Jubilanti slovenské opery (9)

Spomeňme si na jubilantov (9)

Posledný raz v tomto kalendárnom roku predkladám čitateľom Opera Plus krátke miniportréty slovenských operných umelcov, ktorých okrúhlejšie dáta narodenia alebo úmrtia spadajú do posledných troch mesiacov roka. Nechcem čitateľov zavaľovať prehnaným množstvom dát, takže tam, kde ide o umelcov, ktorých činnosť som mal možnosť priamo sledovať, sa budem opierať skôr o vlastné názory a zážitky než o encyklopedické údaje.

V spomínanom období sa medzi jubilantov dostali aj dvaja operní režiséri. Prvý profesionálny slovenský režisér Kornel Hájek (narodený 21. 10. 1920 – 95. výročie) a jeden z „mladšej“ generácie režisérov, Martin Bendik (22. 12. 1960 – 55. výročie).

Kornel Hájek azda aj vďaka štúdiu na Filozofickej fakulte UK chápal operu ako syntetické divadlo a nevyhýbal sa ani inšpiráciám so vtedajšími zahraničnými režisérskymi trendami.

Do príchodu Braňa Krišku do ŠD v Košiciach režijne pokrýval sám takmer celú umeleckú produkciu divadla a z historického hľadiska je prvým z trojice režisérov, ktoré vtlačili košickému opernému súboru svoju pečať (Hájek, Kriška, Bargárová). V divadle pôsobil od roku 1949 do svojej smrti 8. marca 1968 (istý čas aj ako dramaturg a 1962–1967 ako umelecký šéf). Z množstva režijných prác ťažko vybrať tie najzávažnejšie. Veľkú pozornosť vzbudila napríklad v roku 1957 inscenácia Verdiho Sily osudu (pravda aj vďaka skvelému sólistickému triu – Poláková, Jakubek, Zelenay), ale aj Gounodov Faust a Margaréta, Holoubkova Stella, prvé košické uvedenia Wagnerových opier Tannhäuser a Blúdiaci Holanďan, Suchoňova Krútňava s otvorením všetkých škrtov (1965) alebo Szokolayova Krvavá svadba. Režíroval však aj operety, tak populárne v košickom prostredí. V SND (kde začínal ako asistent réžie a kde v roku 1949 sám inscenoval Ferrariho Zuzankino tajomstvo a Blodekovu operu V studni) dostal už ako ostrieľaný režisér príležitosť režírovať štyri opery v čase, kedy dramaturgom SND bol avantgardný Ján Szelepcsényi a skladateľ Ivan Hrušovský. Prvou inscenáciou bol Cikkerov Juro Jánošík (1961). V bratislavskej premiére Cikkerovho Vzkriesenia (1962) umiestnil na oboch krajoch portálu veľké zrkadlá so zväčšovacím sklom, cez ktoré divák mohol sledovať ako na tácke mimiku postáv v dôležitých momentoch inscenácie. Pri inscenovaní Hoffmannových rozprávok (1963) sa zrejme nevedel rozhodnúť, ktorou z možných verzií ukončiť dielo, takže pôvodne plagátovaná postava Múzy sa napokon v inscenácii ani neobjavila. Z jeho inscenácie Eugena Onegina (1963) na mňa najviac zapôsobilo impresionisticky poňaté prvé dejstvo. Hájek sa popri réžiách venoval aj prekladom operných libriet.

Martina Bendika by sme mohli nazvať enfantom terrible slovenskej opernej réžie.

