momentu nájdenia zamrznutej mŕtvolky dieťaťa. Hnev dedinčanov, naklonenie mohutného svadobného stola, katarzné Jenůfino odpustenie a odvedenie Kostelníčky, smerujú ku koncu opery. Opona sa zatvára a odhalený je len úzky výrez. Podľa režiséra opera končí päť minút pred posledným taktom, v mohutnom C dure. Po krátkej odmlke prichádza nová hudba v odlišnej tónine – epilóg. Obaja ostávajúci protagonisti sú pred oponou. Ich vkročenie do nového (lepšieho a šťastnejšieho?) života je zjavne váhavé. Poodkrytý horizont je už svetlý. Bodkou tejto Jenůfy však ostáva otáznik.Premiéru hudobne naštudoval šéfdirigent súboru Dirk Kaftan. K dispozícii má vyspelé operno-symfonické teleso, Grazsky filharmonicky orchester, ktoré vládne nielen technicky zdatným potenciálom hráčov, ale najmä schopnosťou nechať sa inšpirovať dirigentom a napĺňať jeho koncepciu bezo zvyšku. Poňatie Dirka Kaftana bolo kontrastné, no akcent na drámu, rozvinutie dynamickej a farebnej pestrosti orchestrálneho zvuku predsa len dominovali nad lyrikou. Vznikla tak v širokej výrazovej amplitúde vyklenutá „symfónia“, rešpektujúca harmonické a melodické špecifiká Janáčkovej dikcie. Hlasy sólistov nepodfarbovala, ale viedla s nimi rovnocenný „gesamtkunstwerkový“ dialóg. To všetko mohlo vyjsť veľmi pôsobivo, keby malo divadlo k dispozícii spevácky ansámbel (teda aspoň v pozíciách štyroch protagonistov) s väčšími hlasovými fondmi. Údernosť výpovedí by bola oveľa silnejšia. Bravúrne husľové sólo predniesla nová koncertná majsterka orchestra, Japonka Fuyu Iwaki.Domáca sopranistka Gal James (pochádza z Izraela a do súboru ju pred piatimi rokmi priviedla dosluhujúca intendantka Elisabeth Sobotka) ako Jenůfa disponuje okrúhlym a mäkkým hlasom, ktorý sa vo vyššej polohe nesie bez námahy a má emotívny náboj. Zatiaľ jej však chýba rezonančnejší spodný register, kde ju orchester prekrýval. Pochvalu si zaslúži jej starostlivá výslovnosť. Tá zasa nebola silnou stránkou Kostelníčky v naštudovaní Iris Vermillion. Zatiaľ čo hereckými prostriedkami ju réžia viedla k expresívnosti výrazu (obzvlášť vo finále 2. dejstva a tiež v akte treťom), dynamický potenciál jej temnejšie sfarbeného mezzosopránu ju limituje pri pointovaní dramatických scén. Tiež v rozsahu sa vo vysokej polohe dostala na hranice možností.Nie najvhodnejšie sú obsadené hlavné mužské postavy. Český tenorista Aleš Briscein si síce part Lacu vyskúšal už v Záhrebe, no svetlým timbrom, neveľkým objemom tónu a obmedzenou dramatickou údernosťou posúva charakter postavy do príliš lyrickej, väčšmi „števovskej“ roviny. Chýbal tak medzi oboma tenoristami väčší farebný a výrazový kontrast. Samozrejme, Brisceinovou výhodou je znalosť janáčkovského štýlu. Na komplexnú a plnokrvnú kreáciu je to však primálo. Ťažko odhaliť zámer, prečo Števa neostal „za pekného“ a obsadený bol nemotorným a „zaguľateným“ tureckým tenoristom Taylandom Reinhardom. Bol vokálne nepresvedčivý, kantabilné úseky sekal, jeho výraz nekopíroval ani štýl ani charakter postavy. Z menších úloh spomeniem niekdajšiu Karajanovu Sentu a Ortrud či bayreutskú a salzburskú Kundry, legendárnu Dunju Vejzović ako Starenku Buryjovku. Hoci hlas je dnes už útly, vytvorila presvedčivú charakterovú postavičku. Lepšie sa darilo mužom, Konstantin Sfiris (Richtár) a David McShane (Stárek) zvládli svoje roly presvedčivo a zo ženských epizódnych postáv sa páčil najmä okrúhly soprán Tatjany Miyus ako Karolky.

Ohlas takmer zaplneného hľadiska (kapacita miest na sedenie je tisíc dvesto) bol až prekvapujúco vrúcny. Nekonečné ovácie patrili dirigentovi, sólistom a tento raz bravó vysoko prevyšujúce nad slabučkým zabučaním, išlo aj na konto šťastného režiséra a výtvarníka.

Hodnotenie autora recenzie: 70%

Leoš Janáček:
Jenůfa
(Její pastorkyňa)
Dirigent: Dirk Kaftan
Režisér: Peter Konwitschny
Výprava: Johannes Leiacker
Svetlo: Manfred Voss
Solovioline: Fuyu Iwaki (alt. Yukiko Imazato-Härtl)
Das Grazer Philharmonische Orchester
Chor der Oper Graz
Premiéra 29. marca 2014 Oper Graz

Laca Klemen – Aleš Briscein
Stewa Buryja – Taylan Reinhard (alt. Martin Fournier)
Die Küsterin Buryja – Iris Vermillion
Jenufa – Gal James
Altgesell – David McShane
Dorfrichter – Konstantin Sfiris
Seine Frau – Stefanie Hierlmeier
Karolka – Tatjana Miyus
Schäferin – Fran Lubahn
Barena – Xiaoyi Xu
Tante – Hana Batinic (alt. Natalia Radzanowski)
2. Stimme – István Szecsi (alt. István Rácz)

www.oper-graz.com

Foto Oper Graz, Werner Kmetitsch

Hodnocení

Vaše hodnocení - Janáček: Jenůfa (Oper Graz)

[yasr_visitor_votes postid="100622" size="small"]

Mohlo by vás zajímat