“Nechcete predsa, aby Carmen vyzerala ako stará ježibaba”. Kastingoví riaditelia Met a ROH o kritériách pri obsadzovaní spevákov. Rozhovor s Jonathanom Friendom a Petrom Katonom

Najznámejšia medzinárodná spevácka súťaž Plácida Dominga Operalia v uplynulých dňoch priviedla do Prahy špičkových manažérov viacerých popredných operných domov, ktorí ju sledovali ako porotcovia. So zástupcami dvoch najvýznamnejších - s umeleckým správcom Metropolitnej opery v New Yorku Jonathanom Friendom a kastingovým riaditeľom Royal Opera House v Londýne Petrom Katonom sme sa porozprávali o tom, aké sú kritériá pri obsadzovaní mladých začínajúcich spevákov v ich operných domoch, kto má dnes šancu uspieť a prečo je pekný hlas len 50 percent úspechu. O Operalii prezradili, prečo a čím majú porotu inú, než v ostatných súťažiach, čo porotcov na spevákoch zvykne iritovať, či dnes záleží na tom, ako spevák vyzerá a či ten, kto vyhrá Operaliu je vlastne naozaj víťazom, alebo si kontrakt odnesie niekto iný. Hoci obaja páni odpovedali na rovnaké, alebo podobné otázky, častokrát na ne nachádzali rozdielne odpovede. Jonathan Friend a Peter Katona.

Pán Friend, ste asistentom generálneho riaditeľa Metropolitnej opery Petra Gelba a umeleckým správcom Metropolitnej opery. Čo je hlavnou náplňou vašej práce?
Som zodpovedný za všetko plánovanie, obsadenie jednotlivých produkcií spevákmi, dohadovanie konkrétnych zmlúv s umelcami a najímanie sólistov. Zjednodušene povedané teda rozhodujem o tom, ktoré predstavenia budeme robiť a kto v nich bude spievať.

To je ale v podstate náplň činnosti riaditeľa kastingu. Prečo sa teda vaša funkcia nazýva umelecký správca Metropolitnej opery?
Ja aj v podstate som casting director Metropolitnej opery, avšak môj rozsah právomocí je ešte širší. Hudobný riaditeľ Met Yannick Nézet-Séguin prináša idey a koncepciu, ktorou sa riadime a na základe ktorej je potom zrejmé, či máme viac hrať takú hudbu, alebo nejakú úplne inú. On teda prichádza s hudobnými ideami a ja som zas tá osoba, ktorá povie áno, môžme to urobiť hneď, alebo poviem, že ak chcete takéto predstavenie ešte v tejto sezóne, musíme to urobiť na začiatku, alebo naopak poviem, že to musíme urobiť oveľa neskôr – z mnohých praktických dôvodov, ktoré nebudem rozvádzať.

Ako dlho ste už členom poroty Operalie?
Určite viac ako 10 rokov, možno 12. Neviem presne.

Ste porotcom aj v iných súťažiach?
Keď si zoberieme napríklad posledný štvrťrok, tak pred tromi týždňami som bol v St. Petersburgu porotcom v Čajkovského súťaži, mesiac predtým na Stanisław Moniuszko Vocal Competition vo Varšave. O mesiac budem na súťaži v meste Cha-er-pin (Charbin) v Číne.

Takže môžete porovnávať rôzne spevácke súťaže. V čom je Operalia iná?
Operaliu robia najznámejšou a najlepšou speváckou súťažou predovšetkým tri veci. Po prvé: porota je vytvorená exkluzívne z ľudí, ktorí môžu spevákom naozaj pomôcť. Môžu ich najať, podpísať s nimi zmluvy, odporučiť ich, zaradiť ich do programu pre mladých spevákov (young artist program), jednoducho vedia im prospieť úplne konkrétnymi krokmi. V iných súťažiach v porote častokrát sedávajú speváci, alebo bývalí sólisti na dôchodku, prípadne hudobní kritici a tí súťažiacim nepomôžu žiadnymi priamymi krokmi. Po druhé: Plácido Domingo osobne pomáha každému víťazovi v jeho ďalšej kariére. A po tretie: pretože Operalia je práve spojená s menom Plácida Dominga, nemá taký problém pritiahnuť sponzorov a točia sa okolo nej slušné peniaze. A aj preto je najznámejšou súťažou tohto druhu na svete a je veľmi sledovaná medzi casting manažérmi, ktorí rozhodujú o obsadeniach vo svojich operných domoch. Sledujú súťaž na Medici TV a zbystria pozornosť, keď sa niekto zo súťažiacich dostane až do finále. Zbierajú si k tomu svoje vlastné informácie a na základe toho sa rozhodujú.

