Kučerová s Kocánem zazpívali v bratislavském Lazebníkovi

Glosa z Bratislavy
Spackaného Barbiera nespasili ani známe mená

Návrat Rossiniho Barbiera zo Sevilly do repertoáru Opery Slovenského národného divadla pred necelými troma rokmi len potvrdil zakorenený nezáujem prvej slovenskej scény prekročiť najzákladnejší a najpopulárnejší rámec predverdiovskej talianskej opery. Dokonca – keď opomenieme belcantové drámy – ani len takú Talianku v Alžíri sme v Bratislave nepostretli celé polstoročie. Takže len Barbier, Barbier, Barbier (a raz, aby sa nepovedalo, Popoluška)… Napokon, v aktuálnom repertoári nenájdeme žiaden iný titul z tohto obdobia. A podobne raného Verdiho reprezentuje len obstarnutý Nabucco. So zmenou trendu pri zmýšľaní súčasnej dramaturgie rátať nemožno.

Keby Barbier zo Sevilly (premiéra 8. 2. 2013, recenziu nájdete tu ) v réžii Romana Poláka mal aspoň základné parametre zaujímavého – jedno či tradičného, alebo originálneho – režijného výkladu, alebo hudobné naštudovanie Rastislava Štúra presiahlo bežný rutinný štandard, bol by akceptovaný aspoň ako kasový titul. Lenže tieto podmienky inscenácia absolútne nespĺňa. Veľmi sa čudujem, že prominentný režisér a zároveň riaditeľ činoherného súboru SND z vlastnej iniciatívy nepožiadal o stiahnutie tohto bezmocného, nudného, od hudby aj komických point odrezaného výplodu. Ale k réžii sa tento raz našťastie vyjadrovať nemusím. Rovnako však nie je možné celkom ju oddeliť od výsledného dojmu.

Štvrtkovú reprízu dirigoval Rastislav Štúr, autor hudobného naštudovania, ktorý sa sám podieľal aj na nemilosrdných škrtoch. Teraz nemám na mysli vynechanie záverečnej tenorovej árie Cessa di più resistere (tá u nás nezaznela nikdy), ale krátenia v druhom dejstve i vo finále. Orchester sa pod jeho taktovkou nevyznamenal. Zaznelo dosť veľa neprehliadnuteľných kazov, pomenej dynamických nuáns, rafinovanosti v agogických gradáciách, ansámbel v 2. dejstve bol v istej chvíli rozsypaný. Recitatívom chýbal esprit, neboli viac než obligátnou vatou. Rastislav Štúr rozhodne nie je rossiniovským filigránom a nie som si istý, či vôbec túto ambíciu má. Či je vôbec ochotný prejsť – ak je to nevyhnutné – k drilu. A disciplína v orchestri, aj v súvislosti s ešte zrelou „kauzou Makropulos“ (ktovie, či aj so sľúbenými konzekvenciami), by nemala vedenie divadla nechávať ľahostajným. Inak nepresiahneme rozmer provinčnosti.

Do včerajšej reprízy vstúpilo čiastočne nové, zo stálych hosťov pozostávajúce obsadenie. Motiváciou debutu Adriany Kučerovej v postave Rosiny bolo s najväčšou pravdepodobnosťou jej avizované januárové hosťovanie vo Viedenskej štátnej opere. Na sopránovú verziu postavy sme boli na našej prvej scéne zvyknutí z inscenácií roku 1968 a 1985, no aktuálna už  rešpektovala (podobne ako v roku 1960) originálnu mezzosopránovú polohu hlavnej ženskej postavy. Teda takú, akú skladateľ napísal pre historicky prvú Rosinu, pre Geltrudu Righetti-Giorgi. Legitímna je samozrejme aj sopránová alternatíva, čoho dôkazom sú nahrávky s Mariou Callas, Robertou Peters, Beverly Sills, Kathleen Battle a inými. Alebo v histórii Viedenskej štátnej opery, kam mieri Adriana Kučerová, nájdeme obsadenia Rosiny Editou Gruberovou (spievala ju tam 25-krát v rokoch 1975–1986) alebo inými lyricko-koloratúrnymi sopránmi, akými boli najmä v šesťdesiatych rokoch Erika Köth, Reri Grist či Renate Holm, neskôr už menej subretná Sona Ghazarian, Stefania Bonfadelli či v súčasnosti Diana Damrau.

Nebudem sa teraz prieť, v akej verzii znie part Rosiny atraktívnejšie. Pre mňa osobne je to pôvodina. Podstatné je, ako ho umelkyňa zvládne po stránke vokálno-technickej, štýlovej a výrazovej. Adriana Kučerová sa dosiaľ neprofilovala ani ako virtuózny koloratúrny soprán, ani ako rossiniovská špecialistka. Jej domény ležia úplne inde. Tesne pred štyridsiatkou sa začať pasovať s daným veľmi špecifickým interpretačným slohom nie je bežné. A ani výsledok nebol jednoznačný. Že ako typ vie zahrať pôvabnú, prešibanú dievčinu, dokonca subretnejšie poňatú, než je zvykom, je len čiastočnou výhrou. Tento rozmer sa napokon aj očakával.