Dokazuje to nielen väčšina jeho inscenácií, ale tiež príležitostné vyjadrenia v bulletinoch alebo odbornej tlači. Snaží sa, aby každá jeho inscenácia o čomsi vypovedala, a v súlade s dnešným svetovým trendom považuje opernú partitúru len za polotovar, ktorému až réžia dá konečný zmysel. Ako sa vyjadrila istá kritička, dostal tým do pohybu nielen dianie na javisku, ale aj kritiku a divákov, ktorí sa k jeho inscenačným výsledkom stavajú protirečivo. Týka sa to hlavne takmer permanentných zmien časových a miestnych súradníc inscenovaných operných príbehov. Ďalším výrazným znakom jeho rukopisu je dôraz na výtvarnú zložku inscenácie a príklon k svetelnej réžii, čo sa premietlo do dokonalého súladu so scénografom Alešom Votavom pri jeho banskobystrických réžiách. Z množstva réžií v tomto stredoslovenskom divadle (kde pôsobil viac než desať rokov) si kritika najviac cenila Gluckovho Orfea a Eurydiku, Frešovu rozprávku Martin a slnko, Benešovho Skamenelého a hlavne verdiovský cyklus kombinujúci známe (Traviata, Nabucco) a u nás málo známe (často ako slovenské premiéry uvádzané) opery skladateľa Giuseppa Verdiho (Aroldo, Lujza Miller, Ernani, Attila). V SND pripravil Bendik skvelú inscenáciu Bartókovho Hradu kniežaťa Modrofúza, pomerne vydareného Brittenovho Petra Grimesa a značne kontroverzného Verdiho Trubadúra. V prílišnej snahe po údernosti inscenácie sa mu zavše vzoprie dielo alebo interpreti (košická Tosca, bystrický Attila, bratislavský Trubadúr).

Košický tenorista Július Regec (4. 12. 1925) sa stal členom Štátnej opery v Košiciach v roku 1949, keď predtým študoval spev súkromne u Godina, Manniho a Boháčka. Hlavné obdobie jeho umeleckej kariéry sa nachádzalo medzi rokmi 1955 a 1975, pričom po odchode Imricha Jakubeka a pred návratom Jozefa Kondera z Banskej Bystrice (1969) bol jednoznačnou tenorovou jedničkou súboru. Je obdivuhodné, ako vedel striedať úlohy lyrického a spinto odboru počas svojej speváckej dráhy ukončenej potom charakterovými úlohami. Ako lyrický tenor stvárnil Edgarda z Lucie, Verdiho Vojvodu, Riccarda, ale aj dramatickejšieho Manrica, Pucciniho Rodolfa, Suchoňovho Záboja a Cikkerovho Gajdošíka, Čajkovského Lenského a Smetanovho Janíka, Gounodovho Fausta. Poradil si však aj s dramatickejšími veristickými partmi, ako boli Kalaf, Dick Johnson, Turiddu, Pedro z Nížiny, Chénier. Koncom päťdesiatych rokov, kedy ešte prvý rozhlasový program vysielal žánrovo široké spektrum hudby, som často počúval z rádia duet z Elbertovej operety V prístave, v ktorom mu bola partnerkou Anna Poláková. Naživo som ho počul spievať jediný raz pri hosťovaní Košičanov v SND v Donizettiho Lucii v čase, kedy už bol spevák mierne za zenitom.

O dva dni staršia od Regeca je košická sopranistka Lucia Ganzová-Holoubková (2. 12. 1925). Kým v mladodramatickom a dramatickom hlasovom odbore sa v ŠO Košice striedalo v prvých štyroch desaťročiach existencie divadla viacero významných sopranistiek (Poláková, Abrahámová, Šmáliková, Pappová, Harnádková, Varadyová), koloratúrny odbor spolu s odborom lyrickým bol dlho doménou práve Ganzovej.

Narodila sa vo Viedni, prežila útrapy koncentračného tábora, spev študovala v Prahe a prvé operné skúsenosti získala na českých operných javiskách. Od roku 1956 (do 1981) pôsobila v ŠO v Košiciach, kde zároveň aj vyučovala spev na Štátnom konzervatóriu. Na košickom javisku vytvorila pol stovky postáv, všetky významné z Mozartových opier, Verdiho Gildu i Violettu (ale po roku 1970 aj Desdemonu a Ameliu Grimaldi), Donizettiho Luciu, z Pucciniho Mimi i Musettu a pôsobivú Liu. Mala bohatý český repertoár a spievala aj v moderných operách. Bola úspešnou koncertnou speváčkou. Okrem iného interpretovala aj cyklus piesní svojho manžela Ladislava Holoubka Dcérenka moja.