Čo všetko je v takejto súťaži predmetom vášho hodnotenia?
Nikdy nemôžete nejako objektívne hodnotiť, môžete je akurát vytvoriť nejaký dojem. Ale pri porote ako je táto, si dojem vytvárajú ľudia s enormným množstvom skúsenosti. Ja si zapisujem do svojich poznámok vždy najskôr fakty: tento spevák je muzikálny, tento nie, tento spieva pod tónom tento čisto, tento spieva repertoár ktorý mu sedí, tento nie, tento má aj herecký prejav, tento je nudný. A až potom, teda vyslovene až na druhom mieste, sa dostáva na rad otázka, ako sa im áriu podarilo predviesť. Majú nejakú hudobnú predstavivosť? Hrali sa pri interpretácii aj so slovami, s ich významom? Zaspievali to presne ako je to napísané v notách bez nejakého vlastného vkladu alebo osobného cítenia? Zahrali to spôsobom, ktorý je herecky presvedčivý? Mučili nás stále tými istými gestami? Všetky tieto veci si poznamenávam.

Taktiež hľadám výnimočnú kvalitu hlasu. Je tento hlas niečo, čo by som chcel počúvať celú noc?  Spieva spevák vhodný repertoár pre jeho typ hlasu, pre jeho vek a postavu? Nejaký štýl mu sedí a v inom štýle nie je dobrý? Prečo si teda zvolil na prezentáciu aj ten druhý štýl? Ak toto všetko dáte dokopy tak vidíte, či má spevák tzv. hudobnú inteligenciu a cit. A toto je veľmi dôležité, nestačí spomínaná krása hlasu…

V takom množstve poznámok potom môže byť aj dosť neprehľadné sa zorientovať…
Ale oni sú istým spôsobom hierarchizované, teda nie všetky sú úplne rovnako dôležité. Myslím si, že pre mňa je aj tak úplne najdôležitejšia nasledovná vec: samozrejme že od všetkých spevákov očakávam, že budú kvalitne a dobre spievať, tým ma nemôžu prekvapiť. Ale pre mňa osobne to najhoršie čo môže byť je, keď zaspievajú veľmi dobre, alebo dokonca výborne a napriek tomu sú nudní. To pre mňa znamená, že sa síce naučili remeslo, ale ja nemám napriek tomu ani najmenšiu chuť ich najať pre Metropolitnú operu. A dokonca ani nemám chuť ich ďalej počúvať.

Okrem toho, že si píšete poznámky, musíte súťažiacim aj prideľovať body…
Áno, to robíme v porotcovskej miestnosti neskôr. Nikto nezačne dávať body hneď, potrebujete počuť aspoň 12 účastníkov, aby ste vedeli, aká je celková úroveň účinkujúcich a teda ako nastaviť bodovú škálu. Až potom môžme povedať, že tento spevák je nad priemerom kvalitou svojho hlasu, tento je zas nad priemerom výslovnosťou, alebo že jeho repertoár je nesprávny.

Bodový systém je od jedna do desať?
Nie, je to menšia škála a aj preto to treba veľmi dobre premyslieť a vždy to nejaký čas trvá. A nie je to jednoduché, lebo si predstavte, že máte pred sebou 24-ročného speváka a 32-ročného. Ak ten 24-ročný spieva o niečo horšie než ten 32-ročný, dáte mu menej bodov? Ja určite nie. Ja si poviem OK, niekto kto má už 32, tam už sa dá očakávať, že by mal byť tzv. zabehaný a mal by teda spievať dobre. A ak v tomto veku nespieva perfektne, tak ho odpíšem veľmi rýchlo. V prípade 24-ročného toto neurobím, ten sa ešte môže vyvíjať, stále skôr hľadám, aký je tam potenciál do budúcnosti. Ako a či môže vyrásť o niekoľko rokov.

