Haydn a Martinů na bratislavské VŠMU

  1. 1
  2. 2

Haydn a Martinů na bratislavskej Vysokej škole múzických umení 

Opera intermezzom, intermezzo lemom
Na Hudobnej a tanečnej fakulte bratislavskej Vysokej školy múzických umení nadišiel čas bilancovania. Akademický rok 2014/2015 sa chýli ku koncu a s ním pravidelne prichádza absolventské operné predstavenie. Po vlaňajšej nezabudnuteľne sprznenej Mozartovej Figarovej svadbe sa dramaturg a režisér Tomáš Surý rozhodol pre iné riešenie. Pospájal dve dielka, z ktorých jedno zaznelo v Bratislave za Márie Terézie pred bezmála štvrť tisícročím a druhé po prvýkrát až na nedeľnej premiére.

Dať dokopy dvojdejstvové intermezzo Josepha Haydna La canterina (Speváčka) s jednoaktovkou Bohuslava Martinů Slzy nože, si vyžadovalo nájsť ideu premostenia. Hudobne to samozrejme nešlo, objavil sa teda v deji Haydna iný spojovník. Obesenec je síce postavou z opery Martinů, no v jednej replike poslúžil aj intermezzu. Dokonca ho prelomil na dve polovice (reflektujúce dve dejstvá) a zaradil sa medzi ne. Takže hralo sa bez prestávky v poradí Haydn – Martinů – Haydn. Azda centrálne umiestnené Slzy noža mali aj svoje opodstatnenie, sú totiž majstrovským dielom rodáka z českej Poličky. Zatiaľ čo La canterina skôr okrajovou, výplnkovou partitúrou s niekoľkými ariettami a dvoma delikátnymi kvartetami.

Tomáš Surý položil dôraz a skoncentroval invenciu na operu Bohuslava Martinů, pričom jeho lemovanie Haydnom poňal jednak ako nastavenie prostredia (jednoduchú scénu a kostýmy navrhla ako svoju bakalársku prácu Andrea Madleňáková), jednak ako terén pre uplatnenie spevákov na klasicistickej pôde. V Haydnovi nevymyslel nič originálne, no ani zväčša neskĺzal k lacným gagom. Vcelku milá bola paródia hodiny spevu, nevdojak evokujúca karikatúru stavu v školskej triede. Slzy noža pochádzajú zo skladateľovho parížskeho obdobia (1928, premiérované však boli až desať rokov po smrti autora v Brne), sú nasiaknuté vplyvmi dadaizmu, prvkami džezu, majú rafinovanú inštrumentáciu. Dielko vzdoruje opernej konvencii, je odvážne i náladotvorné, nevyhýba sa ani hovorenému slovu. Škoda, že trvá len približne dvadsať minút. Tie nemajú žiadne hluché miesto. Išlo teda o dramaturgicky objavný počin.

Tomáš Surý v ňom rozvíril defilé najrozmanitejších rekvizít (sane, parohy, vtáčia klietka, tenisová raketa…) a samozrejme nechýbal obligátny bicykel. Dianie na javisku však určite nezamŕzalo, raz pôsobilo vtipnejšie, inokedy efektnejšie. Scénografka využila v rámci obmedzených technických možností Umeleckej scény SĽUKu farbenie dočervena (motív Satana s čertovským chvostíkom) a choreografia Eleny Zahorákovej oživila tanečný výjav s blikajúcim svetlom.

Réžia však v prípade absolventských predstavení je skôr v pozícii „servisu“ sólistom, mladým adeptom spevu. Ich komplexné spevácko-herecké kreácie sú ústredným zmyslom podujatia. V tomto akademickom roku završuje magisterské štúdium osem študentov z tried štyroch pedagógov. Či je to veľa alebo málo, či sa uplatnia v odbore ktorý študovali, nech si vyhodnotí škola sama. Verejnosti bola na posúdenie odovzdaná ich záverečná práca, pri ktorej asistovali kolegovia z nižších ročníkov.

Nedeľná premiéra bola absolventským predstavením pre štyroch zo siedmich sólistov. Z nich si najsuverénnejšie počínala Michaela Kušteková ako Apollonia v La canterine. Technicky dobre vedený, farebne bohatý a dostatočne priebojný soprán sa o divadelnú budúcnosť obávať nemusí. Pavol Oravec už zakotvil v Slovenskom filharmonickom zbore, čo zrejme pri jeho vokálno-technických limitoch je adekvátne uplatnenie. Farebne ide skôr o buffo tenor, ktorého tónový rozsah partu Dona Pelagia nezlomil, no ani mu neumožnil preukázať pozoruhodnejšie kvality. Dvaja ďalší absolventi sa objavili v Slzách noža. Sopranistka Jana Ženková (Eleonóra) má elementárne technické problémy. Žiaľ, pedagogické vedenie ju dostalo do omylu, ako tvoriť vyššiu polohu. Materiál by to pritom nemusel byť bezperspektívny. Andrea Hulecová sa ujala mezzosopránovej Matky, ktorá je skôr charakterovou postavou a hlasovú výbavu preveruje len čiastočne. Jej hlas sa počúval vcelku príjemne. Ostávajú traja predstavitelia ďalších úloh, dvaja z Haydna a jeden z Martinů. Práve hlavná rola zo Slzí noža sa stala stredobodom pozornosti večera. Barytonista Boris Prýgl (Satan), známy už z hosťovania v Opere Slovenského národného divadla (Leporello v Donovi Giovannim), je ešte len tretiakom v bakalárskom štúdiu, no už dnes sa vyníma svojím krásne sfarbeným a suverénne vedeným hlasom. K tomu treba prirátať skvelé výrazové a herecké uchopenie partu, priam vychutnávanie si jeho materinského jazyka či už v speve, alebo próze. Jakub Gubka (Don Ettore z Haydna) je ešte len úplným nováčikom na škole, má celkom príjemný barytónový timbre a bude určite vďačným objektom pre svoju pedagogičku. Napokon Barbora Kašpárková (v titulnej roli Gaspariny v Haydnovom intermezze) sa v druhej polovici trocha uvoľnila a jej spočiatku matný hlas začal nadobúdať jasnejšie kontúry.

Obe dielka hudobne naštudoval s Orchestrom VŠMU (tvoreným študentmi Katedry strunových a dychových nástrojov a Katedry klávesových nástrojov a cirkevnej hudby) Dušan Štefánek. Hoci ešte neprofesionálne teleso hralo v Haydnovi celkom zladene (viac výrazovej fantázie a inšpirácie pre sólistov mohlo mať continuo), obdiv si zaslúžili dirigent i hráči v opere Martinů. Zjavne ich hudba oslovila, modernu hrali so zanietením a pestrosťou nástrojových farieb. Celkovo išlo o ďalší akademický rok, ktorý nedokázal presvedčiť, že Katedra spevu VŠMU by mala byť (možno s výnimkou jedného-dvoch pedagógov) onou vyhľadávanou Mekkou, pripravujúcou študentov do operného života. Zväčša im dá len diplom.

Hodnotenie autora recenzie: 60%

  1. 1
  2. 2

Hodnocení

Vaše hodnocení - Haydn: La canterina / Martinů: Slzy nože (VŠMU Bratislava)

[Celkem: 0    Průměr: 0/5]

Mohlo by vás zajímat


Komentujte

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na