Sopranista Božena Hanáková mala k umeleckým úspechom ozaj genetické predpoklady. Jej otcom bol scénický výtvarník Ján Hanák a matkou mezzosopranistka Ružena Kustrová (18. 11. by sa dožila 105 rokov). Božena najprv študovala tanec a potom spev na VŠMU a podobne ako jej matka okrem spevu vynikala v herectve a pohybovej kultúre.

Keď v roku 1954 nastúpila do ŠO v Košiciach, divadlo hneď využilo jej nadanosti a obsadzovalo ju predovšetkým do klasických operiet, ktorých popularita v tomto regióne bola (a čiastočne aj dodnes je) enormná. A tak sopranistka spievala Jolanu i Júliu v Cigánskej láske, Adelu v Netopierovi, Valenciu vo Veselej vdove, ale aj postavy v sovietskych operetách. Predsa sa časom našli pre ňu úlohy aj v opernom repertoáre, ako boli Mozartova Zerlina, Pucciniho Musetta, Rossiniho Rosina a Offenbachova Olympia. Neskôr prešla k charakterovým úlohám, ale aj k opernej réžii (Pergolesiho La serva padrona, Verdiho Traviata).

Ak sa presunieme z Košíc do Bratislavy, tak medzi minulými či súčasnými sólistami SND nájdeme viacerých jubilantov. Alexander Baránek by sa 3. novembra dožil okrúhlej stovky (zomrel 13. 3. 1994).

Začínal ako zborista v SND, cez druhú svetovú vojnu v Budapešti, potom v Slovenskom ľudovom divadle a v roku 1951 urobil úspešný konkurz za sólistu SND v tenorovom odbore, kde zotrval do roku 1978. Pravda, jeho najlepšie roky, to bolo obdobie 1955–1965. Tenoristove operné úlohy by sa dali zadeliť do troch kategórií. Najmenšiu skupinu tvoria úlohy z odboru buffo, ktoré však z hľadiska jeho prínosu pre umeleckú úroveň súboru boli najdôležitejšie. Ide o Triqueta z Eugena Onegina a Vaška z Predanej nevesty, pri ktorých k celkovému komickému účinku prispieval aj jeho okrúhlejší vzhľad. Ďalšou skupinou boli malé až stredné tenorové úlohy, v ktorých takisto bol mimoriadne záslužným členom súboru. Platí to o Kormidelníkovi z Blúdiaceho Holanďana, Vítkovi z Dalibora, ktorého nástup na javisko v druhom obraze („Jitka, kvietok“) občas publikum prijímalo so smiechom, Jacquinovi z Fidelia či Rechtorovi z Lišky Bystroušky. Sem by som priradil aj rozsahom veľkú a dôležitú titulnú postavu v Gyermekovej inscenácii Egkovho Revízora, v ktorej sa našiel nielen spevácky (s dojemne sladkým „adieu mamá, adieu papá“), ale aj herecky. Keďže situácia v tenorovom odbore SND v druhej polovici päťdesiatych rokov nebola najružovejšia (Janko Blaho už viac-menej robil iba záskoky a Kucharský ešte len začínal), Baránek dostal nemálo príležitostí na stvárnenie veľkých postáv lyrického tenorového odboru (Rodolfo, Pinkerton, Alfréd, Vojvoda, Ernesto, Don Ottavio). Ba v roku 1958 musel spievať aj dramatického rytiera des Grieuxa v Pucciniho opere po boku Ludmily Dvořákovej, s ktorou prirodzene nedokázal udržať krok. Jeho hlas bol mäkký a farebne pomerne príťažlivý, isté problémy mal s extrémnymi výškami, ktoré sa mu trhali. V nasledujúcom desaťročí potom väčšinu talianskeho repertoáru už v SND prevzali Kucharský, Jakubek a Zahradníček, takže Baránek postupne prešiel k druhému tenorovému odboru. Z rozhlasu sa dala počuť jeho nahrávka slávnej árie Eleazára z Halevyho Židovky (v bratislavskej inscenácii však spieval len princa Leopolda) a jeho interpretácia Tosseliho serenády.

