Když ve Vídni zaskakuje Juan Diego Flórez

Glosa z Viedenskej štátnej opery
Keď zaskakuje Juan Diego Flórez 

Niekedy sa oplatí kliknúť si na zmeny v obsadeniach aj vo Viedenskej štátnej opere. Zväčša síce záskoky neprevyšujú plagátované mená, no môžu nastať aj výnimky, potvrdzujúce pravidlo. Jednu z takých zažilo včerajšie viedenské publikum, keď na sériu repríz Rossiniho Talianky v Alžíri plánovaného Javiera Camarenu, nahradil v prvom predstavení v postave Lindora Juan Diego Flórez.Do karát vedeniu divadla zahrala náhoda. Nik nepochybuje, že Flórezov kalendár je na dlhé roky nepriedušne nabitý. No práve v týchto dňoch finišujú v Štátnej opere prípravy na premiéru Donizettiho Dona Pasquala. Juan Diego Flórez sa teda narýchlo prevtelil z Ernesta na Lindora a vrátil sa do postavy, ktorú v inscenácii Jeana-Pierra Ponnella spieval v rokoch 1999 až 2009 devätnásťkrát. Vždy, keď mám šťastie vidieť tohto fenomenálneho umelca na javisku, nedá mi nezaspomínať si na Rossini Opera Festival v Pesare. Na starú športovú halu premenenú na divadlo (s názvom Palafestival) a na 13. august 1996. Bol som svedkom premiérového večera Matildy di Shabran, vtedy čerstvo vzkriesenej opery semiserie Gioachina Rossiniho, kde sa – v záskoku – zrodila hviezda. Neznámy 23-ročný Peruánec Juan Diego Flórez šokoval krásou materiálu, technikou, rozsahom a štýlom. Z večera do rána mal svet naslovovzatého nového rossiniovského tenora a z roka na rok absolútnu špičku v tomto hlasovom odbore. Za ostatné, čo nevidieť už pomaly dve desaťročia, ho vo fachu lyrického tenorového belcanta nik neprekonal. To potvrdilo aj včerajšie viedenské predstavenie.

Juan Diego Flórez pritom tiež prechádza istým hlasovým vývojom. Hoci jeho materiál mal popri lyrickej mäkkosti a vláčnosti v modelovaní fráz, popri dokonalej ohybnosti tónu v koloratúrach, vždy kovové jadro, nateraz sa stáva ešte sýtejším, objemnejším a tmavším. Všetky atribúty rossiniovského tenora (legato, extrémne presne vyspievané ozdoby a noty, trojčiarková oktáva) ostávajú nedotknuté. V tomto repertoári umelec zotrváva aj naďalej (vtipne prirovnáva exaktné vyspievanie skladateľových faktúr ku koncentrácii pretekára Formuly 1), no vo voľbe nových postáv ide už o krok ďalej. V budúcej sezóne ho vo Viedenskej štátnej opere čaká Verdiho Vojvoda z Mantovy a Gounodov Romeo (obe si už vyskúšal inde), v Paríži koncertne Massenetov Werther.

