„To bude horor,“ zareagoval John Corigliano na návrh, aby skomponoval koncert pre perkusie a orchester. Hoci vo svojich dielach rád využíva širokú škálu zvukov bicích nástrojov, v prvej chvíli netušil, ako skombinovať varietu všetkých zvukov a ako zmeniť tradičnú úlohu perkusií: teda nie obohatiť orchester, ale vyniesť ich zvuk nad všetky ostatné. Preto svoj koncert z roku 2007 rozdelil na tri časti. V tejto prvej, nazvanej Drevo, hrá sólista na drevených inštrumentoch: na marimbe a na nástroji, ktorý autor nazýva drevené klávesy, teda akejsi imitácii xylofónu. Druhá časť, Kov, je určená pre tam-tam, gong, zvony a vibrafón. Tretia časť, Koža, obsahuje sólové nástroje ako veľký bubon, tympany a cajon.
Sólistka večera, hluchá britská umelkyňa Evelyn Glennie (náš exkluzívny rozhovor s ňou nájdete tu), vykresľovala hudobný materiál týchto troch námetov. Poslucháči po celom svete s úžasom sledujú jemnú motoriku jej pohybov a túžbu po čo najväčšom akustickom zážitku; výkon, ktorý dokáže podať, nijakým spôsobom nenasvedčuje o jej nedostatku. Evelyn Glennie ohluchla ešte v detstve a na pódiu sa hýbe bosá, aby lepšie vnímala zvukové vlny. Na pódiu Slovenskej filharmónie mala nástroje rozostavané po celej šírke pódia a koncert nadobudol aj edukatívny rozmer – poslucháči nemajú možnosť vidieť a počuť bicie nástroje v takomto obsadení často. V Bratislave mala Glennie svoju premiéru a dúfajme, že ju budeme mať možnosť ešte stretnúť. Napríklad aj so skladbami mimo klasickej hudby, ktoré nahrala s Markom Knopflerom či Bobbym McFerrinom.
Ako vsuvka medzi dvomi piliermi koncertného programu zaznela Predohra Osy zo satirickej produkcie rovnomennej Aristofanovej komédie. Objednávku na dielo zadala spoločnosť Cambridge Greek Play a hudbu pre toto predstavenie mali skomponovať veľkí skladatelia, okrem Williamsa aj sir Charles Villiers Stanford a sir Hubert Parry. Po desaťročiach od skomponovania ostala v súčasných repertoároch iba Williamsova predohra. Pravdepodobne preto, že ide o jeden z najzaujímavejších príkladov tohto žánru, najmä pre krásu jeho sekundárnej témy. Každý dobrý prednes musí vyzdvihnúť dve najdôležitejšie témy tohto opusu, rovnako tiež zvládnuť interpretáciu modálnej hudby čistým a zároveň energickým spôsobom. Oba tieto prvky James Judd a Slovenská filharmónia splnili.
Koncertný večer uzavrela Symfónia č. 7 A dur Patetická od Ludwiga van Beethovena. Dielo s premiérou v roku 1813 Beethoven počul už skôr vo svojej hlave ako v realite. Pri skúškach na premiéru Siedmej doslova vyvádzal, ako dirigent podľa dobovej tlače vyskakoval do vzduchu, ak chcel, aby orchester hral forte, a krčil sa k zemi pre dosiahnutie tichšieho zvuku orchestra. Pri Piatej a Šiestej symfónii sa orchester Beethovenovi takmer vzbúril, pri Siedmej ale prvýkrát skladateľ pochopil, že sa v partitúre stráca a jeho prítomnosť na koncertoch musí byť iba symbolická. Intencie vzniku symfónie sú častým argumentom rozdielnej interpretácie, ktorá sa navzdory autorskému zámeru prejavila aj v Redute.
Siedmu symfóniu otvoril orchester v stredne pomalom tempe. Bohatý zvuk, ktorý si úvod vo veľkom harmonickom priestore vyžaduje, zaznel s dôrazom presunu a transpozície melódie z hoboja na flautu. Juddovi sa pomocou vyváženého zvuku podarilo v Patetickej dosiahnuť to, čo dirigent Frederik Prausnitz z Julliard School považoval za ostentatívny výraz prvej časti. Nazval ho príbehom troch tonalít. Poco sostenuto orchester udržal v napätí, no zároveň v až mozartovskej jednoduchosti. Moment prechodu do časti Vivace si dirigent na prvý pohľad užíval (ako to svojho času pri tomto momente dokázal Carlos Kleiber pri dirigovaní Siedmej s Concertgebouw), aby orchester vzápätí prudkou energiou s neustálym dôrazom na napätie previedol cez celú časť jedným hnacím rytmom. Jednu z najkrajších viet v symfonickej tvorbe uzatvára desaťnásobné opakovanie obsedantného basu.