Štefan Janči (19. 11. 1930 – 18. 9. 1994) sa stal členom opery SND pomerne neskoro. Najprv spieval vo Vojenskom umeleckom kolektíve a SĽUK-u, v rokoch 1959–1968 v spevohre Novej scény.

Na svoj talent upozornil už ako poslucháč VŠMU, kde v rámci študentských predstavení vytvoril viacero zaujímavých kreácií (Dvořákov Filip z Jakobína, Janek z Blodekovej opery V studni, Nicolaiov Falstaff, Mozartov Leporello), z ktorých si najlepšie pamätám jeho Trivalina z Folprechtovej adaptácie Čapkovej Lásky hry osudnej, v ktorej svojou úctyhodnou váhou búral kulisy. Jeho pedagógom bol dr. Janko Blaho a na hodinách (konaných v našom dome) svojho žiaka vždy rozospievaval frázou Sparafucilla: „Pán môj, ja nežobrem, som ten muž, ktorý dýkou vládnuť vie. Hľa táto päsť!“ V opere SND (1968–1984) sa uplatnil predovšetkým ako bas buffo a v charakterových úlohách. Dona Bartola spieval tak v Rossiniho ako v Paisielovom Barbierovi, kým vo Figarovej svadbe bol zasa donom Basiliom. K jeho najväčším úlohám patril Monterone z Rigoletta a Orovesto z Normy, no nezabudnuteľné zostávajú skôr jeho malé postavičky ako Kostolník z Tosky, Benoit a Alcindor z Bohémy, Varlaam z Borisa Godunova, Don Fernando z Fidelia. Rozhlasové publikum si obľúbilo jeho interpretáciu zľudovelej piesne Láska, Bože, láska.

Basistom je aj ďalší jubilant, aktuálny člen sólistického súboru SND Ján Galla, ktorý 21. decembra dovŕši svoju šesťdesiatku.

Aj on na seba upozornil už počas štúdií na bratislavskom konzervatóriu a potom na VŠMU (v oboch prípadoch u Idy Černeckej). Do SND nastúpil v roku 1981 a po Petrovi Mikulášovi bol ďalším veľkým talentom, ktorý začal v súbore konkurovať staršej garnitúre príslušníkov basového odboru (Malachovský, Nouzovský, Špaček). Galla bol obdarený krásnym tmavým basom s pomerne veľkým rozsahom, takže zvládal tak party položené hlboko (Gremin, Sarastro), ako basbarytónové (Paolo Albiani). Jeho najvlastnejšou doménou boli úlohy z odboru basso cantante, ako Banco z Macbetha, Sparafucile z Rigoletta, Raimondo z Lucie di Lammermoor, Tom z Maškarného bálu, Ramfis z Aidy, Ferrando z Trubadúra. Spieval ale aj veľké úlohy v domácej opernej tvorbe (Štelina, Svätopluk, Jochanaan v Benešovej Hostine), zo svetovej Vodníka z Rusalky, Pimena z Borisa Godunova, Massenetovho Dona Quijota, Zachariaša z Nabucca a oboch Mefistov (Gounodovho a Boitovho).

Vari najobľúbenejšou opernou speváčkou mojej mladosti bola Anna Hornungová, neskôr Martvoňová. Jej cesta medzi najvýznamnejšie sólistky bratislavského operného súboru nebola jednoduchá.