Hľadáme vždy niekoho, kto má čo odkomunikovať, kto nám má čo povedať a má aj intelektuálnu schopnosť zvoliť spôsob, ako nám to povedať. A vtedy ani nemusí byť perfektný, stačí, že je vzhľadom na svoj vek na správnej ceste.

Diskutujete medzi sebou v porote? Mávate podobné názory?
Nie, vôbec nediskutujeme. Len napíšeme body. S niektorými členmi poroty mám podobné názory, s niektorými ani nie. A to preto lebo aj porotcovia sú obyčajné ľudské bytosti s mäsa a kostí, tak ako každý iný.

Ako sa zmenili kritéria kastingu za posledných 20 rokov? Dnes badať, že speváci dbajú na svoj výzor, kondíciu, na svoju prezentáciu v médiách a dokonalý image. Niektoré speváčky niekedy ťažko rozoznať od modeliek. Hrá dnes výzor naozaj až takú rolu?
Ja by som v tomto nesúhlasil. Podľa mňa sú kritéria kastingu viac-menej podobné, ako kedysi. Hlavne pokial sa bavíme o vyberaní spevákov v súťažiach. Ak sa bavíme o operných predstaveniach, tam sa možno požiadavky v tomto smere naozaj zmenili ale zďaleka nie až tak silno, ako naznačujete. Napríklad speváci, ktorí majú korpulentnú, alebo povedzme obéznu postavu môžu aj naďalej dostávať toľko isto veľa ponúk ako v minulosti, ak spievajú naozaj dobre. Ak však nie sú špičkoví, tak im samozrejme takýto vzhľad bude na príťaž. Taktiež to závisí od toho, aký spievajú repertoár. Ak napríklad máte korpulentnú speváčku v úlohe Mimi a spieva úplne ale úplne úžasne, tak to je úplne iná situácia, než keď spieva len výborne. Lebo tým, čo spievajú len výborne poviem, že mám na túto rolu 20 iných, ktoré taktiež spievajú výborne, ale majú polovičnú fyzickú veľkosť. Pri inom type repertoáru to však už nemusí platiť. Mimi je totiž pomerne ľahko obsaditeľná.

Je pravda, že momentálne je na trhu viac talentov než schopnosť operných domov ich absobovať?
Samozrejme, že je viac talentov, ale zase nie je veľa špičkových talentov. Presnejšie povedané množstvo spevákov, ktorí sa dajú označiť za skutočne špičkových, je v skutočnosti pomerne malé. Tých, čo spievajú vynikajúco, je potom ohromné množstvo, ale vybrať si spomedzi nich je už vecou vkusu.

My v Európe vnímame operné dianie v USA najmä prostredníctvom Metropolitnej opery. Vďaka programu live in HD máme pomerne jasnú predstavu aká je tam úroveň predstavení. Ako v USA vnímajú operné dianie v Európe? Majú o nás rovnaké povedomie? Vnímajú dianie v európskych operných domoch skôr ako inšpiráciu, alebo ako konkurenciu?
Ak sa sýtate 20 ľudí, budete mať na túto otázku 20 rozdielnych názorov…

Pýtam sa vás, povedzte mi váš názor…
Ale ja nie som typický Američan, prichádzam do Európy niekoľkokrát ročne, aby som videl predstavenia v Paríži, Bruseli, Londýne a navyše ich ešte aj rozoberám s kolegami profesionálmi, takže mám o dianí v európskych operných domoch, dokonca aj o tom zákulisnom, oveľa podrobnejšie informácie než bežný milovník opery v USA. Čo si o tom celom myslí on, v podstate vôbec netuším.

Ja navštevujem všetky hlavné operné domy, aby som si vypočul spevákov, ktorí zaujímajú mňa ako manažéra Met. Sú to samozrejme tie najväčšie domy ako Covent Garden, Opéra Bastille či  Bayerische Staatsoper alebo La Scala, ale chodievam aj do niektorých veľmi zaujímavých iných divadiel, ktoré robia excelentnú prácu a objavili spevákov zaujímavých do budúcnosti. Ako napríklad Welsh National Opera v Cardiffe, alebo opera vo Frankfurte či Bruseli. S úžasom pozorujem, koho všetkého našli a častokrát si hovorím, áno tento možno bude o päť rokov skutočnou hviezdou.

