Mučedník jménem Andrea Chénier

Martýr menom Andrea Chénier 

Reklama

Z tucta opier, ktoré počas svojho života vytvoril Umberto Giordano, sa dnes vo väčšej miere hráva len Andrea Chénier. Skladateľ ju napísal v čase, kedy ho už mnohí odpisovali a ani po dokončení nemal istotu, že ju napokon uvedú. Na príhovor Pietra Mascagniho sa tak však stalo. Akokoľvek trpko to môže znieť, ale pre väčšinu autorov giovane scuoly je príznačné, že napriek tomu, že po sebe zanechali kvantitatívne bohaté operné dedičstvo, tak na dnešných javiskách sa pravidelnejšie objavujú nanajvýš dve ich opery. Platí to o Cileovi, Mascagnim, Leoncavallovi, ale aj Umbertu Giordanovi. Posledne menovaný skladateľ počas svojho života napísal celkovo dvanásť opier, z ktorých sa však v posledných rokoch na javiskách objavilo iba šesť. Najčastejšou voľbou (hoci v kontexte celosvetovej produkcie po nej jednotlivé operné domy siahajú len pramálo) býva Andrea Chénier (premiéru mal v roku 1896).Je trochu paradoxné, že Giordano svoju najznámejšiu operu pôvodne ani nemal vytvoriť. V roku 1894 si Alberto Franchetti objednal u Luigiho Illicu libreto na motívy posledných rokov života revolučného básnika Andréu Chéniera, ktorého život neslávne vyhasol na gilotíne v posledných rokoch Francúzskej revolúcie.Illica súhlasil a libreto skutočne vytvoril, no napokon neposlúžilo Franchettimu, ale Giordanovi, ktorému bolo jeho súputníkom veľkoryso darované. Prominentný člen giovany scuoly Giordano v tom čase totiž bojoval o veľký návrat na operné javiská a práve Andrea Chénier mu mal k tomu napomôcť.

Giordano mal okolo roku 1894 povesť génia, ktorý premárnil svoj talent. Už ako veľmi mladý, iba dvadsať tri ročný napísal operu Marina, ktorá na Sonzognovej súťaži skončila medzi najlepšími a natoľko zaujala i samotného Sonzogna, že skladateľa vzal po svoje krídla. Giordano ponúknutú príležitosť však nevyužil a po neúspechu opery Regina Diaz, ktorá bola stiahnutá po prvej repríze, mu Sonzogno zrušil štipendium a prerušil s ním styky. Zasiahli však Alberto Franchetti a predovšetkým Pietro Mascagni, ktorí za Giordana orodovali u Sonzogna a napokon mu zaistili poslednú šancu. Franchetti, v snahe pomôcť svojmu dobrému priateľovi, sa vzdal nároku na libreto a posunul ho Giordanovi.

Ten v priebehu niečo vyše roku vytvoril k libretu hudbu. Stalo sa tak napriek jeho sporom s Illicom i jeho ťažkej finančnej situácií, kedy napriek štipendiu od Sonzogna žil vo veľkej biede. Koncom januára 1896 bola opera pripravená na uvedenie.Sonzogno rozhodol, že sa premiéra uskutoční v La Scale v marci toho roku. Do toho však zasiahol Amintore Galli, jeho hudobný mentor, ktorý ho varoval, že Andrea Chénier je operou neveľkých kvalít. Sonzogno, ktorý si jeho názorov vysoko cenil, okamžite operu stiahol zo zoznamu plánovaných premiér. Giordano, ktorý si bol veľmi dobre vedomý, že toto je jeho posledná šanca, ho však presvedčil k tomu, aby sa pre názor obrátil ešte na Mascagniho. Ten, podobne ako veľakrát predtým, sa postavil na Giordaniho stranu a odporučil Sonzognovi Andreu Chéniera uviesť. A ten napokon súhlasil.Premiéra sa uskutočnila koncom marca v La Scale a mala triumfálny úspech, keď diváci zahrnuli skladateľa mohutnými ováciami. V recenzií, ktorá sa na ďalší deň objavila v periodiku sa o Giordanovi písalo ako o „kvalitnom a skúsenom skladateľovi,…“ ktorého opera mala „skutočnú hodnotu a nesporný význam.“ V priebehu nasledujúceho roku bola uvedená nielen vo väčšine talianskych miest, ale aj v zahraničí, v New Yorku, Budapešti, Moskve alebo v Petrohrade. V tom čase patrila, spoločne s Pucciniho Bohémou, k najpopulárnejším operám na domácich, teda talianskych, javiskách. Pre Sonzogna úspech odpisovanej opery predstavoval dôležité víťazstvo, keďže sezóna sa zatiaľ nevyvíjala podľa jeho predstáv.Treba povedať, že Giordanova opera bola na svoju dobu veľmi súčasná – a to ako obsahom, tak i formou. Po hudobnej stránke nasledovala v tej dobe moderný kánon verizmu, ktorý pár rokov predtým nastolil Mascagni v Cavallerii rusticane (o zrode Mascagniho opery sme písali tu). Na druhú stranu, čo bolo však väčšine členov giovane scuoly cudzie, úzko reagovala na vtedajšiu politicko-sociálnu situáciu. Nestabilný politický a zlý hospodársky status koncom devätnásteho storočia viedol ku rozmachu rôznych radikálnych hnutí, čo Giordano nerád sledoval. Oprávnene sa obával toho, že by sa Taliansko mohlo dať na krvavú cestu teroru, ktorú vo Francúzsku nastolili jakobíni. Andrea Chénier mal tak byť varovným prstom pre celú taliansku spoločnosť.Tým, čím bola pre Mascagniho Cavalleria rusticana a pre Leoncavalla I Pagliacci, tým bol Andrea Chénier pre Giordana. Jeho životným dielom, ku ktorého úspechu sa napriek neskoršiemu úsiliu už nikdy viac nepriblížil. Hoci počínajúc druhou polovicou minulého storočia došlo k postupnému utlmeniu slávy Giordanovej opery, svojou témou zostáva nadčasovou. Každá doba i každý národ má svojich Andreov Chénierov, ktorí boli stíhaní alebo dokonca i popravení za svoje názory, presvedčenie alebo vieru. A v tom tkvie aj jeden z odkazov Giordanovej opery: na martýrov sa nesmie zabúdať.

Foto archiv 

Reklama

Mohlo by vás zajímat


Komentáře. Respektujte prosím pravidla diskuze.

Please Login to comment

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.

  Subscribe  
Upozornit na