Spev študovala súkromne u Flôgla a Žuravlevovej, pôsobila v zbore SND, následne v Slovenskom ľudovom divadle v Nitre a až v roku 1951 prešla zo zboru medzi sólistov opery SND (bola tam do roku 1985). Z malých úloh, ktorými začínala, si dobre pamätám jej páža z Rigoletta („Kde je vojvoda, chce s ním vravieť pani“), Aninu z Traviaty („Mňa volali ste?“), vysoko položené „ujúkanie“ Pastierika v svadobnom obraze Krútňavy. Ani neskôr popri veľkých úlohách sa nevyhýbala operným epizódam (Koledníček v Cikkerovom Mistrovi Scroogeovi, Talianka v Menottiho Konzulovi apod.). Najvýznamnejšou z jej menších kreácií bola nesporne Barča z Hubičky, kde jej spev naozaj jasal a spieval ako nádherný škovránok. Už vtedy (v roku 1952) sa ukázalo, že jej veľkou devízou bude hrejivá ľúbeznosť jej prejavu s teplým timbrom a bezpečnou a farebnou vysokou polohou.

Prelomovou v jej kariére však bola až Čo-čo-san (1955), ktorou na premiére tak nadchla, že jej alternantky sa odvážili vstúpiť do úlohy až po väčšom časovom odstupe od premiéry. Jej kreácia Butterfly bola preplnená emóciami, k čomu nepotrebovala barličky režijno-herecké, ba ani vokálno-výrazové, lebo bohatú škálu citov vyjadroval už jej samotný hlas. Keď sa pred príchodom Pinkertona prezliekala do svadobných šiat, pred našimi očami obnažiac svoj chrbát a ramená, bolo to pre nás viac než dnešné nahotinky v moderných inscenáciách. Aj v tejto úlohe (podobne ako v niektorých ďalších) jej ku charakteristike postavy pomáhal malý, priam detský vzhľad. Vďaka nemu ju jej budúci manžel Juraj Martvoň (v úlohe Golauda) poľahky zodvihol nad hlavu, aby ako chlapček Yniold v Debussyho Pelléasovi mohla špehovať, čo robia osudoví milenci (v podaní Kucharského a Kišonovej-Hubovej). S úlohou Butterfly sa speváčka v roku 1970 zúčastnila aj medzinárodnej súťaže v Tokiu o najlepšiu interpretáciu tejto postavy. Martvoňovej bola blízka aj postava Mimi, ktorú vytvárala ako zaujímavý jednoduchší a lyrickejší kontrast k tragickej Mimi Margity Česányiovej. Z verizmu sa jej mimoriadne vydarila kreácie Neddy (výborne zvládnutý duet so Silviom Juraja Oniščenka) a Liu, no ešte vyššie by som kládol jej nežnú interpretáciu Micaely a Gounodovej Margaréty na poli francúzskej opery, kam patrila aj jej Zerlina z Fra Diavola. Najväčšie triumfy slávila práve v druhej polovici päťdesiatych rokov, kedy k už spomínaným pridala skvelú Sofiu z Ružového gavaliera a spolu s Máriou Kišonovou vytvárala pôsobivú dvojicu Líšky a Lišiaka v Janáčkovej „prírodnej“ opere. K mladodramatickému odboru patrila jej Jenúfa, ale aj ďalšie dve úlohy nasledujúceho desaťročia, v ktorých som na rozdiel od spomínaných úloh dával prednosť jej alternantkám. V prípade Cikkerovho Vzkriesenia Gite Abrahámovej a v Pucciniho Plášti Marte Nitranovej. Z komických kreácií nemožno opomenúť jej Papagenu a Mašu v Egkovom Revízorovi, hoci v podobných postavách mala sklon až ku karikovaniu. Poslednou veľkou príležitosťou pre ňu bola Serena z mimoriadne úspešnej inscenácie Gershwinovej opery.