Objavovať nových spevákov je iste veľmi zaujímavé, ale aj mnohí výborní hudobní skladatelia sú známi len v lokálnom merítku a celosvetovo ich ešte len bude treba pre svet “objaviť”. Spomínali ste, že ste nielen casting director, ale aj spoluautor programu Met. Kde je podľa vás správny balans medzi hraním známych a úspešných operných diel a prinášaním opier menej známych ale o nič horších autorov?
Pýtate sa ma ako profesionála, alebo sa pýtate na moje osobné preferencie? Lebo to sú dve rozdielne veci. Ako profesionál som zodpovedný za to, aby sa hrali predovšetkým predstavenia, na ktoré si ľudia kúpia lístky. Lebo v Met nemáme žiadne vládne subvencie. Takže to čo hráme, nemusí nevyhnutne reprezentovať môj osobný vkus. Pre mňa by bol ten balans samozrejme úplne iný, ale ako manažér operného domu nemôžem vychádzať zo svojich súkromných preferencií.

Dnes je však aj publikum oveľa prístupnejšie objavovať a spoznávať nové veci, je zvedavejšie. Existuje určite aj početná skupina ľudí, ktorí nechcú, aby ste hrali stále dokola tie isté opery, ale radi si prídu pozrieť niečo nové. Napríklad Eugena Suchoňa ste v Metropolitnej opere nezahrali ešte nikdy…
Pred osemdesiatimi rokmi všetci hrali opery, ktoré napísal Meyerbeer. A dnes o ne nikto nemá záujem, nikde ich nehrajú. Pred 75 rokmi nikto nehral opery Janáčka. A dnes ich hrajú. Nevypredajú to síce, ale hrajú ich. Jednoducho – jednotlivé diela vychádzajú z módy a iné prichádzajú do módy namiesto nich a nič s tým neurobíte. A niektoré z tých, ktoré sa mne môžu páčiť, napríklad dnes nie sú v móde. Alebo možno sú to úžasné veci, ale nie sú vhodné pre Met, lebo auditórium u nás je pre ne príliš veľké. Ja by som chcel, aby sme hrali skorého Rossiniho a niektoré menšie Donizettiho diela. Ale pre štvortisícové divadlo toto nie je praktické. Pred niekoľkými rokmi som navrhol, aby sme hrali Rossiniho operu Le comte Ory. Je to úžasné dielo, hoci nie je veľmi známe. Napriek tomu som povedal, že to môžme urobiť len ak budeme mat Juana Diega Flóreza, Dianu Damrau a Joyce DiDonato súčasne. Mali sme ich všetkých troch, urobili sme novú produkciu a vypredali sme 8 predstavení. Ak by sme ale pokračovali ďalej aj bez nich, nikto by už neprišiel. Nie že by som to nechcel skúsiť, ale jedna vec je moja osobná preferencia a druhá vec profesionálne rozhodnutie. Takže aj pokiaľ ide o Eugena Suchoňa, pre tento moment by som Vám povedal “I am sorry”. Nie je to pravdepodobné.

Met bola vždy na čele technologického pokroku. Nápad priniesť operu do kín prostredníctvom programu Live in HD bol zmenou s relatívne zásadným dopadom na divákov. Čo nového na poli technológií môžeme v tomto smere očakávať v budúcnosti?
Nemyslím si, že niečo bude inak ako doteraz. Ak robíme operu v kinách, ľudia prídu na operu do kina a neprídu do Met, pretože lístok si kúpia za desatinovú cenu. My im ale v podstate ani nedávame ten istý zážitok, ktorý by dostali v opere. Musíme si uvedomiť, že sledovať predstavenie v opere a v kine sú dve výrazne odlišné veci. V kine nemôžete zachytiť a cítiť energiu idúcu z orchestrálnej jamy, ktorú podprahovo vnímate keď sedíte v sále a počujete živú hudbu. Takže to čo by sme chceli z technologického hľadiska dosiahnuť, namiesto toho aby sme zase vymýšľali niečo úplne nové, je skúsiť nájsť spôsob, ako dať divákom v kinách pocítiť energiu sálajúci z predstavenia o niečo bližšie, vierohodnejšie a podobnejšie tomu zážitku, ktorý dostáva publikum priamo na predstavení. Možno sa to nebude dať urobiť, to neviem, ale budeme sa snažiť tieto dva rôzne zážitky urobiť o niečo vzájomne bližšími. Na tomto teraz pracujeme.

