Graz: Konwitschnému Janáček zachutnal

  1. 1
  2. 2

Petrovi Konwitschnému Janáček zachutil, poňal ho svojsky, ale s pokorou 

S osobnosťou režiséra Petra Konwitschného sa automaticky spájajú šokujúce tvorivé výsledky a rozpoltená mienka nie vždy jednotnej diváckej a odbornej obce. Na piatkovej premiére Janáčkovej Jenůfy (Její pastorkyňa) v Oper Graz táto charakteristika celkom neplatila. Podstatné rysy Konwitschého ako búrliváka sa určite nezmenili (pred necelým rokom vo Viedni hlboko preoral partitúru Verdiho Attilu), len tento raz v nich zvíťazila skôr pieta a pokora.

Peter Konwitschny sa už počas nedávnej návštevy Bratislavy, kde režíroval úspešný remake Pucciniho Bohémy, vyznal z obdivu k opernému dedičstvu Leoša Janáčka. Dosiaľ z neho inscenoval len operu Z mŕtveho domu. Jenůfa v Grazi bola umelcovým prvým stretnutím s týmto strhujúcim opusom. Janáček je prosto v kurze. Nepotrebuje k tomu ani aktuálne jubileum (sto šesťdesiate výročie narodenia), ani Rok českej hudby. Žiaľ, na slovenských operných scénach dosť ignorovaný. Jeho opery sa nachádzajú na plagátoch divadiel od St. Peterburgu po Buenos Aires, od Helsínk po Benátky. Lákajú tvorcov avantgardných i „tradičných“ (blížiaca sa Líška Bystrouška v Schenkovej réžii vo Viedenskej štátnej opere). Len Jenůfa v ostatných sezónach silno zarezonovala v Berlíne (v réžii Christofa Loya), Mníchove (Barbara Frey), Zürichu (Dmitrij Černiakov) či v Bruseli (Alvis Hermanis).

Peter Konwitschny ako zvyčajne, aj na Jej pastorkyni spolupracoval so scénickým a kostýmovým výtvarníkom Johannesom Leiackerom. S dirigentom Dirkom Kaftanom a oboma dramaturgmi, domácim Berndom Krispinom a slovenským hosťom Vladimírom Zvarom, sa opreli o brniansku verziu z roku 1908. Zvolili si v súčasnosti často využívanú cestu minimalistickej výpravy. Ako kľúč k posúvaniu deja si vybrali meniace sa ročné obdobia. Prvé dejstvo sa odohráva počas neskorého leta, druhé je charakterizované zimou (zasnežený priestor a v závere obligátne sneženie), tretí obraz je zakomponovaný do jarnej scenérie, medzi rozkvitnuté kašírované kvety. Má to vcelku logiku a žiadne iné posuny nepovažovali inscenátori za potrebné. Kostýmy sú „vidiecke“, nie však folklórne. Odfolklorizovanie Jej pastorkyne sa stalo dnes módnym trendom, podobne ako v minulosti zvýrazňovanie krojov a ľudových ornamentov. Ťažko ich od diela odtrhnúť, pramenia totiž nielen v moravsko-slováckom dejisku ale rovnako v hudbe. Predloha však vysiela aj iné, univerzálne posolstvá, ktoré stoja nad lokálnym koloritom.Úvodný obraz v Konwitschného poňatí pôsobí ešte akosi bezzubo. Nie žeby k atmosfére javiska chýbal mlyn (jeho klepot zdôrazňuje do prízemnej lóže umiestnený xylofón, zatiaľ čo v náprotivnej lóži sa nachádza harfa), stôl so stoličkami na trávniku, po ktorom behá bosá Jenůfa, by postačoval. Dokonca režisér akceptoval aj iné popisné detaily (čistenie a triedenie zemiakov, kvetináč s rozmarijou, brúsenie noža) a vyhol sa splošťovaniu charakterov. Azda jedinou výnimkou je postava Števu, ktorá bola typovo aj výrazovo neadekvátne posunutá až do karikatúry. Dve kľúčové miesta v prvom dejstve Konwitschnému príliš nevyšli. Vstup Kostelníčky na scénu nezamrazil a zdĺhavému laškovaniu Laca s Jenůfou na zemi, chýbal pri zranení dievčaťa práve moment prekvapenia. Temperament starenky Buryjovky sa tiež nemusel prejaviť zdvihnutím sukne.Tie isté scénické elementy (stôl so stoličkami a posteľ) dominujú aj ďalším dejstvám. Na pódiu niet stien, dverí a okien, prázdny priestor uzatvára čierny horizont. V druhom obraze sa pomocou točne mení len umiestnenie stola a postele. Raz sú vpredu, raz vzadu. Podstatné u Konwitschného sú charaktery postáv a vzťahy. Ako vždy, vychádza z hudobnej analýzy partitúry, z ktorej mu vyplynulo zaujímavé riešenie. Scénu Jenůfy s husľovým sólom v orchestri poňal ako dialóg hlavnej predstaviteľky s nástrojom, sťaby zjavením. Preto koncertnú majsterku vytiahol na javisko a zapojil do akcie. Emočne silný je aj záver: presne v duchu predlohy, v okamihu keď Kostelníčka žehná Jenůfe a Lacovi a prekľaje Števu, sa psychicky zrúti. Za hustého sneženia si vyzlečie kabátik, ľahne na stôl a v predtuche blížiacej sa katastrofy oddáva sa osudu.

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Janáček: Jenůfa (Oper Graz)

[yasr_visitor_votes postid="100622" size="small"]

Mohlo by vás zajímat