Dňa 17. decembra uplynie desať rokov od smrti barytonistu Juraja Wiedermanna, ktorý na českých operných javiskách pôsobil deväť rokov, no potom viac než tri desaťročia bol sólistom opery SND. Za ten čas mnohé z úloh naštudoval vo viacerých inscenáciách (Tomeša z Hubičky, Hajného z Rusalky, Almavivu z Figarovej svadby, Donizettiho Malatestu, Rossiniho Figara či Verdiho Renata). Mal smolu, že v 50. rokoch musel robiť skôr „sekundanta“ Franjovi Hvastijovi a v nasledujúcom desaťročí zasa Bohušovi Hanákovi. Ak sa mu aj neušla prvá premiéra, tak poctivo odťahal väčšinu repríz. Raz som ho mal možnosť z blízka sledovať, ako si v Divadle hudby (kde sa vtedy dali počúvať nahrávky so svetovými spevákmi) pri počúvaní partu Verdiho Renáta kontroluje notový zápis v klavírnom výťahu. V jeho podaní ma očarila ária Petra Voka v Pauerovej Zuzane Vojířovej o krásnej juhočeskej zemi, bol výborným komickým Papagenom i Taddeom v Talianke v Alžíri a vášnivým Valentinom z Fausta, kde si v známej árii (podobne ako v závere Trubadúra) zgustol na vysokých tónoch, ktoré boli pre neho hračkou. Mal som ho rád aj v menších postavách, ako bol Lescaut v Manon Lescaut, kde som vychutnával aj jeho príslovečné račkovanie („Si nádherná, si krásna, si šperk, si drahokam“). Odtiahol tiež väčšinu repríz v Suchoňovom Svätoplukovi s nádherným záverečným posolstvom. Jeho hlas neoplýval krásou farby, no vždy sa dalo na jeho korektnú interpretáciu spoľahnúť.

K speváčkam, ktoré sa narodili na Slovensku a svoju kariéru urobili v zahraničí, nepatria len Poppová a Gruberová. Dávno pred nimi to platilo o Rose Pauly (Ružena Pollak), od ktorej smrti neďaleko od Tel Avivu 14. decembra uplynie 40 rokov (narodila sa 15. 3. 1894 v Prešove).

V sezóne 1917/1918 debutovala v Hamburgu ako Flotowova Martha, no potom si už našla správnu orientáciu v repertoári a bola jedinečnou interpretkou úloh Wagnera, Richarda Straussa i exponovaných partov Pucciniho. Prešla viacerými nemeckými javiskami, aby zakotvila (1927–1931) v berlínskej Krollovej opere,  následne bola členkou Viedenskej štátnej opery, v 1930 debutovala v Paríži ako Salome, od polovice tridsiatych rokov spievala aj v Miláne, Ríme a Neapole, kde ju nazývali nemecká Eleonóra Duse. V roku 1938 debutovala v Met a 1940 v Teatro Colón. Spolupracovala s najslávnejšími dirigentami tých čias (Klemperer, Kleiber, Kraus). Z početných úloh (Senta, Kundry, Venuša, Ortrúda, Salome,  Maršalka, Egyptská Helena, Cisárovná zo Ženy bez tieňa, Turandot, Minnie, Tosca, Jenufa, Eboli, Greta vo Schrekerovej opere Der ferne Klang) historici najvyššie hodnotia jej Elektru, ktorú v roku 1937 aj nahrala na zvukové nosiče. Spievala tiež vo svetovej premiére Bergovej opery Wozzeck.

Na rozdiel od pôvodom českých umelcov, ktorí realizovali celú alebo väčšinu svojej umeleckej dráhy v slovenskom prostredí, pripadajú v poslednej štvrtine roka výročia aj na operných umelcov z Čiech, ktorí u nás pôsobili len dočasne a zanechali raz menšiu, no raz aj značne závažnú stopu v dejinách opery na Slovensku. Sem patrí napríklad dirigent Pavel Dědeček, ktorý v prvej bratislavskej sezóne riaditeľovania Oskara Nedbala bol šéfdirigentom operného súboru.