Pán Katona, ste riaditeľom kastingu v Royal Opera House. Čo všetko patrí do vašich kompetencií?
Spolu s hudobným riaditeľom Antoniom Pappanom som súčasťou tímu, ktorý určuje umelecké zámery Covent Garden. Prvý krokom v mojej práci  je spolu s kolegami postaviť program sezóny, vytvoriť plán predstavení na tri, štyri päť rokov dopredu, ktorý bude z našej strany finančne udržateľný a ktorý bude umelecky atraktívny. Musí byť pritom mixom rozdielnych typov produkcií a hudby, tak aby sme uspokojili viac než jeden vkus a aby sme mali program dobre vybalansovaný.

A v momente, keď máme hotovú hrubú štruktúru sezóny, mojou úlohou je vybrať dirigentov a spevákov do jednotlivých produkcií a samozrejme potom konzultovať tento výber – niekedy s režisérom, inokedy s dirigentom. Následne vyjednávam s umelcami o konkrétnych kontraktoch.

To je oveľa širšia činnosť, než len zodpovednosť za kasting. Ako dlho to už robíte?
Dlhšie, než by som si kedykoľvek predým pripustil. V Covent Garden som 36 rokov, to je dosť dlho na jeden job. Takže som v našom opernom dome zažil veľa zmien a reforiem a videl prichádzať a odchádzať veľa talentov. Predtým som niekoľko rokov pôsobil v Nemecku v Hamburgu a vo Frankfurte, takže schopnosť vydržať pri v podstate tej istej činnosti, mám celkom dobrú…

Zmenili sa za tie roky kritéria výberu spevákov?
Čiastočne určite áno. Speváci to majú dnes o dosť ťažšie, lebo vplyvom globalizácie sa zväčšila aj ponuka. Najväčšia frustrácia pre mňa vyplýva z toho, že trh je preplnený. Veľaktrát počujete veľmi dobrých spevákov o ktorých cítite, že si zaslúžia šancu, že si zaslúžia byť otestovaní a že sú na úrovni kedy by mali šancu uspieť aj v tých najlepších operných domoch – a to napriek tomu, že sú veľmi mladí. A tieto možnosti im neviem dať, pretože nie je dosť šancí.

Možnosť vybrať si medzi umelcami je v týchto dňoch enormná a od domu ako Covent Garden sa očakáva, že privedie tých najlepších čo sú momentálne k dispozícii. A taktiež, že dá priestor novým talentom z našej krajiny – teda z UK. Avšak dnes máte spevákov z Ázie, južnej Ameriky, Južnej Afriky a všetci dúfajú vo svoju príležitosť. Je nesmierne ťažké, dokonca aj pre tých najlepších z najlepších dostať príležitosť, ktorú by si zaslúžili.

V Royal Opera House ani nemáme taký veľký koláč na rozdávanie, hráme 18 maximálne 20 produkcií za sezónu, zvyčajne v jednom obsadení, takže nemôžete tú istú rolu ponúknuť dvom alebo trom účinkujúcim. A ak musíte robiť tieto rozhodnutia niekoľko rokov dopredu, tak sa samozrejme znažíte nielen mať celkom dobrý cast, ale s istým získaným inštinktom cielite na ten najlepší možný cast, ktorý môžete za daných okolností mať. A ostatní speváci jednoducho prídu skrátka. Samozrejme žiadnemu kasting manažerovi sa to nepodarí vždy trafiť úplne správne, ale zväčša áno. Ak by sa mu to podarilo trafiť vždy úplne nesprávne, tak by bol samozrejme problém.