Vyslovene pomalú časť v Patetickej nenájdeme. Aj podľa prvých tónov charakteristické Allegretto je uvoľnenou spojkou medzi hudbou, čo je pred ním, a hudbou, čo je po ňom. V momente zaznenia kľúčového akordu tejto časti začína kráčajúci rytmus sláčikových nástrojov. Ako tento rytmus graduje, dospieva nie k vlastnému záveru, ale pokračuje ako excentrická príprava na mohutné scherzo. Trio je v partitúre označené ako Assai meno presto, no James Judd bol podľa Toscaniniho vzoru výrazne rýchlejší. Toscanini svojho času prekvapeným viedenským filharmonikom povedal, že: „Beethoven bol hluchý a nemohol vedieť, ako jeho hudba znie.“ Dirigenti majú vždy možnosť považovať notový zápis za nemenný alebo si ho prispôsobiť podľa vlastného cítenia. Judd zrýchlil tempo najmä pre udržanie napätia a vyzdvihnutie zábavných vsuviek pri repríze scherza.
Rýchlejšie tempo Tria sa na štvrtkovom koncerte prejavilo v ešte rýchlejšej štvrtej časti. Zmysel tohto tempa je ale mnohoznačnejší. Zatiaľ čo scherzo napreduje ako dobre poháňaný stroj, finále predstavuje extrémny bod, ktorý sa rozvíri z úryvkov predstavených v prvej časti. Dirigent na päťdesiatich deviatich taktoch niekoľkonásobnej modulácie hnal orchester v rýchlosti aj sile zvuku. Podarilo sa im tak vytvoriť divoký, no rytmicky definovaný tok hudby; rovnako ako v prvej časti, no v rýchlejšom tempe.
Beethovenova Siedma bola v poňatí Jamesa Judda a Slovenskej filharmónie od prvého tónu po posledný jednou veľkou hudobnou frázou, s erupciou v úvode i v závere a s rôznymi druhmi nálad v strede tejto veľkej frázy. Dirigentovo vnímanie Patetickej bolo jasné aj z prepojenia jednotlivých častí attacca (prvá s druhou časťou a tretia so štvrtou). Orchester predniesol klasické dielo s dôrazom na rytmus a lyriku. Zdá sa, že budúci šéfdirigent James Judd si v Bratislave osvojí Beethovena rovnako, ako jeho predchodca Emmanuel Villaume prezentoval Mahlerove symfónie. Čo je možno paradoxné, keďže počas svojej bohatej kariéry nahral z Beethovenových opusov pre Naxos iba tri diela – predohru Egmont, koncertnú áriu Ah perfido a Pochody.
V osobnosti Jamesa Judda sa spája akoby viacero dirigentských osobností. Vlastné poňatie diela považuje za dôležitejšie ako autorský zámer, čo je odkazom Toscaniniho; občas rytmicky pedantný ako Strauss, vášnivý ako jeho predchodca Villaume a kozmopolitný ako Ozawa. Pre dirigenta svetového renomé je dôležité, aby koncepciu dlhodobej dramaturgie koncertov a interpretácie jednotlivých diel vedel vsugerovať hráčom v orchestri a vedeniu Filharmónie. Toto sa Juddovi darí aj pri významných orchestroch a podľa doterajších koncertov s tým slávi úspech aj u nás. Hoci sa bývalý a budúci šéfdirigenti Slovenskej filharmónie nikdy osobne nestretli, je pravdepodobné, že Judd bude v nasledujúcich sezónach nadväzovať na Villaumov odkaz a uvádzať diela rôznych období a žánrov v prvom rade tak, aby zviditeľnil orchester a zaplnil koncertnú sálu novými návštevníkmi. Pri udržaní takto nastavenej úrovne, akou sa Slovenská filharmónia prezentovala na štvrtkovom koncerte, by sa tento cieľ mohol počas jeho účinkovania naplniť.
Hodnotenie autora recenzie: 100 %
Williams, Corigliano, Beethoven
Dirigent: James Judd
Dame Evelyn Glennie (bicie nástroje)
Slovenská filharmónia
18. a 19. mája 2017 Koncertná sieň Slovenskej filharmónie Bratislava
(napísané z koncertu 18. 5. 2017)
program:
John Corigliano: Conjurer Concerto
Ralph Vaughan Williams: Osy, predohra
Ludwig van Beethoven: Symfónia č. 7 A dur, op. 92
