Japonský minimalismus, mozartovská témata s cimbálem i spojení barokní a atonální hudby

Slovenský skladateľ a akademik Jevgenij Iršai v jednom svojom študijnom texte charakterizuje súčasný stav umenia ako „zložitejší a prepletenejší ako kedykoľvek predtým. Ohromujúce množstvo hudobných jazykov a štýlov, ich neustále zmeny a syntéza – to všetko priviedlo k strate istého ´jazykového kódu´. Súčasný človek je obkolesený neuveriteľným množstvom hudby – európskej a neeurópskej, folklórom z celého sveta, džezom, rockom…“

Festival súčasnej hudby Melos-Étos počas druhého novembrového týždňa svojich návštevníkov previedol pestrou paletou súčasnej tvorby autorov klasiky. V jedenástich koncertoch zneli slovenské a svetové premiéry, japonský minimalizmus, mozartovské témy s cimbalom či fúzia barokovej a atonálnej hudby. O prvej časti sme už písali tu , posledné tri dni festivalu si priblížime v dnešnom prehľade.

Opis koncertu súčasnej tvorby trochu pripomína charakteristiku buketov vína. Momentálne trendy posunuli ťažisko hudobného posolstva do programovosti a citového dojmu konkrétneho poslucháča, teda akákoľvek charakteristika nutne vychádza zo subjektívnosti a vnemov. Píšem to preto, aby sme porozumeli štruktúre súčasných skladieb. Za najlepší vyhodnotíme taký koncert z diel 21. storočia, ktorý počas onoho večera verne kopíroval naše emočné predstavy. To, samozrejme, ovplyvňovali aj kompozícia a interpretácia. No povedať niečo o hudbe, ktorá sama nehľadí na zaužívané kompozičné postupy, je jednoznačne subjektívnejšie (a teda rozporuplnejšie) ako akceptovať všeobecne zaužívané hudobné dogmy o skladateľoch minulých storočí.

Druhú časť koncertu otvorila v stredu 11. novembra zhudobnená temná báseň Edgara Allana Poea Havran. Japonský autor Toshio Hosokawa ju napísal ako monodrámu pre mezzosoprán a 12 nástrojov – nejde teda o operu v klasickom zmysle slova, ako to niektoré slovenské médiá prezentovali. Ústredným motívom básne je stretnutie básnika so smrťou. Dialóg človeka s havranom sa odohráva v tmavej mrazivej izbe. Ponurú atmosféru Hosokawa vynikajúco vyjadril temnými slákmi, glissandami a bohatým využitím bicích nástrojov. Dielo prvýkrát zaznelo na festivale Ars Musica v Bruseli pred tromi rokmi s mezzosopranistkou Charlotte Hellekant a súborom United Instruments of Lucilin, dirigentom bol autor.

V štúdiu Slovenského národného divadla sa role Človeka zhostila Eva Šušková, ktorá sa vo svojom repertoári špeciálne venuje súčasnej tvorbe. Účinkovanie v monodráme je pre každého operného speváka výzvou – okrem spevu je rovnako dôležitá aj pohybová a výrazová zložka, v prípade Havrana aj recitačná. Šušková väčšinu aspektov zvládla s prehľadom – jej pohybové aktivity boli premyslené, výrazovo dielo poňala podľa autorského zámeru stiesneno i absurdne a technicky je už dlho speváčkou, ktorá si časté obsadzovanie zaslúži. Preto to jediné, čo nevyšlo podľa predstáv, zatienilo perfektný dojem z koncertu – a síce speváčkina anglická výslovnosť. Slovanský prízvuk a tvrdá dikcia nepatrí do anglickej klasiky.

Úlohu Havrana zohrala sólistka Baletu SND Reona Sato, hudobne interpretoval Quasars Ensemble pod taktovkou Ivana Buffu. Tento viackrát medzinárodne ocenený orchester stvárnil atmosféru diela (toho literárneho) natoľko, že si môžeme povedať: hoci sme predtým na Slovensku nemali možnosť Havrana nikdy počuť, Hosokawa by toto prevedenie určite chválil.

V neskoršom čase o deviatej večer bol vo štvrtok koncert najmä pre mladých fanúšikov alternatívnej hudby. Slovenský hudobný trh je dosť malý na to, aby sa tu súčasná klasická tvorba mohla prelínať s alternatívnou. Do festivalu tieto koncerty patria dlhodobo, prelínanie je odrazom hlavne európskej súčasnej tvorby, na slovenskej scéne sa prejavuje výrazne najmä v tvorbe Petra Breinera či mladšej generácie skladateľov – Paľko, Bernáth, Jartim a iní.

Jonatán Pastirčák a Ján Šicko predstavili na prvej scéne súčasného umenia, v klube A-4, svoj nový audiovizuálny projekt PLAIN. Autori hovoria, že predstavujú elektroakustickú krajinu reálne vytváranú v danom čase a priestore. V podstate ide o reprodukovanú elektronickú diskotéku a krajinu predstavuje zopár desiatok neónových svetiel v priestore, ktoré sa podľa rytmu hudby rozsvecujú. Na klasiku príliš málo a pri alternatíve hrozí, že dielo nezaujme. Každopádne však projekt do klubu pritiahol veľa mladých predstavenie to – napriek subjektívnym pocitom – nebolo zlé, veď nakoniec zmyslom festivalu je prezentovať súčasnú tvorbu bez ohľadu na žáner a spracovanie, čo je zrejme hlavným dôvodom, prečo bolo PLAIN objednávkou festivalu.

V druhom bloku sa so svojou tvorbou predstavila kanadská skladateľka Nicole Lizée. Sama sa charakterizuje ako „fanúšička Alfreda Hitchcocka, sci-fi filmov a režiséra Larsa von Triera“. Jej záujem o režisérske osobnosti sa premietol vo výbere programu pre festival. Melos Ethos Ensemble Quartet odohral Hitchcock Études pre sláčikové kvarteto a glitch a Tarantino Études pre basovú flautu. Sólo mal flautista Mark Takeshi McGregor.

Hitchcockove a Tarantinove etudy sú odrazom autorkinho zaujatia poruchovosťou médií. Vizuálnu stránku skladby tvoria poškodené Hitchcockove filmy z jeho stredného obdobia. Autorka píše, že „je v tom niečo zlovestného a strašidelného, keď interpreti vnikajú na scénu a prichádzajú do styku s (často psychologickými) postavami; stávajú sa súčasťou scény a zároveň ju vedú novým smerom“. Je to zaujímavý hudobno-vizuálny počin. Ak autorka pri projekte zotrvá aj naďalej, môžeme si iba predstaviť, akú psychedelickú atmosféru vytvorí z filmov, povedzme, už spomínaného Larsa von Triera. Premiéra Hitchcockových etúd bola v roku 2010 na Casalmaggiore International Music Festival v rovnomennom talianskom meste, Tarantinove etudy mali v Bratislave svetovú premiéru.