Ja som skôr mal na mysli, že dnes nestačí, ak speváci vedia dobre spievať, musia aj dobre hrať a snažia sa dobre vyzerať, nemôžu len tak nehybne stáť na scéne, ako za čias Pavarottiho.
Čiastočne áno a čiastočne nie. Dobrý výzor speváka či speváčky je zväčša výhodou, ale nie vždy.  Nechcete predsa aby vaša Azucena (z Trubadúra) vyzerala ako modelka. Na druhej strane ani nechcete, aby Carmen vyzerala ako stará ježibaba. Je to skor o divadelnej vhodnosti na stvárnenie konkrétnych rolí. Najšťastnejší speváci sú takí, u ktorých vokálna vhodnosť pre nejakú postavu ide v ruka v ruke s fyzickým vzhľadom potrebným k tejto postave. Samozrejme nie sme vo filmovom priemysle, ale určite potrebujeme na javisku divadelnú dôveryhodnosť, uveriteľnosť. Takže musia byť v zhode viaceré kritériá ako vek, typ postavy, rysy a predovšetkým schopnosť čo vie spevák urobiť na javisku, aký charakter vie rozviesť. Sú speváci, ktorí nie sú príliš pekní, ale vedia vytvoriť isté charaktery postáv, ktoré sú na scéne dôveryhodné.

Divadelné nároky sa samozrejme za posledných 20 rokov stali oveľa dôležitejšími. A tiež sa výrazne zmenil štýl produkcií a typy postáv. Keď sme jednu generáciu dozadu v ROH robili Dcéru pluku, tak tam účinkovala Joan Sutherland a Luciano Pavarotti. O generáciu neskôr v roku 2008 už to bola Natalie Dessay a Juan Diego Flórez, alebo teraz nedávno Sabine Devieilhe a Javier Camarena – teda úplné iné typy. Je to viac svižnejší, hybkejší a fyzicky veľmi odlišný typ spevákov, než boli obsadzovaní o generáciu skôr.

Ako dlho ste porotcom Operalie?
Dvadsať rokov, každý rok od 1999.

Čo všetko hodnotíte? Ako vyzerajú vaše poznámky, ktoré si zapisujete?
Posudzovanie spevu nie je nejaká exaktná veda, ktorá by mala jasné kritériá. Je to otázka inštinktu a schopnosti zhodnotiť rôzne aspekty. Či je to dobré zhodnotenie, alebo nie, to už by som nechal na publikum, ktoré výber casting riaditeľov bude posudzovať pri návšteve predstavení.

Pri súťažiach ako Operalia je krása a farba hlasu a schopnosť ním narábať samozrejme dôležitým prvkom, ale hlas je podľa mňa len 50 percent úspechu. To, čo hľadáme je osobnosť, ktorá vie komunikovať a vierohodne stvárniť rolu na javisku.

Dá sa osobnosť naozaj odhaliť počas krátkych 10 minút, ktoré máte na sledovanie vystúpenia súťažiaceho?
Sme zvyknutí počúvať spevákov aj na predspievaniach v operných domoch, kde tiež odprezentujú dve alebo maximálne tri árie. A musíme sa vedieť rozhodnúť len na základe toho. Takže pre mňa je vzhľadom na moju pracovnú pozíciu Operalia vlastne príležitosť vypočuť si 40 spevákov namiesto klasického konkurzu. To, že súťažia medzi sebou a že im musíme prideľovať body a niekto nakoniec vyhrá cenu, je pre mňa úplne druhoradé. Samozrejme, pre spevákov je dôležité, kam sa až sa dostanú v súťaži a či vyhrajú. Ale pre mňa je to predspevanie špeciálne vybraných a vhodne zvolených talentov a častokrát si spomedzi nich vyberiem niekoho úplne iného, než toho, kto v súťaži získal niektorú z cien.

A opätovne je frustujúce, tak ako som už spomínal na začiatku, že je tu viac dobrých materiálov, než sme schopní mať na sledovačke. Už teraz vidíme, že bolo viac ako 20 spevákov, ktorí si zaslúžili dostať sa do semifinále a viac než 10 tých, ktorí si zaslúžili dostať sa do finále.

Tí, čo vyhrajú a získajú cenu, pritiahnu pozornosť médií. Nie je teda jedno, či v súťaži niekto uspel alebo nie…
Pre mňa je to, kto vyhrá, tá úplne najmenej podstatná vec. Ja a moji kolegovia porotcovia účasťou v porote Operalie získavame prístup k zozbieraniu pomerne veľkého množstva informácií. A tie budú následne rozšírené a posunuté k ďalším ľuďom. Pre spevákov je to preto reálna platforma na to, aby si ich všimli, aby boli vypočutí a aby sa dostali k príležitostiam.