S precíznym vyspievaním rossiniovských koloratúr si poradila len čiastočne (Rosina nie je Adina!), nepúšťala sa do žiadnych akrobatických kaskád ani extrémnych výšok. Po zaváhaní v úvode už išla skôr na istotu. V nižšej polohe však Kučerovej hlas znel farebne redšie a tu už na exaktnosť ozdôb (ktoré sú v tomto registri výsadou tmavých mezzosopránov) skôr rezignovala. Od viedenského debutu (v tradičnej a komfortnej réžii z roku 1981!) ju ešte delí jedna bratislavská repríza. Takže je možné, že niektoré neistoty prekoná. Rosina (a vlastne ani iné postavy v Rossiniho operách) sa však určite nestanú ozdobou repertoáru Adriany Kučerovej.

V Barbierovi zo Sevilly je virtuózne spievanie pridelené trom postavám. Okrem Rosiny titulnému barytónovému hrdinovi a tenorovému Almavivovi. V ňom sa po prvýkrát na bratislavskej scéne predstavil ruský tenorista Anton Rositskiy, známy nám ako Mozartov Tito a Belliniho Arturo.

V rossiniovskom teréne je zorientovaný, napokon v roku 2014 absolvoval Accademiu rossinianu v Pesare a ako jednému z najtalentovanejších účastníkov mu zverili postavu Conteho di Libenskofa vo festivalovom uvedení Cesty do Remeša. Že Rositskiy vie, akú fazónu majú mať rossiniovské koloratúry, nenechal na pochybách ani ako Almaviva. Dokonca si part ešte vyšperkoval a podnikol úlety do trojčiarkovej oktávy. Zatiaľ ešte neznel jeho lyrický tenor v každej chvíli rovnako vo farbe a rezonancii (miestami zanikal a trocha strácal na lesku), no ak bude na postave ďalej pracovať (a bude mať šťastie na vydarenejšiu inscenáciu), má šancu s Almavivom postúpiť ďalej.

Najhodnotnejší výkon večera podal Štefan Kocán ako Don Basilio. Áriu La calunnia vyzbrojil tmavým, kovovo jasným basom, ktorý znel v celom rozsahu vyvážene. V ďalších výstupoch formoval svoju postavu skôr decentne, bez triviálnej komiky, aj tak bola jeho prítomnosť na javisku citeľná. V ansámbloch bol zvukovo a farebne plastický, výrazovo precízny.

Aleš Jenis bol Figarom oboch premiér, takže jeho výkon ničím neprekvapil. Ako vysoký, timbrom pomerne svetlý barytón nemal problémy s vysokou polohou (nezanikal ani v hĺbkach), no na niektorých miestach tmavšie jadro vo farbe predsa len chýbalo. Ešte znateľnejším mankom bola povrchnosť jeho koloratúr, ktoré zväčša ostali len v náznaku. Jozef Benci je typom konvenčného, skôr hrubozrnného Bartola, s istým deficitom vo vysokej polohe. Katarína Flórová mohla dať Berte trocha diferencovanejšiu dynamiku a čistejšiu intonáciu.

Ani zvučné mená slovenských svetobežníkov nedokázali naplniť hľadisko historickej budovy Slovenského národného divadla. Na otázku, či je dôvodom chýr o nekvalitnej inscenácii, chabý marketing (v tejto chvíli robiť propagáciu májovému Rigolettovi je skôr smiešne), alebo privysoké vstupné, jednoznačnú odpoveď nepoznám. Reakcie publika boli prajné, no bez ovácií postojačky. Keďže v našom divadle platí skôr paradoxná rovnica, že čím slabšie výkony, tým skôr zareaguje obecenstvo stádovito, mohol by ohlas napovedať, že včerajší Barbier zo Sevilly neklesol pod priemer. Nuž, tam sa neocitol (aspoň po speváckej stránke), no rovnako mal pomerne ďaleko k výnimočným gala večerom. A na taký azda ašpiroval.

Hodnotenie autora glosy: 50 %

Gioacchino Rossini:
Barbier zo Sevilly
(Il barbiere di Siviglia)
Dirigent: Rastislav Štúr
Réžia: Roman Polák
Scéna: Pavel Borák
Kostýmy: Peter Čanecký
Choreografia: Stanislava Vlčeková
Zbormajster: Pavel Procházka
Orchester a zbor Slovenského národného divadla
Premiéra 8. februára 2013 historická budova Slovenského národného divadla Bratislava
(napísané z reprízy 3. 12. 2015)

Almaviva – Anton Rositskiy
Bartolo – Jozef Benci
Rosina – Adriana Kučerová
Figaro – Aleš Jenis
Basilio – Štefan Kocán
Berta – Katarína Flórová
Fiorello – Martin Mikuš
Kapitán – Igor Pasek
Ambrogio – Peter Kružliak
Inšpicient – Ivan Martinka
Šepkárka – Jana Sovičová

www.snd.sk