Poďme však v predstaveniu Talianky v Alžíri. Inscenácia roku 1988 zosnulého Jeana-Pierra Ponnella, ktorú pre Viedenskú štátnu operu pripravil komplexne ako režisér a výtvarník rok pred predčasnou smrťou na pľúcnu embóliu počas skúšok v Mníchove, je stále živá, zmysluplná a kypí nenásilne kultivovaným humorom. Patrí k cti Viedenskej štátnej opery, že sa k svojmu „rodinnému striebru“ z dielne Otta Schenka, Franca Zeffirelliho, Boleslawa Barloga, ale aj Jeana-Pierra Ponnella správa pietne. Konkrétne táto tradičná, no v každej mizanscéne bravúrne rozohraná inscenácia strčí do vrecka obe novšie kvázi moderné, no hlúpe verzie Daria Fo či Davida Livermora na festivale v Pesare. Je svižná, roztancovaná a pokiaľ sa do hlavných úloh ich predstavitelia vrhnú s plným osobnostným nasadením, je to zážitok, po akom sa ťažko zaspáva.Za dirigentským pultom včerajšieho 86.predstavenia tejto inscenácie stál sedemdesiatpäťročný španielsky umelec Jesús López-Cobos, ktorý aktuálne v tomto divadle pripravuje aj Dona Pasquala. O čo je jeho gesto úspornejšie, o to presnejšie drží v rukách celý javiskový a orchestrálny ansámbel, o to ohnivejšie sú  gradácie (nielen famózne prvé finále, alebo „Pappataci“ tercet a scéna záveru) a s gráciou vedené árie. K tomu výborný filharmonici a zbor Štátnej opery a takmer kompletné obsadenie.Nad všetkými sa vynímali dva výkony: Juan Diego Flórez (Lindoro) a Ildar Abdrazakov (Mustafà). U Flóreza to nebola len opojne „vybásnená“ vstupná cavatina Languir per una bella, či v druhom dejstve Oh come il cor di giubilo, kde demonštroval príkladnú kultúru frázovania, tón technicky v každej polohe absolútne koncentrovaný, lesklý a pritom v emóciách bohatý, ale aj všetky dvojspevy, trojspevy a ansámble. Navyše, ako je známe, Flórez je skvelý komik, vie sa na javisku odviazať, predviesť tanečné kreácie, prosto vytvára skvelú ilúziu stvárňovanej postavy.Do bodky to platí aj pre 38-ročného rodáka z ruskej Ufy (miliónové centrum Baškirska) Ildara Abdrazakova, ktorý patrí k špičkovým svetovým basistom. Jeho materiál má nesmierne ušľachtilú farbu, je to skôr vyšší bas s veľkým rozsahom (čo demonštroval v korunách výšok), znejúci mohutne, no nie robustne, ale aj mäkko a poddajne. Málokedy počujeme part Mustafu s tak poctivo vyspievanými koloratúrami, s takou obrovskou pietou voči rossiniovskému slohu. Či to bola ária Già d´insolito ardore, alebo dvojspevy a ansámble, všade bol jeho zamatovo zabalený tón výrazný, nikdy násilne nedominoval, ani sa neskrýval za iné hlasy. Samostatnou kapitolou je Abdrazakovova herecká kreácia s nespočetným množstvom kultivovaných (!) gagov, bez prehrávania a sebaprezentácie, s roztancovanými scénami, vyvolávajúcimi spontánne úsmevy publika.Škoda, že predstaviteľka titulnej postavy Isabelly, talianska mezzosopranistka Anna Bonitatibus sa musela ospravedlniť pre „ľahké prechladnutie“. Zrejme tento fakt ovplyvnil, že si musela racionálnejšie rozložiť sily a jej tóny nemali potrebnú dávku explozívnosti. V čom však preukázala najvyššie technické majstrovstvo (a bez neho by takúto rolu v indispozícii nedokázala odspievať), boli koloratúry, behy, staccata. V nich je tmavší, pravý mezzosopránový tón Anny Bonitatibus bez debaty virtuózny. Spomeniem ešte jednu špičkovú kreáciu. Paolo Rumetz spieval rolu Taddea v tejto inscenácii po prvýkrát a svoj dramatický barytón, so schopnosťou hravo zvládať buffo roly, viedol v plnom objeme tónu, no zároveň dynamicky tvárne a charakterotvorne. Luxusne boli obsadené aj dve ďalšie ženské postavy (krásnym sopránom oplývajúca Aida Garifullina ako Elvira a Rachel Frenkel ako Zulma), takže jedine moldavský barytonista Mihail Dogotari ešte celkom na rolu Halyho nedozrel.Ovácie protagonistom a dirigentovi boli búrlivé a nekonečné. A ešte k tomu bonus Štátnej opery. Kto sa nedostal do divadla (na státie na prízemí, teda na miesto s najlepšou akustikou i výhľadom na javisko, za vstupné 4 eurá, to nebol ani dve hodinky pred začiatkom večera problém), mohol sledovať zadarmo predstavenie naživo. Na obrazovke s plochou 50 metrov štvorcovým pred divadlom na Karajanovom námestí.

Hodnotenie autora glosy: 90 %

Gioachino Rossini:
L´Italiana in Algeri
(Talianka v Alžíri)
Dirigent: Jesús López Cobos
Podľa réžie Jeana-Pierra Ponnella
Scéna a kostýmy: Jean-Pierre Ponnelle
Zbormajster: Martin Schebesta
Orchester a zbor Viedenskej štátnej opery
Premiéra 28. septembra 1987 Wiener Staatsoper Vídeň
(napísané z reprízy 18. 4. 2015)

Mustafà – Ildar Abdrazakov
Lindoro – Juan Diego Flórez
Isabella – Anna Bonitatibus
Elvira – Aida Garifullina
Zulma – Rachel Frenkel
Haly – Mihail Dogotari
Taddeo – Paolo Rumetz

www.wiener-staatsoper.at

Foto WSO