Kľúčovou časťou mojej práce je, aby som bol neustále informovaný čo najviac, ako sa len dá o úplnom spektre operných hlasov, ktoré sú aktuálne k dispozícii, zohľadňujúc pritom celý svet. A to od úplných začiatočníkov až po superstars. To je samozrejme misia, ktorá sa takmer nedá naplniť. Ale snažím sa k nej aspoň priblížiť aj prostredníctvom mojej účasti v rôznych porotách. A pritom aj udržiavam kontakt s opernými agentúrami a ich partnermi v iných divadlách.

Dá sa to do určitého stupňa zvládnuť, ale nie je možné pre nikoho aby vedel úplne o všetkom. Avšak musíte sledovať veľmi veľa hlasov, aby ste mohli činiť dobre informované rozhodnutia. Za tie roky som nazbieral obrovský balík informácií a skúseností.

Najzaujímavejšie je zisťovať, čo všetko z toho sa v mojej pamäti zachová aj s odstupom času. Mozog totiž automaticky selektuje, ktoré dojmy z vystúpenia spevákov či rôznych predspievaní sú vhodné na to, aby sa uchovali v hlave a ktoré sa tam ani neuchovajú.

Hovorili ste o veľkom pretlaku talentov. Operalia je natoľko prestížna súťaž, že finalisti by napriek tomu mohli mať na trhu celkom dobrú pozíciu…
Ja by som mal naivne veriť, že nakoniec sa tí speváci dostanú tam, kam by sa dostať mali, ale napríklad v poslednom roku Operalie sme mali 4 vynikajúce mezzospopranistky vo finále, ktoré vyhrali cenu a nakoniec sa mi podarilo angažovať len jednu z nich. Tie ostatné tri si tiež zaslúžili dostať príležitosť, ale v nasledovných niekoľkých rokoch proste táto možnosť nie je. A o rok príde ďalšia várka vynikajúcich spevákov, tak ako to vidíme aj v tomto ročníku. Už teraz je jasné, že máme v Operalii opäť viac dobrých spevákov, než miest vo finále.

Podobný pretlak talentov bol aj po páde železnej opony pred 30 rokmi, kedy množstvo mladých spevákov z východnej Európy doslova zaplavilo západné operné domy. Zlé hlasy dokonca tvrdili, že vlna bola vtedy taká silná, že pokazili trh a znížili ceny…
To nie je o peniazoch, aspoň nie z mojej prespektívy ako reprezentanta Covent Garden. Samozrejme aj my máme vlastné finančné tlaky, ale nenaháňame spevákov, aby sme ich dostali čo najlacnejšie, ako je to len možné. Treba byť fér. Je to súťaž na umeleckej úrovni, nie je to súťaž na finančnej úriovni. To nie je o tom, že ruskí speváci, alebo voľakedy rumunskí, sem prídu a budú sa ponúkať za veľmi nízke honoráre. Ak raz dosiahnete nejakú pozíciu v biznise, tak tým získate aj svoje miesto na trhu. Je to síce strašné slovo, ale predsalen je to trh, či chcete alebo nechcete. A je potom prirodzeným dôsledkom, že účastníci trhu sa vždy snažia postupovať čo najvyššie ako sa len dá – aj pokiaľ ide o umeleckú pozíciu aj pokiaľ ide o schopnosť zarábať. Umelecký život speváka zvyčajne nie je veľmi dlhý a tak sólisti musia využiť svoju príležitosť čo najlepšie ako sa len dá, a kým sa to dá. Čo samozrejme znamená aj tlak na výšku honoráru. A to napriek tomu, že operné domy sú dnes pod väčším finančným tlakom, než boli kedykoľvek predtým.

Sú medzi porotcami Operalie vzájomne veľmi rozdielne názory? Alebo uvažujú podobne?
V iných súťažiach býva porota oveľa viac diverzifikovaná, pretože je zložená z rôznych profesií – sedia v nej speváci, správcovia inštitúcií, manažéri a tak podobne, takže máme prípady kde účinkujúci bol napríklad speváckou časťou poroty daný na prvé miesto a iní členovia poroty ho dali až na posledné miesto. Takže je to dosť rozdielne. Tu je porota menej diverzifikovaná, názory sú tak o niečo menej rozdielne, ale stále sú veľmi rôznorodé. Ja mám svoje veľmi jasné kritériá na posudzovanie prečo by mal byť niekto najatý a kto u mňa prepadne, avšak niektorí moji kolegovia to vidia presne opačne. My nemôžme presviedčať jeden druhého, pretože každý má svoje dôvody prečo hodnotí tak ako hodnotí a aj preto je medzi porotcami len veľmi málo diskusií. A aj preto musíme nakoniec prideliť účinkujúcim body, nebudeme predsa presviedčať jeden druhého o tom, prečo nepomôcť práve tomu alebo inému spevákovi, to by nikam neviedlo. Takto sa na konci len spočítajú body a rozhodne matematika. Nerozhodne sa teda ktorý spevák bol v súťaži takzvane lepší, ale len ktorý lepšie zapadol do kritérií väčšiny porotcov.