Počas sezóny 1923/1924 naštudoval osem zo sedemnástich premiér, medzi nimi aj v tom čase ešte stále populárnu Charpentierovu Louisu. Dňa 27. decembra uplynie 130 rokov od jeho narodenia (zomrel 23. 11. 1954). Ďalším českým dirigentom v „slovenských službách“ bol Vojtěch Javora (3. 12. 1935), ktorý absolvoval bratislavskú VŠMU (u Rajtera), pôsobil vo VUS-e, ako zbormajster SND a v rokoch 1965–1979 ako dirigent Divadla J. G. Tajovského v Banskej Bystrici. Začínal tam najprv dirigovaním operiet (Poľská krv, Modrá ruža, Veselá vdova), ku ktorým cítil afinitu do konca svojho pôsobenia v Banskej Bystrici (Paganini, Krásna Helena, Boccaccio), no neskôr sa dostal aj k náročnejším titulom (Traviata, Rigoletto, Simon Boccanegra, Krútňava). V slovenskej premiére naštudoval Ponchielliho Giocondu a v roku 1979 ambicióznu inscenáciu Madame Butterfly s Blahušiakovou a Zahradníčkom ako hosťami premiéry.

Hlbokú brázdu v slovenskej opernej kultúre vyoral basista Arnold Flögl, žiak Emila Buriana, ktorý po Prahe, Zahrebe a Brne celých devätnásť rokov (1930–1949) pôsobil v SND, ale aj na Hudobnej a dramatickej akadémii ako pedagóg. Mal bas veľkého volúmenu a výrazovej sily, bol príkladným interpretom postáv českej opery (popri Smetanovi a Dvořákovi aj operách Janáčka ako skvelý Dikoj a Revírnik), zo svetového repertoáru mu najviac sedeli dramatické alebo herecky náročné postavy ako Don Pizarro z Fidelia, Chovanskij z Musorgského opery, Ochs z Ružového gavaliera, Brogni zo Židovky, Don Basilio z Barbiera, Boris Godunov a Don Quijote. Pri hosťovaní SND v Prahe spieval po boku Šaljapina úlohu Pimena. Po roku 1938 preložil mnohé libretá do slovenčiny, režíroval viacero opier a k jeho pedagogickým odchovancom patrili Oľga Hanáková a Ján Hadraba. Jeho herecké kvality niekoľko ráz využil aj film.

Obrovský význam Oskara Nedbala v dejinách SND je notoricky známou skutočnosťou. Jeho sedemročné riaditeľovanie sa skončilo tragickou smrťou 24. 12. 1930 v Zahrebe, no zostala po ňom relatívne konsolidovaná bratislavská opera, ktorú k ďalšiemu rozkvetu potom doviedol jeho synovec Karel. Nedbal bol veľkým propagátorom českej opernej tvorby, no snažil sa aj podporiť prvých slovenských operných skladateľov (uvedením Bellovho Kováča Wielanda a Detvana Figuša-Bystrého) i interpretov (Helena Bartošová, Janko Blaho).

Založil v Bratislave tradíciu symfonických koncertov, na ktorých popri svetovej klasike uvádza veľa českej hudby (štyrikrát Smetanovu Moju vlasť, diela Dvořáka, Martinů, Jiráka, Foerstra, Fibicha, Nováka, Suka, ale v roku svojej smrti aj Moyzesovu Symfonickú overtúru op. 10). Pamätníci spomínali na jeho skvelú interpretáciu predohry k Predanej neveste. Medzinárodná prestíž mu umožnila pozývať do Bratislavy renomovaných hostí z Prahy, Viedne a ďalších hudobných centier (Mascagni, Richard Strauss, speváci Karel Burian, Ema Destinnová, Richard Kubla, Pavel Ludikar, Otakar Mařák, Dimitrij Smirnov, Koloman Pataky, Maria Olszewska, Maria Nehmet, Rosette Anday, Kristina Morfová, Georgij Baklanov, Leo Slezak). Umelecky úspešné boli aj jeho zájazdy s operou SND do Španielska, Viedne a Prahy. Škoda, že pre svoje umelecké snaženia nenašiel viac pochopenia v riadiacich zložkách Československej kultúry.