Kontratenorista Max Emanuel Cenčić v Bratislavě

Na svätého Mikuláša kontratenor počúva sa 

Nemala to byť mikulášska nádielka. Recitál jedného z najpoprednejších súčasných kontratenoristov Maxa Emanuela Cenčića mal pôvodný termín počas jubilejných Bratislavských hudobných slávností, ako koprodukcia festivalu s cyklom Svetové operné hviezdy, usporadúvaným Agentúrou Kapos. Pre náhle ochorenie sólistu bolo nevyhnutné koncert odložiť a ako prvý možný termín sa našiel zhodou okolností 6. december. V tento večer zaznel v Koncertnej sieni Slovenskej filharmónie hlas, aký na Slovensku vnímame ako absolútnu raritu – kontratenor. Takých doma sme jednoducho nemali a nemáme.Vo svete však tento hlasový odbor nie je až takou vzácnosťou. Nepovažujú ho ani za atrakciu, ani hračku prírody. Jednako, chlapi spievajúci ženskou farbou hlasu a v polohe inej ako je pre mužské odbory zvykom, majú svoju hlbokú tradíciu. Definícia kontratenora a najmä „diferenciálna diagnostika“ medzi jeho predchodcom v kastrátoch (čo bola vzhľadom na invazívny zákrok u dotknutých iná kategória), sopranistami, altusmi či falzetistami a podobne (do istej miery aj vo francúzskej opere využívaným haute-contre), je výsostne odbornou a nie jednoznačne uzavretou problematikou. Party písané pre kontratenorov obsahuje najmä neskoro – renesančná a baroková literatúra (opery Claudia Monteverdiho, Georga Friedricha Händela, Johanna Adolpha Hasseho, Leonarda Vinciho a iných), v romantizme takzvané nohavičkové postavy zverovali skladatelia najmä hlbokým ženským hlasom a k ich – pomerne prekvapujúcej a dnes hojne využívanej – renesancii došlo až začiatkom druhej polovice minulého storočia. Benjamin Britten, Aribert Reimann, Philip Glass, Péter Eötvös (v opere Tri sestry zveril všetky hlavné ženské postavy kontratenoristom), českí skladatelia Martin Smolka (Nagano) či Aleš Březina (Zítra se bude…) využívajúci dispozície domáceho Jana Mikušeka, či najnovšie Thomas Adès, rehabilitovali tento typ hlasov a využívajú ho najmä do charakterových postáv.