Niekedy je aj dobré sa úmyselne vyhnúť diskusiám, aby človek nebol ovplyvňovaný názormi iných…
Určite. V tom máte úpnú pravdu. A navyše ani nie je príliš veľa času. Medzi jednotlivými vystúpeniami je niekedy len pár sekúnd. Vypočujeme si dvadsať spevákov a potom máme krátku prestávku a potom ďalších dvadsať, takže v podstate nie je takmer žiaden časový priestor. A potom si spolu sadneme a každý rovno povie svoje body, spočítajú sa a je hotovo. Opäť žiaden časový priestor.

Možno mávame diskusie či máme posunúť do finále 10, 12 alebo 13 ľudí, toto vieme totiž trochu ovplyvniť a pravidlá súťaže umožňujú v tomto ohľade istú pružnosť. Ale to je asi tak všetko. Inak by sme si vliezli do vlasov. Hodnotenie predsa nemôže byť o presviedčaní jedného porotcu druhým a ani o tom, ktorý porotca dôraznejšie presadí svoj názor a dá kategorickejšie vyhlásenie o tom, prečo práve jeho kandidát je ten dobrý. To sú všetko vždy len subjektívne názory, takzvaná pravda v tomto ohľade vôbec neexistuje.

Diskusia by bola zbytočná aj preto, že my sme všetko profesionáli a každý si vie vytvoriť svoj názor.  A len preto že môj kolega povie že tento spevák je fantastický, predsa nezmení môj osobný názor na neho. Ja samozrejme budem zdvorilý a budem s ním možno polemizovať, ale nebudem ho presviedčať. Máme každý svoje uši, dobré alebo zlé a rozhodujeme sa podľa nich.

Plácido Domingo sa však zvykne niečo pýtať jednotlivých porotcov takmer po každom vystúpení speváka…
On sa len pýta, ktorú áriu má súťažiaci zaspievať ako ďalšiu. To nerozhoduje Domingo, ale porota. Prvú áriu si vyberajú speváci sami a druhú im vyberáme my. No a teraz si predsavte, že by sme tam začali diskutovať viacerí porotcovia kto chce akú áriu, aký by vznikol chaos. Takže Domingo si vyberie vždy jedného porotcu a ten potom vyberie áriu. A väčšinou ide po poradí, tak ako porotcovia sedia vedľa seba.

Kam podľa vás opera smeruje v budúcnosti?
Neviem kam smeruje, ale je úžasnou vecou, že opera teraz vďaka technologickému pokroku a streamovacím programom dokáže dosiahnuť aj na ľudí, ktorí by ju inak nesledovali. Keď som bol mladý, zvykol som počúvať nahrávky všetkých veľkých operných spevákov minulosti, ktorých som nemal možnosť vidieť a počuť na vlastné uši, keď boli aktívni. To by bolo samozrejme oveľa viac zaujímavé, vidieť ich naživo, priamo pred sebou, než len počuť ich na nahrávke. Dnes už nahrávky nepočúvam, chcem mat zážitok zo živého vystúpenia a verím, že naživo je zážitok vždy aj tak najsilnejší. Ale druhá najlepšia možnosť je samozrejme vidieť predstavenie v kine alebo streamované, lebo ešte stále je to živé predstavenie. Ja osobne nerád počúvam vystúpenia spevákov na YouTube a už vôbec odmietam na základe toho robiť akékoľvek profesionálne hodnotenia. Pretože to nie je komplexný reálny zážitok. Ale samozrejme je to stále druhá najlepšia možnosť, ak nemôžete v tej chvíli sedieť v sále.

Ďakujem za rozhovor!